Každý rok ma na sviatok sv. Alberta Veľkého, ktorý pripadá na 15. november (článok bol písaný v novembri), fascinuje enormný rozdiel v teologickom vyjadrení medzi tradičnou kolektou (modlitbou dňa) z tohto sviatku v Missale Romanum z roku 1962 a prepísanou kolektou z tohto sviatku v obnovenom Misáli Pavla VI (po Druhom Vatikánskom koncile). Tento konkrétny príklad nám môže poslúžiť ako vzor „posunu“ v chápaní kresťanstva. Stará kolekta (tradičná) znie takto:
„Bože, ktorý si blahoslaveného Alberta, biskupa a učiteľa Cirkvi, učinil veľkým tým, že ľudskú múdrosť podriadil viere v Teba: daj nám, prosíme, kráčať v jeho šľapajách a pridržiavať sa jeho náuky tak, aby sme sa v nebesiach mohli radovať z dokonalého svetla. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov. Amen.“
Nová kolekta (nový rímsky obrad) znie takto:
„Bože, prameň všetkej múdrosti, svätého biskupa Alberta si vyznačil tým, že ľudskú vedu uviedol do súladu so zjavenou pravdou; dopraj nám kráčať v šľapajách tohto učiteľa, aby nám pokrok vo vede pomáhal lepšie poznávať a vrúcnejšie milovať teba. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov. Amen."
V prvej modlitbe (tradičnej) Boh učinil Alberta veľkým preto, lebo ľudskú múdrosť podriadil viere v Boha (in humana sapientia divinae fidei subjicienda). Táto modlitba je vlastne ozvenou listu sv. apoštola Pavla Korinťanom o rozpade a zániku svetskej múdrosti: „ ... lebo zbrane nášho boja nie sú telesné, ale majú od Boha silu boriť hradby. Boríme výmysly a každú pýchu, čo sa dvíha proti poznaniu Boha. Pútame každú myseľ, aby bola poslušná Kristovi“ (2 Kor 10, 4-5). Pripomína to aj verš zo žalmu: „Do výšav si vystúpil, so sebou si vzal zajatcov, ľudí si prijal do daru, aby u Pána Boha mohli bývať aj buriči“ (Ž 68, 19).
Pointa nie je v tom, že by ľudská múdrosť bola zlá, ale že sa takmer určite vzbúri, ak nebude podriadená viere v Boha, a že sa jej „dostane cti“, keď pýcha, ktorá ju sprevádza, sa zlomí. Vďaka tomu ľudská múdrosť precitne a spozná, že má byť, takpovediac, poslušná až na smrť, ako bol aj Kristus vo svojom človečenstve. Musí dôjsť k určitému umŕtveniu a preorientovaniu sa ľudskej múdrosti ak má existovať v harmónii s nevýslovným mystériom Boha a má byť nástrojom posväcovania. Práve preto táto tradičná kolekta končí prosbou o vzatie do neba, kde sa budeme môcť radovať z dokonalého svetla; kde je samotný zdroj pravdy a všetkej múdrosti, ktorá je meradlom všetkého, čo sme robili počas nášho pozemského života. Prosíme, aby sme mohli kráčať v šľapajách sv. Alberta, pretože „naša vlasť je v nebi“ (Flp 3, 20). Netúžme po pozemskom poznaní len pre samotné poznanie: „Ak ste boli vzkriesení s Kristom, hľadajte čo je hore“ (Kol 3, 1). Asketizmus a mysticizmus vyznievajú v tejto kolekte veľmi silno.
V novej kolekte sú všetky tieto prvky akoby zámerne potlačované. V tejto modlitbe učinil Boh Alberta veľkým preto, lebo uviedol do súladu ľudskú vedu so zjavenou pravdou (componenda). Ľudská múdrosť a viera v Boha sú tu akoby rovnocenné, navzájom paralelné, ako dve ohnivká reťaze, dva hrášky v struku, dvaja chrabrí kamaráti v zbrani. Táto formulácia nevyjadruje žiadnu hierarchiu, žiadnu závislosť, žiadnu podriadenosť; žiadnu nedôveru v ľudskú tvrdošijnosť, žiadnu nevyhnutnosť podriadiť svet nebu, žiadny predpokladaný asketizmus. Rozumu tu nevládne viera a ani neurčuje cieľ; rozum a viera sú tu ako štát a Cirkev v ponímaní moderného liberalizmu.
