12. novembra 2017 sa v talianskych Syrakúzach konala konferencia pod názvom „Cirkev a slobodomurárstvo – tak blízki, tak vzdialení?“ Organizovala ju Grand Orient of Italy (Veľká lóža Talianska). Medzi rečníkmi bol aj teológ, Msgr. Maurizio Aliotta (arcibiskup Syrakúz), Msgr. Antonio Stagliano (biskup v Noto), Sergio Rosso a Santi Fedele, obaja vysokí hodnostári Grand Orient.
Františkán od Nepoškvrnenej, Paolo Maria Siano, jeden z najlepších špecialistov na slobodomurárstvo, sa s údivom pýta: „Prečo sa koná táto konferencia?"
Stretnutie slobodomurárov v Syrakúzach.
Oficiálnym dôvodom bola oslava 300-ého výročia založenia slobodomurárstva v roku 1717. V denníku Talianskej biskupskej konferencie Avvenire kňaz Ennio Stamile napísal, že „aj napriek rozdielom, je to dobrý a opravdivý spôsob, ako slúžiť spoločnému dobru, a ako transparentne a zodpovedne aplikovať sociálnu spravodlivosť.“
Takže existuje „spolupráca medzi katolíkmi a slobodomurármi na úrovni sociálnej spravodlivosti a solidarity?“ spýtal sa páter Siano, ktorý analyzoval štyri hlavné prejavy.
Msgr. Maurizio Aliotta
Msgr. Aliotta, ktorý je zo syrakúzskej arcidiecézy, v ktorej sa konferencia konala, hovoril jedenásť minút. Podľa pátra Siana mal „dôkladné znalosti“ o slobodomurárstve. Poukázal na prvky, ktoré sú nezlučiteľné s Cirkvou: antropocentrizmus, „nedenominačné“ náboženstvo a iniciácia, a relativistická tolerancia. „Hoci si je vedomý nebezpečenstva manipulácie, spojeného s dialógom, zdá sa, že víta spoluprácu na projektoch, ktoré prispejú k väčšej humanizácii.“
Veľmajster Sergio Rosso
Veľmajster hovoril takmer devätnásť minút a popisoval filantropickú činnosť Grand Orient a chválil charitatívne dielo Katolíckej cirkvi vo svete. Nepresvedčivo sa snažil oddeliť slobodomurársky ´sekularizmus´ od ´antikatolicizmu´. Tiež odporúča solidaritu a katolícko-slobodomurársku spoluprácu na „obnove éry ducha, blízkeho nám.“ „Akého ducha?“, pýta sa páter Siano.
Biskup Antonio Stagliano
Biskup z Noto bol najzaujímavejšou postavou večera. Verí sa, že je prvým úradujúcim biskupom na svete, ktorý sa zúčastnil verejného zasadania slobodomurárov. Dôvod, prečo ho slobodomurári pozvali, súvisí s jeho povahou (je „unikátna“). Zo spoľahlivého zdroja vieme, že biskupa Stagliana ešte pred týmto zasadaním videli vo Vatikáne u Sv. Marty. Či hovoril s pápežom Františkom a čo možno odporúčal v súvislosti s konferenciou, nie je známe.
V Syrakúzach hovoril takmer päťdesiat minút. Jeho poznámky, podľa pátra Siana dokazovali, že má len „priemerné znalosti o slobodomurárstve“. V interview pred konferenciou aj sám pripustil, že o slobodomurárstve nevie „nič“.
Na začiatku svojho prejavu zacitoval pár slov z „Čarovnej flauty“, aby známeho skladateľa Wolfganga Amadea Mozarta (1756-1791) mohol prezentovať ako katolíka a zároveň slobodomurára. Oznámil aj to, že túto pasáž vybral z knihy od Hansa Kunga. Msgr. Stagliano zároveň pochválil aj teológa Hansa Ursa von Balthasara, ktorý označil Čarovnú flautu za „dielo s božskými črtami“, a tiež ho citoval. Potom odprezentoval verdikt Hansa Kunga o Mozartovom členstve v slobodomurárskej lóži. Podľa Kunga skladateľ zo Salzburgu vstúpil do lóže preto, lebo iba tam objavil ideály osvietenstva – rovnosť, bratstvo a slobodu, ktoré u katolíckej hierarchie v Salzburgu nenašiel. Kung jedným dychom formuloval oprávnenosť členstva v lóži a zároveň vznášal obvinenie voči Katolíckej cirkvi. „Slobodomurárskejšie“ to už hádam ani nemohlo byť.
