[autor: Richard A. Spinello]
Vo svojom formálnom prejave, ktorý predniesol počas svojej nedávnej návštevy Kolumbie, pápež František požiadal jeho spolubratov jezuitov, aby bránili jeho exhortáciu o manželstve, ktorá čelí útokom, a ktorá zostáva i naďalej sužovaná svojimi nejasnosťami a horlivou vágnosťou. Pápež v tejto krátkej reči započítal Tomáša Akvinského [ako spojenca] vo svojom úsilí, keďže naliehal na tom, že Amoris Laetitia má tomistické črty. Opísal, ako „je morálna teológia Amoris Laetitia tomistická; morálkou veľkého Tomáša.“ Túto morálku dal do protikladu s oveľa rigidnejšou morálnou teológiou založenou na kazuistike. Pápež tiež pomerne ostrím tónom obvinil tých, ktorí kritizujú jeho exhortáciu z toho, že k morálke pristupujú úplne „kauzistickým spôsobom.“
Vo svojom prejave urobil pápež smer k jezuitom, ktorí boli zhromaždení počas 36. generálnej kongregácii, niekoľko kontroverzných vyhlásení. Navrhol morálku založenú na rozlišovaní a súdnosti a opätovne pokarhal svojich kritikov zo kšeftovania s kazuistikou. Ako pochopiť, čo pápež myslí pod kazuistikou? Je ťažké nájsť na to presnú odpoveď, pretože pápežov význam nie je veľmi jasný. Zdá sa, že tvrdí, že kazuista je niekto, kto presadzuje aplikáciu špecifických morálnych noriem na konkrétne situácie bez toho, aby zobral do úvahy okolnosti a kontext. V inom nedávnom prejave, v ktorom kardinál Barbarin z Lyons chválil Amoris Laetitia, povedal, že pápež sa dištancuje od morálneho systému, ktorý by bol podmienení dichotómiou medzi tým, čo je morálne prípustné a čo je zakázané; a to z toho dôvodu, že existuje „mimoriadne veľké množstvo osobných situácii.“ Podľa kardinála Barbarina „morálna alebo pastorálne norma nemôže byť aplikovaná v každom osobitnom prípade.“
Akokoľvek, v Amoris Laetitia sa nachádza iba málo toho, čo by sa dalo porovnať s Tomášom Akvinským. I keď je tam niekoľko jeho citácii, použitie niekoľkých odkazom mimo kontext nezaručuje, že sa pápežovo dielo dá kategorizovať ako inšpirované tomizmom. Morálna filozofia sv. Tomáša Akvinského je založená na prirodzenom zákone, ktorý je v celej exhortácie len tak letmo spomenutý. Okrem toho Amoris Laetitia nestavia na poznatkoch encykliky Jána Pavla II, Veritatis Splendor, ktorá je skrz na skrz tomistická. V dlhom dokumente pápeža Františka nie je táto encyklika vôbec spomenutá. Liberálny teológovia v skutočnosti zajasali nad Amoris Laetitia presne preto, že prirodzený zákon neberie do úvahy v prospech viac „pastorálneho“ prístupu k morálnym otázkam. Michael Shawn Winters z National Catholic Reporter s uznaním poznamenal, že Amoris Laetitia reprezentuje dôležitý odklon od uvažovania v rámci prirodzeného zákona, ktoré Akvinský a Ján Pavol II uprednostňovali, keď hovorili o sexuálnej morálke.
Akvinský jednoznačné tvrdí, že žiadny ľudský skutok, ktorý má morálny význam, nemôže byť morálne správny, pokiaľ predmet tohto skutku nie je v súlade s prirodzeným zákonom. Ako vysvetlil sv. Ján Pavol II, „niektoré hriechy sú vnútorne závažné a smrteľné z dôvodu ich povahy – čo znamená, že existujú skutky, ktoré sú per se a samé o sebe, nezávisle od ich okolností, vážne zlé z dôvody ich predmetu“ (Reconciliatio et Paenitenia, par. 17). Úmyselné rozhodnutie zabiť nevinného je vždy zlé za každých podmienok a okolností. Toto presvedčenie, ktoré je celkom cudzie proporcionalistickej etike, ktorej sú naklonení liberálni morálni teológovia, bolo pevne potvrdené vo Veritatis Splendor – ale v Amoris Laetitia sa takejto úvahy nedočkáme. Naopak, je tam naznačené, že musia existovať výnimky k normám založeným na konkrétnych okolnostiach osobného života, keďže „je nedostatočné zostať iba pri posudzovaní toho, či konanie nejakej osoby zodpovedá alebo nezodpovedá nejakému zákonu alebo všeobecnej norme“ (par. 304).
