Fantómovia a poltergeisti, strašidlá a prízraky. „Duchovia“ na rozličný spôsob. Sviečka odrazu zhasne bez toho, aby sa vzduch čo i len pohol; svetlá sa bezdôvodne vypnú a noviny nie sú tam, kam sme ich položili.
Ľudovo sa hovorí, že ide o blúdiacich duchov, pokúšajúcich sa komunikovať s ešte živými ľuďmi na Zemi.
Veria katolíci naozaj na duchov, a čo nám v tejto súvislosti hovorí Cirkev? Na prvý pohľad je to jednoduchá otázka; tak či onak sa ale začíname blížiť k hranici s nadprirodzenom.
Keď hovoríme o duchoch, musíme si uvedomiť rozdiel medzi tým, čo sa hovorovo nazýva ´dobrý´, a čo ´zlý´ duch. Satan sa usiluje privádzať ľudí do pokušenia a k hriechu, čo by zodpovedalo hovorovému označeniu ´démoni a zlí duchovia´. Rozličné sporné stanoviská sa vynoria, keď sa začne diskutovať o ´dobrých´ duchoch; o dušiach zomrelých, ktorí sa zjavujú živým ľuďom na Zemi. Akceptuje tento fenomén aj naša viera?
„Milovaní, neverte každému duchu, ale skúmajte duchov, či sú z Boha; lebo do sveta vyšlo mnoho falošných prorokov“ (1 Jn 4, 1).
Čo hovorí o duchoch Sväté Písmo?
Duchov veľmi dobre poznali už obyvatelia Izraela za čias nášho Pána. Dvakrát si apoštoli pomýlili Ježiša s duchom, či mátohou. Raz, keď ho videli kráčať po vode, a druhýkrát, keď sa im zjavil po Zmŕtvychvstaní.
„Keď ho učeníci videli kráčať po mori, vzrušení vraveli: „Mátoha!“ A od strachu vykríkli“ (Mt 14, 26).
„Kým o tom hovorili, on sám zastal uprostred nich a povedal im: „Pokoj vám.“ Zmätení a naľakaní si mysleli, že vidia ducha“ (Lk 24, 36-37).
Usmernenie Cirkevných otcov
Svätý Augustín sa téme duchov venoval vo svojom Liste 159 sv. Evodiovi. (Evodius – prvý antiochijský biskup hneď po sv. Petrovi; pozn. prekl.) V tomto liste Augustín odmieta názor, že mŕtvi sa môžu vrátiť k živým, pretože duša, oddelená od tela, už nejestvuje v žiadnej materiálnej podobe, v ktorej by ju dokázal vnímať živý človek. A tak predpokladá, že duchovia sú len vidiny, podobné snom. Keď človek vidí ducha, nevidí materiálne telo, ale iba „podobu“ jeho tela. Augustín však napokon musel pripustiť, že pre mnohé prípady nemá vysvetlenie, napríklad keď duch poskytne informáciu o materiálnom svete človeku, ktorý nemá šancu dozvedieť sa to iným spôsobom.
„V žiadnom prípade neverím, že by dušu, už oddelenú od tela, mohlo sprevádzať telo iného druhu“. (Sv. Augustín, List 159 Evodiovi)
V stredoveku teológovia prišli s názorom, že mŕtvi sa vracajú z očistca, aby prosili živých o modlitby, aby sa ich duše čím skôr dostali do neba. Zatiaľ čo sv. Augustín mal vysoko špecifikovaný postoj voči duchom, sv. Tomáš Akvinský kategoricky prehlásil, že „je absurdné povedať, že duše zomrelých neopúšťajú svoj príbytok.“
Duchovia dnes
Aj napriek množstvu diel veľkých Cirkevných otcov a teológov, ktoré počas stáročí vytvorili, Cirkev neprišla so žiadnou špecifickou dogmou alebo definitívnou náukou o duchoch. Jej postoj je takýto: Boh môže dovoliť svätým, anjelom a dušiam zosnulých, aby sa, podľa Jeho vôle, zjavili živým.
Peter Kreeft, profesor filozofie Bostonskej univerzity a autor Katolíckej teológie hovorí, že existencia duchov je „vysoko pravdepodobná“. Podľa neho nejestvuje protirečenie medzi existenciou duchov a katolíckou teológiou.
„Duchovia sa objavujú na Zemi, ale už na nej nežijú. Nachádzajú sa v nebi, v pekle alebo v očistci. ... Duchovia skôr potvrdzujú, než by vyvracali, či narúšali, katolícku teológiu o posmrtnom živote. Najmä samotnú existenciu života po smrti, čo je vždy hlavným sporným bodom pre skeptikov.“
Katolícka náuka a filozofia sa zhodujú v tom, že pre katolíkov je v plnej miere prijateľné veriť v duchov, ktorými sú duše v očistci, prichádzajúce za živými ľuďmi na Zemi, aby ich prosili o modlitby, vďaka ktorým by sa mohli dostať skôr do neba.