Páter Siano o prejave biskupa Stagliana píše:
„Rečník by zrejme urobil lepšie, keby spomenul, že dokonca aj v osemnástom storočí (vtedy žil aj Mozart) bolo členstvo v slobodomurárskej lóži nezlučiteľné s katolíckou vierou, a to najmä pre náboženský relativizmus, racionalizmus, ezoterizmus, slobodomurárske prísahy (krvavé tresty pre zradcov) ...“
Biskup Stagliano potom zdôraznil, že nie je možné byť zároveň katolíkom, aj slobodomurárom; pre túto nezlučiteľnosť však neuviedol žiadne jasné dôvody, a ani ich nevysvetlil. Jasne ich pomenoval Msgr. Aliotta, ktorého prejav však mohol trvať dlhšie, aby mohol tejto veci venovať viac času.
Biskup Stagliano nie je vo vzťahu k slobodomurárom vôbec precitlivelý. Opakovane trval na tom, že sú exkomunikovaní, čo, ako povedal, bolo potvrdené v roku 1983 aj prefektom Kongregácie pre náuku viery, Josephom kardinálom Ratzingerom. Z tohto dôvodu je medzi slobodomurármi a katolíkmi „priepastný rozdiel“. Biskup povedal asi 200 prítomným slobodomurárom:
„Ste absolútne a úplne mimo!“
Na „hlasy“, ktoré sa ozvali a tvrdili, že v lóžach sú aj biskupi a kňazi, Msgr. Stagliano zareagoval:
„Ak je to pravda, potom sú títo biskupi s problematickou identitou tiež exkomunikovaní.“
Syrakúzske katakomby.
Kresťania a starý nepriateľ: gnóza (poznanie; podľa gnostikov má poznanie spásonosný charakter; pozn. prekl.)
Páter Siano vo svojej analýze ďalej píše:
„Msgr. Stagliano nanešťastie nepovedal, alebo aspoň nepovedal jasne a zreteľne, prečo sú slobodomurári exkomunikovaní a prečo je slobodomurárstvo nezlučiteľné s Katolíckou cirkvou. Chcel by som to ozrejmiť. Kánon 2335 Kódexu kanonického práva (CIC) z roku 1917, ktorý ukladá povinnosť exkomunikovať latae sententiae (automaticky) každého katolíka, ktorý sa stane členom bratstva slobodomurárov, nebol totiž začlenený do obnoveného Kódexu kanonického práva z roku 1983, ktorý začal platiť 27. novembra 1983.
Podľa kánonu 2335 (CIC 1917) bol katolík exkomunikovaný ipso facto (samotným skutkom) v okamihu iniciácie, prijatím do slobodomurárskej lóže. V Deklarácii z 26. novembra 1983 Kongregácia pre náuku viery len znovu zdôraznila nezlučiteľnosť slobodomurárstva s Katolíckou cirkvou a potvrdila, že katolíci, ktorí sú zároveň členmi slobodomurárskej lóže, sú v stave smrteľného hriechu a nemôžu prijímať sväté prijímanie. Bodka. O exkomunikácii sa tam nič nespomína. Z kánonického hľadiska to teda vyzerá tak, že „slobodomurárski katolíci“ nie sú exkomunikovaní ipso facto od začiatku ich členstva v lóži, či iniciácie (prvý stupeň učeníctva).
Ak prijmú bludárske učenie slobodomurárov a praktizujú ho, alebo upadnú do apostázy, podliehajú exkomunikácii na základe kánonu 1364 (CIC 1983) o bludárstve, či odpadlíctve.“
Toľko páter Siano, ktorého mrzí, že biskup Stagliano sa pustil práve do tých katolíkov, ktorí nevedia čo si majú myslieť o jeho účasti na stretnutí slobodomurárov. Spochybnil ich totiž ako katolíkov, ktorí samých seba vnímajú ako „pravých“, „overených“ a bezútešne „vzdialených“. „Ale od koho: od neho? Od Cirkvi? Od Krista?“, pýta sa páter Siano. Biskup takýchto katolíkov obvinil, že majú „problém so svojou katolíckou identitou“.