Niet sa čo čudovať, že sa nám tu nahovára, že pridŕžaním sa právd viery, ktoré sa učíme, nevystúpime asketicko-mystickým spôsobom k dokonalému nebeskému svetlu, ktoré všetko pozemské poznanie usporiada do jedinej pravdivej (konečnej) perspektívy, ale že „nám pomôže lepšie spoznávať a vrúcnejšie milovať teba“, čo je vyjadrenie, podobné sentimentálnym vetám z narodeninových a meninových blahoželaní. Stredobod pozornosti sa teda zo sv. Alberta Veľkého, výborného filozofa a teológa, ´dobyvateľa´ poznania pre slávu nebeského kráľovstva, presúva v „novej“ modlitbe k vzývaniu lásky v dvojkombinácii „poznania a lásky“. Nikto ani v najmenšom nepochybuje, že kanonizovaní svätí žili životom heroickej milosrdnej lásky, keď si však pripomíname konkrétneho svätca, vyznievajú takéto výrazy zovšeobecňujúco. To, čím je sv. Albert príkladom pre mystické telo, Cirkev, presne vyjadruje tradičná kolekta, pričom nová jej v určitom zmysle takmer protirečí.
Svetskosť paradigmy v novej kolekte spočíva v prostriedkoch, ktoré sa nám odporúčajú k „lepšiemu spoznávaniu a milovaniu Boha“; nie sú totiž ničím iným, než „pokrokom vo vzdelávaní“ (scientiarum progressus). Prejav úcty Bohu je tak poplatný modernému ideálu par excellence, Pokroku, ktorý môžeme interpretovať ako evolúciu; leitmotív celého moderného zmýšľania. Alebo že by išlo o pokrok, pomocou ktorého sa my, moderní kresťania, máme naučiť obchádzať šieste prikázanie, ktoré sa v súčasnosti už aj tak chápe ako čosi nad naše sily, ako niečo, čo bežní rozumní ľudia nie sú schopní dodržiavať?! Alebo o pokrok, pomocou ktorého sa staneme o toľko lepšími oproti našim krvilačným predkom, že piate prikázanie musíme úplne nanovo interpretovať?
Kontrast medzi obidvoma kolektami je mimoriadne pôsobivý. Ide o zámerný posun od hierarchického svetonázoru, zakoreneného vo viere a ašpirujúceho na víziu blaženosti, k humanistickému svetonázoru, založenému na vedeckom pokroku, prostredníctvom rozličných „zdrojov“ poznania, čo nás má, bližšie nešpecifikovaným spôsobom, priviesť k lepšiemu poznaniu a milovaniu Boha.
Lauren Pristasová a mnohí ďalší poukazujú na to, že tento posun v postoji smerom k svetským hodnotám alebo k ich čoraz väčšiemu oceňovaniu, je programovo prítomný takmer vo všetkých kolektách misálu Pavla VI v porovnaní s jeho predchodcom, misálom usus antiquior (tradičnej latinskej omše). Príkladov existuje nekonečne veľa. Pre zjednodušenie som si vybral obdobie iba jedného mesiaca(!) liturgického roka, a to od 18. septembra do 19. októbra. Biblický, patristický, stredoveký kresťanský postoj k terrena (pozemským) veciam, ako ho nachádzame v starej kolekte na sviatok sv. Alberta, sa opakovane objavuje aj v iných kolektách.
18. septembra, na tradičný sviatok sv. Jozefa Kupertína, vyznávača (tento sviatok v Novus Ordo/nový obrad nie je), sa Cirkev modlí: „Bože, ktorý si k svojmu jednorodenému Synovi, povýšenému nad zemou, chcel všetko pritiahnuť; učiň milostivo, aby sme si pre zásluhy a podľa príkladu serafského vyznávača tvojho, Jozefa, aj my, povznesení nad všetky pozemské žiadostivosti, zaslúžili prísť k Tomu, ktorý s Tebou žije a kraľuje na veky vekov. Amen.“
4. októbra, na sviatok sv. Františka z Assisi, tradičná kolekta znie: „Pane, ktorý svoju Cirkev zásluhami svätého Františka rozmnožuješ novým a novým potomstvom; udeľ nám, aby sme podľa jeho príkladu pohŕdali pozemskými vecami a vždy sa tešili z účasti na nebeských daroch. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, ktorý je Boh a s Tebou žije a kraľuje, v jednote s Duchom Svätým, po všetky veky vekov. Amen.“
(pre porovnanie uvádzam aj novú kolektu: „Bože, otec chudobných, svätému Františkovi si dal milosť, že sa chudobou a pokorou stal podobným Kristovi. Daj, aby sme aj my podľa jeho príkladu nasledovali tvojho Syna a v láske a radosti sa zjednocovali s tebou. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, ktorý je Boh a s Tebou žije a kraľuje, v jednote s Duchom Svätým, po všetky veky vekov. Amen.“).