Pápež František a jeho podporovatelia tvrdia, že sú verní sv. Tomášovi v tom ako obhajujú, že „čím viac sa schádza ku konkrétnym veciam, tým viac sa objavuje neurčitosť“ (304). Pre Akvinského môže ale takáto nejasnosť nastať iba v prípade, keď sú v stávke dve pozitívne normy. Amoris Laetitia úplne ignoruje základne tomistické rozdelenie medzi pozitívnymi zásadami/normami (napríklad že „niekto musí vrátiť požičané veci“), ktoré sú vždy platné, ale nie v každej situácii, a negatívnymi zásadami/normami („nezosmilníš/nescudzoložíš“), ktoré platia bez výnimky. Zatiaľ čo nemôžeme vždy určiť, čo by sme mali robiť v súlade s pozitívnymi zásadami, podľa Akvinského vieme vždy určiť čo musíme ne-robiť v súlade s negatívnymi zásadami (Summa Theologica, II-II, q. 140, a. 1). V otázke niektorých negatívnym noriem ako „nezosmilníš/nescudzoložíš “ neexistuje nikdy morálna neistota alebo zmätok – nezávisle od toho, ako hlboko ideme do detailov.
Je preto celkom ťažké argumentovať, že táto exhortácia reflektuje tomistický prístup k morálnemu uvažovaniu. Amoris Laetitia stelesňuje odlišný štýl myslenie, ktorý dáva iba malý dôraz na princípy, ktoré nás vedu k ľudskému blahu. Akvinský na druhej strane vo veľkom uprednostňuje pravidlá a zákony, tak ako aj cnosti. Niektoré z týchto pravidiel a morálnych noriem perspektívne vylučujú určité skutky ako vždy zlé v zmysle ich predmetu a bez ohľadu na osobné úmyslu či poľahčujúce okolnosti.
Argumenty pápežových podporovateľ naviac poskytujú iba málo podpory pápežovým deklaráciám ohľadne tomistického rodokmeňa jeho exhortácie. Počas októbrovej konferencie na tému Amoris Laetitia v Boston College pápežský poradca otec Antonio Spadaro potvrdil, že pápež neverí v taký prístup k morálke, ktorý by hovoril, že „jedna veľkosť sedí všetkým“. „Musíme na záver povedať,“ vyhlásil Spadaro, „že pápež si uvedomuje, že dnes sa už nedá viac hovoriť o [nejakom] pravidle, podľa ktorého je možné sa riadiť absolútne v každej situácii.“ Otec Spadaro ďalej trval na tom, že „už nie je dlhšie možné posudzovať ľudí na báze nejakej normy, ktorá stojí nad všetkými.“ V tomto tvrdení je semienko pravdy, keďže je vždy potrebné pozerať sa na subjektívnu vinu – ale to nie je nič nové. Zdá sa ale, že Spadaro argumentuje v prospech toho, že morálne normy a pravidlá nemusia byť dodržiavané za každých okolností. Ak teda ideme podľa tohto spôsobu uvažovania, zdá sa, že poskytuje iba malú záruku ochrany proti svojvoľnosti subjektívneho názoru. Takáto pozícia, ktorá je podľa všetkého záverom istých častí Amoris Laetitia, môže byť iba ťažko uzmierená s Tomášovou oveľa principiálnejšou morálnou filozofiou.