Zároveň biskup povedal slobodomurárom, aby „ich v nevyhnutnom prípade nazvali antropologickými“, a keď chcú hovoriť o dôstojnosti človeka a náboženskej slobode, musia ukázať svoju tvár, aby ten, kto ich exkomunikuje (Svätá stolica) rozpoznal, že „realita, ktorá je exkomunikovaná, v skutočnosti neexistuje“. Priamo slobodomurárom adresoval tieto slová: „Spoločne pokračujme týmto smerom.“
Páter Siano sa pýta: „Čo ukáže tvár? Exkomunikácia zmizne, keď slobodomurári ukážu svoje tváre?!“
Na jednej strane Msgr. Stagliano narieka nad izolovanou spriaznenosťou („pravých“ katolíkov; mimochodom, patria k nim aj slobodomurárski katolíci?), no na druhej strane sa len veľmi hmlisto a nejasne vyjadruje k spriaznenosti v izolovanosti. Ďalej povedal, že si nevezme na svedomie, aby posudzoval či už spriaznenosť alebo izolovanosť slobodomurárov. Oni sami budú musieť podľa svojho svedomia, svojej antropológie, povedať, že nie sú zlodejmi, korupčníkmi, konšpirátormi atď.
„Neponecháva sa však týmto spôsobom všetko len na ich subjektivizmus?!“, pýta sa páter Siano. „Katolíci, ktorí patria k slobodomurárom, už podľa všetkého žijú podľa svojho svedomia. Ako vidíme, apelovanie na svedomie už zrejme nestačí. Musíte ich jasne a zreteľne usmerniť. Napríklad: Ak sa chcú slobodomurári z Veľkej lóže priblížiť ku katolíkom, musia sa zriecť ezoterizmu, gnosticizmu, sekularizmu, averzie voči dogmám viery a morálky.“
Veľmajster Santi Fedele
Zrejme iritovaný tvrdými slovami Msgr. Stagliana obhajoval veľmajster vo svojom sedemnásťminútovom prejave verejnú „transparentnosť“ a privátnosť Grand Orient. Fedele spomínal ľavé krídlo katolíckej MP Rosy Bindi ako „katolíckych komunistov“, aby dokázal, čo všetko je zlučiteľné s Katolíckou cirkvou. Poprel, že by slobodomurári uskutočňovali nejaké „zvláštne, magické rituály“ v chráme. „Aj ja by som proti tomu rád namietal“, hovorí páter Siano. Fedele chválil „svetskú morálku“ slobodomurárstva a pripustil, že aj Veľký Staviteľ slobodomurárskeho univerza, ako uviedol v roku 1723 aj Anderson, je „deistický“. Napokon sa hrdo a s očividnou nadradenosťou voči biskupovi Staglianovi priznal, že si je „dokonale vedomý“ toho, že sa nachádza „mimo spoločenstva veriacich.“
Páter Siano:
„Dovoľte mi dať vám do pozornosti niektoré z mojich článkov, v ktorých vysvetľujem iniciovanie a ezoterický charakter krajín Greater Middle East (Väčší stredný východ; politický termín, ktorý vznikol v roku 2000; zahŕňa krajiny od Maroka po západnú hranicu Číny; pozn. prekl.) podľa slobodomurárskych zdrojov. Iniciácia a ezoterizmus (gnóza) sú naozajstným a pravým „srdcom“ slobodomurárstva a boli tu už dávno pred racionalizmom, sekularizmom a humanitárnymi aktivitami.
Otázka teraz znie: "do akej miery je možné verejne spolupracovať v mene sociálnej spravodlivosti a solidarity s niekým, kto praktizuje ezoterické a gnostické obrady, ktoré sú s najväčšou pravdepodobnosťou prístupné nadľudským a nadprirodzeným silám?“
Text: Giuseppe Nardi