Po článkoch filozofa a po kardinálovom predslove v knihe profesora Rocca Buttiglioneho už každý pripúšťa, že existujú prípady, v ktorých majú k sviatostiam prístup aj civilne znovuzosobášení rozvedení katolíci. Týmto spôsobom sa nedemonštruje len absurdita obviňovania pontifika z „herézy“, ale aj to, že ´dubia´ potrebuje radikálne preformulovanie.
Nová kniha prof. Rocca Buttiglioneho „Friendly Answers to Amoris Laetitia´s critics“ (Priateľské odpovede kritikom Amoris Laetitia) a predovšetkým jej úvodná esej od kardinála Gerharda Ludwiga Müllera zjavne zasieva určitý zmätok medzi kritikov pápeža Františka. Aby sme si to uvedomili, musíme začať najnovším článkom, publikovaným na blogu Sandra Magistra, ktorý už v názve upozorňuje, že „´dubia´ je oveľa aktuálnejšia, než kedykoľvek predtým". V skutočnosti z textu ťažko vyrozumieť, ako presne znie Mullerova nová pochybnosť. Jasné je však to, že kardinál rozbil prvú z ´dubia´ pochybností kardinálov (a následne aj všetky ostatné).
Podľa Magistra kardinál „predkladá – výlučne – jediný prípad možného prístupu k svätému prijímaniu pre katolíka, ktorý žije v novom zväzku, pričom jeho prvá manželka ešte stále žije. Ide o prípad, keď sa prvé manželstvo, aj keď uzavreté v kostole, pokladá za neplatné kvôli absencii viery alebo iných rozhodujúcich podmienok v čase vysluhovania tejto sviatosti, aj keď sa táto neplatnosť „nedá kánonicky dokázať“. Teraz neberme do úvahy fakt, že kardinál Müller zvažoval v úvodníku k Buttiglioneho knihe aj iné prípady zníženej zodpovednosti, a venujme sa iba prípadu, ktorý uvádza Magister. Nielen autor blogu „Settimo Cielo“ uznáva, že kardinál zvažuje takýto prípad za akceptovateľný, ale on sám ho zjavne považuje za akceptovateľný. Ešte spomína, že podobnú tézu už predkladal aj Joseph Ratzinger.
Máme teda prinajmenšom jeden prípad, v ktorom je legitímne podať sväté prijímanie znovuzosobášeným rozvedeným katolíkom. Je to „celkom tradičný prípad“, uvádza Magister. Nie je celkom pravda, že v tradícii existoval v takomto prípade vždy disciplinárny zákaz. Dotyčná osoba však môže byť z tohto zákazu, ktorý sa môže zredukovať alebo odstrániť, ospravedlnený. V tomto bode je teda tak či onak prvá a základná pochybnosť (vo forme otázky) štyroch kardinálov (Carlo Caffarra, Raymond Leo Burke, Walter Brandmüller and Joachim Meisner) prekonaná. Aby sme to mali komplet, pripomeňme si text ´dubie´ číslo 1:
„Je možné, podľa tvrdení v Amoris Laetitia (300-305), aby dosiahla rozhrešenie vo sviatosti pokánia a následne bola pripustená k svätému prijímaniu osoba, ktorá, hoci viazaná platným manželským zväzkom, žije s inou osobou more uxorio (ako manžel a manželka), bez splnenia podmienok, ktoré pre takéto prípady určujú: Familiaris Consortio 84, následne ich potvrdzuje Reconciliatio et Paenitentia 34, ako aj Sacramentum Caritatis 29? Môže sa teda pojem „v určitých prípadoch“ aplikovať na rozvedené osoby, ktoré žijú v novom zväzku, a ktoré pokračujú v živote more uxorio?“
Podľa kardinála Müllera áno: existuje minimálne jeden prípad, v ktorom to je zákonné. Ak je to tak, potom obvinenie pápeža z herézy signatármi „synovskej opravy“ je nesprávne a každý, kto to podpísal, ho podľa všetkého krivo obvinil. František v exhortácii nešpecifikoval, v ktorých prípadoch je prístup k svätému prijímaniu platný. Formulácia znie: „v určitých prídoch“. Tých však, ktorých teraz akceptuje Magister – čo mimochodom nie sú všetci tí, ktorých spomínal Müller – je viac než dosť. Pozrime sa teraz ako by vyzerala prvá preformulovaná ´dubia´ otázka vo svetle Magisterových pripomienok:
„Je možné, podľa tvrdení v Amoris Laetitia (300-305), aby dosiahla rozhrešenie vo sviatosti pokánia a následne bola pripustená k svätému prijímaniu osoba, ktorá, hoci viazaná platným manželským zväzkom, žije s inou osobou more uxorio (ako manžel a manželka), bez splnenia podmienok, ktoré pre takéto prípady určujú: Familiaris Consortio 84, následne ich potvrdzuje Reconciliatio et Paenitentia 34, ako aj Sacramentum Caritatis 29? Môže sa teda pojem „v určitých prípadoch“ aplikovať na rozvedené osoby, ktoré žijú v novom zväzku, a ktoré pokračujú v živote more uxorio, pokiaľ nie sú pevne presvedčené vo svojom svedomí, že ich manželstvo je neplatné, aj keď to nie je kánonicky dokázateľné?“