10. októbra, na sviatok sv. Františka Borgiu, vyznávača (tiež nie je v novom obrade), znie tradičná kolekta takto: „Pane Ježišu Kriste, Ty príklad aj odmena pravej poníženosti; prosme, aby tak, ako si učinil svätého Františka svojím slávnym nasledovníkom v zriekaní sa svetskej slávy, doprial aj nám stať sa účastníkmi jeho nasledovania a slávy. Ktorý žiješ a kraľuješ na veky vekov. Amen.“
16. októbra je sviatok sv. Hedvigy, rehoľníčky – svätice, ktorá nejakým zázrakom zostala aj v modernom liturgickom kalendári. V usus antiquior (tradičnom obrade) nájdeme túto mocnú kolektu: „Bože, ktorý si učil svätú Hedvigu celým srdcom opustiť svetskú nádheru a pokorným srdcom nasledovať Tvoj kríž; dožič, nech pre jej zásluhy a podľa jej príkladu naučíme sa šliapať po pominuteľných rozkošiach sveta, a v objatí Tvojho Kríža prekonávať všetko, čo sa stavia proti nám, ktorý žiješ a kraľuješ na veky vekov. Amen.“
(kolekta z nového obradu je proti starej až nemiestne striedma: „Všemohúci Bože, vo svätej Hedvige si dal kresťanskému ľudu žiarivý vzor evanjeliovej pokory; daj, prosíme, aby nám jej mocný príhovor zaistil tvoju pomoc. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, ktorý ...)
17. októbra nám na sviatok sv. Margity Márie Alacoque usus antiquior ponúka zvláštnu modlitbu po sv. prijímaní, ktorá obsahuje okrem iného aj prosbu: „ ... aby sme sa zriekli pyšných márností sveta a odievali sa miernosťou a pokorou srdca.“ Nič podobné v novom misáli nenájdete. (V skutočnosti sa slovo ´márnivosť, márnosť´ v súčasnom misáli nikde nevyskytuje.)
18. októbra, na sviatok sv. Lukáša, sa tradičná kolekta zameriava na umŕtvovanie: „Prosíme Pane, nech oroduje za nás sv. Lukáš, tvoj evanjelista, ktorý pre česť Tvojho mena ustavične nosil na svojom tele kríž umŕtvovania. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, ktorý ...“
(nová kolekta je opäť všeobecnejšia: „Pane a Bože náš, ty si poslal sv. Lukáša ohlasovať slovom i písmom tajomstvo tvojej lásky voči chudobným; daj, aby všetci kresťania boli jedno srdce a jedna duša a aby všetky národy uvideli spásu, ktorú si im pripravil. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, ktorý ...“)
A napokon 19. október, na sviatok sv. Petra z Alkantry, vyznávača (nový obrad ho neobsahuje), sa pri tradičnej kolekte modlíme:
„Bože, ktorý si svätého Petra, svojho vyznávača, ráčil obdariť darom obdivuhodnej kajúcnosti a najvyššieho nazerania, daj nám, prosíme, aby sme na jeho záslužné orodovanie, umŕtvujúc svoje telo, ľahšie chápali nebeské veci, skrze nášho Pána Ježiša Krista, ktorý ...“
Predstavte si, že toto boli kolekty iba za jeden mesiac, menovite od 18. septembra do 19. októbra. Rozpoznali sme ten vzorec? Určite, nepochybne. Dogmatické a disciplinárne bremeno lex orandi (Cirkev verí tak ako sa modlí) je jasné a nespochybniteľné. Liturgia žiada Pána o špecifický postoj ´pohŕdania týmto svetom´, ktorý sv. Albert vyjadril oveľa pôsobivejšie, pretože bol učencom, autoritou, vedcom, mužom činu, ktorý sa napriek všetkému pevne pridŕžal prvenstva Božieho kráľovstva. Storočie po storočí, kolekta po kolekte, liturgia jasne vyjadrovala a neúnavne opakovala túto vznešenú víziu o povolaní človeka, cieľ, ktorým je nebeská otčina, ako aj relativitu pozemských vecí – až do 60-tych rokov, kedy si Pokrok sám vybudoval domov v Cirkvi, ktorá už raz dala do kliatby výrok: ´Rímsky pontifik sa môže, a aj by sa mal, zmieriť a vyrovnať s pokrokom, liberalizmom a modernou civilizáciou.´ Otázka dejinného svedomia znie: „Ako môže takéto nebezpečné spojenie s Pokrokom pracovať pre tvoje dobro?!“
„Svätý Albert Veľký – veľký, pretože si podriadil ľudské Božiemu, dočasné večnému, prirodzené nadprirodzenému, svetské posvätnému, pozemské nebeskému, oroduj za nás, aby sme sa stali hodní Kristových prisľúbení. Amen.“