Benedikt XVI.: „Cirkev je v nebezpečenstve tam, kde primát Boha v liturgii a teda aj v živote samotnom sa už neukazuje.“
Armin Schwibach
Rím, 27.11.2017 (kath.net/as) 021 468 - „Kríza, ktorá Cirkvou otriasa, mala svoj najhlbší dôvod v zatemňovaní priority Boha v liturgii. To ma viedlo k tomu, že som sa téme liturgia začal venovať výdatnejšie ako doteraz, pretože som vedel, že pravá obnova liturgie je zásadnou podmienkou obnovy Cirkvi“.
Tak zneli naliehavé a pálčivé slová Benedikta XVI. v predslove k ruskému vydaniu jeho liturgických diel.
Kríza Cirkvi, viery, straty primátu Boha: Jozef Ratzinger sa usiloval práve tento primát Boha a bohoslužby nanovo zdôrazniť, nanovo vypracovať, pretože:
„Nedorozumenie liturgickej reformy, ktoré sa do veľkej miery v Katolíckej cirkvi rozšírilo, viedlo k tomu, že v liturgii stále viac vystupoval do popredia aspekt poučovania a vlastnej kreativity. Aktivita ľudí dala takmer zabudnúť na prítomnosť Boha. V tejto situácii bolo stále jasnejšie, že existencia Cirkvi žije zo správneho slávenia liturgie a že Cirkev je v nebezpečenstve tam, kde primát Boha v liturgii a teda aj v živote samotnom sa už neukazuje.“
Liturgia tvorila podstatný aspekt učiteľského úradu Benedikta XVI.:
„Kdekoľvek sa pri príprave liturgie už iba premýšľa o tom, ako urobiť liturgiu atraktívnu, ako ju urobiť peknú, tam už liturgia upadla. Alebo je to opus Dei s Bohom ako vlastným subjektom, alebo nijaká nie je.“
Stále znova sa pápež pokúšal sústrediť pozornosť na centrálne postavenie liturgického diania aj s nádejou, že mnohí si povedomie toho problému prisvoja. Benedikt XVI. dôveroval svojmu podnetu k napodobňovaniu svojho príkladu. V mnohom bol práve v tejto oblasti sklamaný.
„Ide o to, aby sa liturgia neslávila ako seba-prezentácia farnosti, kde sa hovorí, že je dôležité, aby každý sám mal na nej účasť a kde nakoniec už skutočne je dôležité iba to ´ja sám´. Oveľa viac ide o tom, aby sme vstúpili do niečoho oveľa väčšieho. Aby sme istým spôsobom vyšli zo seba samých do šíravy liturgie. Preto je aj také dôležité, aby liturgia nebola akosi vyrobená svojpomocne.“
„Liturgia je skutočne dianie, cez ktoré sa nechávame voviesť do veľkej viery a modlitby Cirkvi. Z tohto dôvodu sa raní kresťania modlili smerom k východu - k vychádzajúcemu Slnku - symbolu opätovne prichádzajúceho Krista. Chceli tým ukázať, že celý svet vychádza Kristovi v ústrety a On obopína celý svet.
Táto súvislosť s nebom a zemou je veľmi dôležitá. Staré kostoly neboli náhodou stavané približne tak, aby Slnko v celkom určitom okamihu vrhlo svetlo do Božieho domu. Práve dnes, keď si znova uvedomujeme striedavé účinky medzi Zemou a vesmírom, mali by sme nanovo spoznať aj kozmický charakter liturgie. A rovnako tak duchovný charakter. To, že ten niekto len tak jednoducho nevynašiel, ale že od čias Abraháma organicky rástol. Tieto prvky z najranejšieho obdobia sú v liturgii obsiahnuté“ (Svetlo sveta, Freiburg im Breisgau 2010, 131-132).