Úvahy arcibiskupa Fernandeza, ktorý je považovaný za skutočného autora Amoris Laetitia, neboli tiež schopné potvrdiť blízkosť Amoris Laetitia k dielam sv. Tomáša Akvinského. V článku s názvom Chapter VIII of Amoris Laetitia: What is Left after the Storm [8. kapitola Amoris Laetitia: čo zostalo po búrke], arcibiskup Fernandez vlastne demonštruje asymetriu medzi týmto dielom a tomistickou morálkou. Podľa Fernandeza pápež súhlasí s Akvinským ohľadne dôležitosti všeobecným morálnych noriem. Podľa Amoris Laetitia ale „vo svojej formulácii tieto normy nemôžu zahŕňať úplne všetky konkrétne situácie“ (304). Arcibiskup Fernandez ponúka toto vysvetlenie: „Absolútna norma sama o sebe nepripúšťa výnimky, z čoho ale nevyplýva, že jej stručná formulácie musí platiť v každom zmysle a v každej situácii bez nuáns.“ Poskytuje tento príklad, aby ilustroval svoj argument: Boží zákon a prirodzený zákon „nezabiješ“ nepripúšťa výnimky, ale čo je obsahom slova „zabiť“? Je zabitie v sebaobrane touto normou zakázané? Nikto by nenamietal, hovorí Fernandez, voči potrebnosti preskúmať, či zabitie v sebaobrane spadá pod tento úzky kompas negatívnej zásady „nezabiješ“. A preto, i keď existujú absolútne morálne normy, nie je možné ich formulovať tak, aby zahrnuli všetky porušenia danej normy a to je dôvod, prečo musia byť výnimky dovolené. To isté je pravdou ohľadne jednoduchej morálnej normy, ktorá zakazuje cudzoložstvo. Podľa Fernandeza sme dokonale oprávnení pýtať sa, či by mali všetky „skutky more uxorio spolunažívania“ [Pozn. prekl.: slovné spojenie more uxorio by sa dalo z latinčiny preložiť: „ako manželia“] spadať pod negatívnu zásadu, ktorá zakazuje cudzoložstvo.
Fernandez ale ponúka popletené a nesúvislé ospravedlnenie pokrivenej morálnej logiky tejto ôsmej kapitoly. Nie vždy jasne rozlišuje medzi objektívnym statusom skutku a problémom subjektívnej viny morálneho činiteľa, ktorý morálny skutok vykonáva. Keďže normy nemôžu vo svojich formuláciách zohľadniť všetky situácie, Fernandez argumentuje, že môžu byť iba zdrojom „objektívnej inšpirácie pre hlboko osobný proces rozhodovania.“ I keď on sám tvrdí opak, jeho pozícia je v úplnom protiklade s učením Akvinského a Jána Pavla II. Fernandez obhajuje názor, že „neistota“ v zložitých situáciách „narastá“, pretože všeobecné normy nemôžu zohľadniť všetky špecifiká. Takáto neistota sa síce môže vyskytovať pri pozitívnych normách, ale nie v uplatňovaní negatívnych noriem, ktoré zakazujú klamstvo, cudzoložstvo alebo zobratie nevinného života. Ohľadne objektívnej nesprávnosti týchto skutkov neexistuje žiadna neistota. Ján Pavol II sa zaoberá presne tejto otázke v encyklike Veritatis Splendor, kde zatracuje morálne teórie, ktoré tvrdia, „že nie je nikdy možné formulovať absolútny zákaz v špecifických druhoch správania, ktorý by bol v konflikte vo všetkých okolnostiach a vo všetkých kultúrach,“ ktoré majú isté hodnoty (par. 75).
