Je očistec veľmi vzdialeným ´miestom´? Alebo začína už tu a teraz?
„Boh je stravujúci Oheň. On sám nás môže prečistiť ako zlato, oddeliť nás od trosiek a špiny našej sebeckej osobnosti, aby sme dokázali splynúť s jeho dokonalosťou v jednote, ktorá odzrkadľuje jeho vlastný Trojjediný život vo večnosti.“ (Thomas Merton: New Seeds of Contemplation / Nové semeno kontemplácie)
V mesiaci novembri venujeme zvláštnu pozornosť dušiam verných zosnulých, ktoré sú v očistci, no zároveň nám neschádza z mysle dôležitá otázka: Je očistec veľmi vzdialeným ´miestom´, alebo začína tento stav bytia, ku ktorému je povolaný každý z nás, už teraz?
Svätý Ján Pavol II vyvolal počas katechézy o posledných veciach, v rámci pápežskej audiencie v roku 1999, menšiu búrku keď prehlásil: „Očistec ... nie je miesto, ale stav bytia. Tí, ktorí sa po smrti nachádzajú v stave očisťovania, sú už v Kristovej láske, ktorá z nich odstraňuje zvyšky nedokonalosti.“ (generálna audiencia, 21. júla 1999)
Ján Pavol II ešte predtým vo svojej knihe Crossing the Treshold of Hope (Prekročiť prah nádeje), napísal:
„Živý plameň lásky“, o ktorom hovorí sv. Ján z Kríža, je predovšetkým očisťujúcim plameňom. Mystické noci, ktoré tento veľký učiteľ viery opísal z vlastnej skúsenosti, sú v istom zmysle to, čo zodpovedá očistcu. Boh necháva človeka prejsť cez takýto vnútorný očistec celej jeho zmyslovej a duchovnej prirodzenosti, aby ho priviedol k zjednoteniu so sebou. Nestojíme tu pred obyčajným súdom. Predstupujeme pred moc samotnej Lásky. Súdi predovšetkým Láska. Boh, ktorý je Láska, súdi prostredníctvom lásky. Je to Láska, ktorá požaduje očistenie predtým, než je človek zrelý pre toto zjednotenie s Bohom, ktoré je jeho definitívnym povolaním a jeho osudom.“ (str. 167).
Vo Svätom Písme sa takmer na každom kroku stretávame s obrazom Božej lásky ako Ohňa ktorý horí, no toho, koho sa dotkne, nezničí (Ex 3, 2; Hebr 12, 28). Pápež Benedikt XVI vysvetľuje túto koncepciu priamo nasledovnými slovami:
„Ježiš priniesol oheň na zem. Ktokoľvek, kto sa dostane do jeho blízkosti, musí byť pripravený na to, že bude horieť ... Tento oheň horí, no neničí; je to oheň, ktorý veci vyjasňuje, prečisťuje, oslobodzuje a robí vznešenými. Byť kresťanom teda znamená odvahu zveriť sa tomuto stravujúcemu ohňu.“ (God and the World / Boh a svet, 222).
Môžeme teda povedať, že očisťovanie je stav, v ktorom je človek ponorený do ohňa Božej lásky, v ktorom všetko čo nie je Božie, čiže to, čo nie je v súlade s jeho láskou, je spálené. Ako katolíci akceptujeme, že k takémuto očisťovaniu dochádza po našej smrti. Menej často si však uvedomujeme to, že tá istá láska, s ktorou sa stretávame hneď po smrti je tu aj na to, aby sme sa mohli očisťovať už teraz, kým sme ešte nažive. V skutočnosti je to tak, že ak dovolíme ohňu Božej lásky aby nás očisťovala už aj v tomto živote, budeme potrebovať menej očisťovania po smrti v očistci!
Takže zapaľujeme oheň, je tak?
Až také jednoduché to zas nie je. Očisťovanie totiž zahŕňa bolesť z utrpenia a smrti, čomu sa väčšina z nás usiluje zo všetkých síl vyhnúť. Čo v nás sa musí vlastne očistiť kým zomrieme, aby sme sa dostali bližšie ku Kristovi? Svätý Pavol to nazýva „telom“; trapistický mních Thomas Merton to pomenoval „nepravé ´ja´“, ktoré je len iluzórnou osobou, ktorú si premieta v mysli ego človeka, ktoré „chce existovať mimo dosah Božej vôle a Božej lásky ... ´ja´, ktoré existuje iba v mojich vlastných egocentrických túžbach“. (New Seeds of Contemplation, 35).
Toto je to ´ja´, ktoré, svoju identitu hľadá v radovánkach, popularite, moci, afektovanom pozérstve a v pýche namiesto pravej lásky; ´ja´, vykonštruované egom, ktoré nám podsúva identitu falošnej sebestačnosti, namiesto identity, ktorú nás Boh pozýva objaviť výlučne skrze Jeho lásku. Toto naše ´ja´ musí teda logicky odumrieť, aby sme mohli žiť v pravde; človek sa musí nechať z neho „vylúpnuť“, aby sa tak mohol úprimne a v pravde postaviť pred milujúceho Boha, pred seba samého a pred ostatných ľudí.
Očistec radšej už teraz? Určite. Nech je teda tak. Modlime sa:
„Posväť, ó Pane, našu dušu, myseľ, aj telo. Dotkni sa našich myšlienok, skúmaj naše svedomie. Vyžeň z nás každý zlý úmysel, všetky prízemné túžby, každé neslušné slovo, všetku závisť, pýchu a pokrytectvo, každú lož, každý podvod, nenásytnosť i hanebnosť, všetku zlobu, hnev, zlomyseľnosť, každé rúhanie, lenivosť, akékoľvek hnutie mysle, ktoré by prekážalo tvojej najsvätejšej vôli. Daj, ó Bože, Ty, čo miluješ človeka, aby sme sa obracali k tebe a volali na teba smelo a s odvahou, s čistým srdcom a kajúcou dušou, s tvárou, čo sa nehanbí, s perami posvätenými. Amen.“
(zo sviatku sv. Jakuba, apoštola)