Vráťme sa teraz k tézam, ktoré podporuje profesor Roberto de Mattei na webstránke „Corrispondenza Romana“. Až teraz, po vydaní Buttiglioneho článkov, pripúšťa de Mattei existenciu nezodpovednosti po právnej stránke. Dnes v podstate hovorí, že „úplná alebo čiastočná nezodpovednosť po právnej stránke je limitovaná zriedkavými prípadmi, ako sú alkoholizmus, demencia, mentálna choroba, hypnóza, námesačnosť. V týchto prípadoch nie je splnená podmienka slobodného konania, pretože takáto osoba neovláda svoj rozum, ani slobodnú vôľu. Na tomto mieste treba poukázať na to, čo Buttiglione už viackrát opakoval, že „nejde len o nedostatok po právnej stránke, ale aj o celkovú zníženú zodpovednosť v konaní následkom poľahčujúcich okolností; ide o prípad, ktorý je oveľa častejší a ktorý môže znížiť závažnosť hriechu z ťažkého (smrteľného) na ľahký.“
Zostaňme zatiaľ iba pri nezodpovednosti po právnej stránke, ktorú de Mattei zahrnul do svojej definície: existujú prípady, ktorým môžu byť zaručené sviatosti, pretože sa im nedá pripísať zodpovednosť. Týchto prípadov, ako hovorí, je len zopár, hoci my aj letmým pohľadom vidíme, že neurózy, psychózy, depresie a iné mentálne choroby postihujú v dnešnej dobe čoraz viac ľudí. Pápež František však nikdy nepovedal, že tých prípadov je veľa. Otázka teda neznie, či je tých prípadov veľa alebo málo, ale či existuje aspoň niekoľko takých prípadov. Ak áno, potom nejestvuje podklad, na základe ktorého sa spochybňuje AL, či dokonca tvrdí, ako signatári „synovskej opravy“, že pápež „podporuje herézu“. Ako by vyzeralo preformulovanie prvej ´dubie´ otázky kardinálov vo svetle de Matteiho prehodnotenia:
„Je možné, podľa tvrdení v Amoris Laetitia (300-305), aby dosiahla rozhrešenie vo sviatosti pokánia a následne bola pripustená k svätému prijímaniu osoba, ktorá, hoci viazaná platným manželským zväzkom, žije s inou osobou more uxorio (ako manžel a manželka), bez splnenia podmienok, ktoré pre takéto prípady určujú: Familiaris Consortio 84, následne ich potvrdzuje Reconciliatio et Paenitentia 34, ako aj Sacramentum Caritatis 29? Môže sa teda pojem „v určitých prípadoch“ aplikovať na rozvedené osoby, ktoré žijú v novom zväzku, a ktoré pokračujú v živote more uxorio, pokiaľ nie sú pevne presvedčené vo svojom svedomí, že ich manželstvo je neplatné, najmä keď to nie je kánonicky dokázateľné? Išlo by zároveň aj o vylúčenie prípadov právnej nezodpovednosti, kde nie je splnená podmienka slobody v konaní, pretože ide o osobu, ktorá neovláda svoj rozum a slobodnú vôľu.“
Je to už všetko? Ešte stále nie. Nemôžme nespomenúť, čo signatári známeho aktu dodatočnej opravy napísali. Rozhodli sa napísať ho v latinčine, no ani slávnostný ráz Cicerovho jazyka nezakryl nezrovnalosti v ich argumentoch:
“Christifidelis qui, divortium civile a sponsa legitima consecutus, matrimonium civile (sponsa vivente) cum alia contraxit; quique cum ea more uxorio vivit; quique cum plena intelligentia naturae actus sui et voluntatis propriae pleno ad actum consensu eligit in hoc rerum statu manere: non necessarie mortaliter peccare dicendus est, et gratiam sanctificantem accipere et in caritate crescere potest.” Čo znamená: „Kresťania, ktorí sú civilne rozvedení s manželom/manželkou, s ktorými boli platne zosobášení, a uzavreli civilné manželstvo s inou osobou, aj keď ich prvý manžel/manželka ešte žijú; žijú more uxorio so svojím civilným partnerom a ktorí sa rozhodli žiť v tomto stave s plným vedomím povahy svojho skutku a úplne dobrovoľne, nenachádzajú sa nevyhnutne v stave ťažkého (smrteľného) hriechu, ale môžu sa opäť dostať do stavu posväcujúcej milosti a rásť v milosrdnej láske.“ Povedal však pápež František, že môžete žiť bez hriechu so ženou, ktorá nie je vašou manželkou a robiť tak „s plným vedomím svojho skutku a úplne dobrovoľne“? Pápež okrem toho spomínal v mnohých pasážach poľahčujúce okolnosti, odvíjajúce sa práve od absencie „plného vedomia skutku a dobrovoľnosti“. (AL 301-303).