To, čo Fernandez navrhuje nemá žiadne základy v učení Tomáša Akvinského. Fernandez sa úplne mýli, ak tvrdí, že špecifické morálne normy nemôžu byť náležite formulované tak, aby obsahovali všetky situácie. Jeho nepresná analýza je otvorená všetkým druhom výnimiek v normách, ktoré sú založené na tvrdení, že normy sú príliš široké a všeobecné na to, aby obsiahli každú jedinečnú situáciu. Ale ako súčasní tomisti (ako napríklad) John Finnis ukázali, v norme proti zabitiu [nevinného] neexistuje výnimka ak je táto norma jasne vyjadrená/formulovaná: „Každý skutok, ktorý je zamýšľaný, či už ako cieľ alebo prostriedok, na zabitie nevinnej ľudskej bytosti je vážne nemorálny a nikdy nemôže byť zvolený.“ Norma proti zabitiu nevinného preto nevylučuje smrteľné skutky sebaobrany počas nebezpečného útoku agresora, pretože tu je úmysel obrániť sa pred útočníkom. Podobne neexistuje žiadna výnimka v prípade cudzoložstva, keď je [cudzoložstvo] jasne definované ako sexuálny vzťah zosobášenej osoby alebo so zosobášenou osobou mimo manželstva. Ak je nejaká osoba v platnom manželstve, tak potom Pánov príkaz platí bez výnimku bez ohľadu na okolnosti. Pre Akvinského, ktorý zručne zmieril rozum so zjavením, je cudzoložstvo, definované týmto jednoduchým ale definitívnym spôsobom, vnútorné nesprávne a cudzoložník by mal vyvinúť všetko predstaviteľné úsilie na to, aby sa s pomocou Božej milosti oslobodil z tohto hriešneho stavu (pozri De Malo, q. 15, a.1). Takýto postoj ale nie je vôbec prítomný v Amoris Laetitia.
Podľa Akvinského sú tieto bezvýnimkové negatívne normy esenciálne, pretože určujú morálke konkrétne hranice. Problém s Amoris Laetitia je v tom, že sa zdá akoby rušil tieto jasné parametre morálneho správania v prospech flexibilnej a pružnej morálky s priepustnými hranicami. Kardinál Barbarin sa preto trúfalo pýši tým, že pápež František „oslobodil učenie cirkvi z jej zákonodarných obmedzení,“ keď domnele zachováva morálny zákon, pričom súčasne tiež uznáva potrebu po výnimkách. Akokoľvek, tieto výnimočné prípady sú rozpoznané vo svedomí, ktoré musí bojovať s pokryteckou kultúrou, v ktorej je morálna pravda ľahko zatemnená. Záverečný výsledok je morálna zveličenie, ktoré je na míle vzdialené tomistickým princípom.
Ktokoľvek, kto si chce prečítať učenie pápeža, ktoré pravdivo odráža učenie „veľkého Tomáša“, by mal siahnuť po Veritatis Splendor od Jána Pavla II. Bohužiaľ, tí, ktorí upozorňujú na nedostatky Amoris Laetitia a odporúčajú znovuosvojenie si diel Jána Pavla II s cieľom vyriešiť zmätočné argumenty rozšírené obrancami Amoris Laetitia – tí začali platiť ťažkú cenu za svoje úsilie. „Prenasledovanie pravej viery [ortodoxie]“ sa ukázala vo vyhodení profesora Josefa Seiferta či v nedávnejšej rezignácii otca Thomasa Weinandyho z Americkej konferenciu biskupov. Mnohí ďalší vyznávajú, že sa boja verejne hovoriť a deklarujú svoje pravdivé presvedčenia ohľadne chýb, ktoré spôsobili veľké ťažkosti 8. kapitole tejto exhortácie. Vnímajú, že existuje [cirkevný] establišment, ktorý sa snaží zmiesť každú opozíciu a preto sú i hĺbaví kritici osočovaní a za svoje názory diskreditovaní. Otvorená a čestná diskusia je nahradená prostredím strachu a zastrašovania.
Najväčším problémom je to, že niektoré premisy a závery 8. kapitoly reprezentujú koncepčný zmätok. Ľudia ako arcibiskup Fernandez, ktorí zapálene pristupujú k záchrane tejto exhortácii, sa zamotávajú v bludisku rozporuplnosti a nepresnosti v tom, ako sa snažia ochrániť zjavné morálne chyby tejto kapitoly. Priama odpoveď na otázky kardinálov z dokumentu Dubia by mohla rozriešiť tento zmätok – i keď nie je pravdepodobné, že takáto odpoveď príde. Pápež František už viackrát povedal, že chce, aby boli jeho zmeny nezvratné. Ale pokiaľ tieto zmeny nie sú pevne zakorenené v úrodnej pôde Svätého písma a katolíckej tradície, nakoniec i tak vyschnú a stratia význam.