Tu máme poslednú verziu spomínanej prvej ´dubia´ otázky, prepracovanej na základe revízie, navrhnutej signatármi „synovskej opravy“:
„Je možné, podľa tvrdení v Amoris Laetitia (300-305), aby dosiahla rozhrešenie vo sviatosti pokánia a následne bola pripustená k svätému prijímaniu osoba, ktorá, hoci viazaná platným manželským zväzkom, žije s inou osobou more uxorio (ako manžel a manželka), bez splnenia podmienok, ktoré pre takéto prípady určujú: Familiaris Consortio 84, následne ich potvrdzuje Reconciliatio et Paenitentia 34, ako aj Sacramentum Caritatis 29? Môže sa teda pojem „v určitých prípadoch“ aplikovať na rozvedené osoby, ktoré žijú v novom zväzku, a ktoré pokračujú v živote more uxorio, pokiaľ nie sú pevne presvedčené vo svojom svedomí, že ich manželstvo je neplatné, najmä keď to nie je kánonicky dokázateľné? Išlo by zároveň aj o vylúčenie prípadov právnej nezodpovednosti, kde nie je splnená podmienka slobody v konaní, pretože ide o osobu, ktorá neovláda svoj rozum a slobodnú vôľu, ako aj o prípady, kde chýba „plné vedomie skutku a úplná dobrovoľnosť“.
V tomto prípade sa teda do ´dubie´ vkladajú výnimky v prípade: 1) neplatnosti manželstva, ak je o tom dotyčná osoba pevne presvedčená vo svojom svedomí, i keď to nie je kánonicky dokázateľné; 2) nezodpovednosti dotyčnej osoby po právnej stránke, kde nie je splnená podmienka slobody v konaní, pretože ide o osobu, ktorá neovláda svoj rozum a slobodnú vôľu (choroba) a 3) kde chýba „plné vedomie skutku a úplná dobrovoľnosť“ (násilné donútenie). Týmto sme sa dostali k úrovni, ktorú podporuje Rocco Buttiglione a čo priamo potvrdil aj pápež. Dá sa povedať, že sme išli až „za“ AL, v ktorej sa hovorí, že v niektorých prípadoch sa môže pomýšľať na poskytnutie podpory spomínanými sviatosťami osobám, nachádzajúcim sa v určitých situáciách bez toho, aby došlo k prekrúteniu zákona. Pápežovi kritici však aj napriek tomu, že museli radikálne zmeniť svoju pozíciu, pokračujú vo svojom konaní, avšak teraz sú už nútení pripisovať mu tvrdenia, ktoré zjavne nikdy nepredložil.
Nie je napokon vylúčené, že AL sa možno postupne pretransformuje aj sama, okrem iného aj pri príležitosti vyventilovania pocitov a postojov voči Druhému Vatikánskemu koncilu a proti koncilovým pápežom ako takým, ktoré sa už veľmi dlho akumulovali. Zámienka k tomu všetkému však nie je dobrá, ako demonštruje aj to, čo sa v poslednej dobe deje s „opravami“, ku ktorým boli korektori viac-menej donútení. Príliš mnohí sa odvolávali na autoritu sv. Atanáza a príliš mnohí chceli dotiahnuť údajných „heretikov“ pred svoj vlastný tribunál, pričom sa ušlo obvinenie z „herézy“ aj pápežovi. Príliš mnohí sú stále príčinou neutíchajúceho zmätku v im blízkych mediálnych kruhoch a potom hovoria, že v dnešnej Cirkvi „je zmätok“.
Originálny názov knihy: “Risposte amichevoli ai critici di Amoris laetitiaˮ (Friendly answers to the critics of Amoris laetitia E.d.)