So správami, podľa ktorých by pápež František mohol v určitých regiónoch zmierniť pravidlo kňazského celibátu, bolo spojených množstvo osláv v rozličných častiach katolíckeho sveta. Mnohí z týchto nadšených ľudí vnímajú celibát primárne ako prekážku, ktorá spôsobuje zbytočnú osamelosť kňazov.
Oni však nevidia, že takáto osamelosť môže pre kresťanov predstavovať obrovskú morálnu hodnotu.
Pasáž z knihy A Place in the Country od W.G. Sebalda opisuje román Gottfrieda Kellera s názvom Green Henry, poukazujúc na túto hodnotu prostredníctvom strašidelného zobrazenia osamelosti:
Prezrádza to mnohé, že v Kellerovom diele je skutočný milovník sotva viac než dieťa - napr. mladý Heinrich Lee v kapitole, kde je zamknutý cez noc v divadle, stále nosí svoj opičí kostým a s Mefistofelesovým plášťom okolo ramien prechádza mesačným svetlom na pódiu uprostred zvuku šuchotov papiera, zdvíhajúc oponu a v orchestri najprv pokusne, potom s rastúcou silou začne hrať na tympany, až sa napokon temným auditórium rozľahne pravé crescendo búrky a prebudí nádhernú herečku, ktorá krátko predtým naposledy vydýchla na javisku.
"Bola to Gretchen, taká ako som ju naposledy videl," také je Leeho hodnotenie pri svojich spomienkach na divadelné dobrodružstvo v opičej koži: "Chvel som sa od hlavy k nohám, moje zuby trkotali a zároveň mnou prebleskol silný pocit radostného prekvapenia a celý som žiaril. Áno, bola to Gretchen, bola to jej duša, hoci vzdialenosť bola pre mňa priveľká, aby som rozpoznal jej črty, čím mi zjavenie prišlo ešte viac duchovnejšie. S tajomným pohľadom sa mi zdala, akoby prehľadávala chodbu; postavil som sa, bol som ťahaný dopredu, akoby silnými, neviditeľnými rukami a moje srdce zreteľne bilo, prekročil som lavičky smerom k prednej časti javiska, zastavajúc pri každom kroku. Prikrývka z kože tlmila moje kroky, takže si ma postava nevšimla, až kým som sa nevyštveral na búdku našepkávača, prvý mesačný lúč dopadol ako blesk na môj divný kostým. Videl som, ako na mňa upriamila svoje žiariace oči, vystrašená a potom sa vrátila znepokojene, no ticho. Podnikol som jeden krok bližšie a znova zastavil; moje oči boli dokorán otvorené, vo výške som držal svoje chvejúce sa ruky, zatiaľ čo mojimi žilami prechádzal radostný plameň odvahy, pre prízrak. Ten následne panovačne zvolal: "Stáť! Ty malá bytosť, čo si zač?" a hrozivo naťahovala svoje ruky voči mne, až som zostal prikovane stáť. Uprene sme sa na seba zahľadeli; už som poznal jej črty. Bola zabalená do bielej nočnej košeli, jej hrdlo a ramená boli holé a jemne žiarili ako sneh v noci."
Adolf Muschg povedal o Kellerovi, že by si to vyžadovalo zázrak empatie a ohľaduplnosti k prekonaniu pocitov sociálnej a fyzickej menejcennosti, ktorou trpel. Táto divadelná scéna nám predstavuje presne takýto zázrak. Herečka sníma masku malej bytosti, obklopuje ju v náručí a bozkáva ju opakovane na pery, pretože, ako hovorí neskôr, ešte sa nestal zloduchom, ktorým sa neskôr stane, podobne ako všetci ostatní, keď raz vyrastú.
Táto bizarná časť odhaľuje dôležitú pravdu: najlepším spôsobom liečby osamelosti je podeliť sa s ňou, tráviť intímny čas s inou osamelou osobou. Napokon len osamelý človek dokáže skutočne cítiť s osamelým; iba osamelý chlapec v noci, uzamknutý a stratený medzi detstvom a dospelosťou, dokáže utešiť osamelého ducha. Prvý z nich je rozpoltený medzi lákavou identitou zvieraťa ("nosiac svoj opičí kostým") a duchom ("s s Mefistofelesovým plášťom okolo ramien"), a druhý je rozpoltený medzi svetom a tým, čo nasleduje. V skratke, obaja sú zlomení, takmer nepozorovateľné postavy.
Walker Percy opisuje osamelosť takýchto postáv s takmer identickou predstavou vo svojom románe Love in the Ruins, hodnotiac osamelosť ako "chronický anjelizmus - beštializmus, ktorý unáša dušu z tela a nastavuje ju na obežnú dráhu okolo veľkého sveta ako duch abstrakcie, ktorý nesie na seba podobu beštie, labute a býka, vlkolaka, krvilačnej príšery, Mr. Hyda, alebo len úbohého osamelého ducha, uzamknutého vo svojom aparáte." Táto diagnóza by sa mohla vzťahovať na nás všetkých; my, ľudia, sme príliš animálni, aby sme boli čistými dušami a príliš duchovní, aby sme boli skutočnými zvieratami, takže sa cítime len tak trochu doma v tomto materiálnom vesmíre; cítime sa tak trochu stratene, rozpoltení medzi dvoma svetmi (a preto kresťanstvo sľubuje, na konci času, spojenie neba a zeme). A dokonca aj v tomto svete existuje nejaká útecha z tohto osamelého stavu bezdomovstva, ako odhaľuje stretnutie Heinricha a Gretchen: aj keď sú tieto postavy stratené v prahovom svete, nachádzajú útechu v tom, že sú spoločne stratení.
Služobník Eucharistie, kňaz - ktorý je zástupcom Krista na Zemi - je vyzvaný, aby sa oddal osamelosti. Kňaz, ktorého poznám, mi povedal skutočný príbeh z jeho života, ktorý silne ilustruje toto povolanie. Keď bol seminaristom, rozhodol sa odísť na týždenné tiché odlúčenie na katolíckej škole. V tom čase si nebol istý, či by bol preňho možný celibát a pretože sa na týždeň musel odmlčať - bez médií alebo rozhovorov, ktoré by ho mohli odtrhnúť od Boha a seba samého - táto neistota sa v jeho vnímaní výrazne zväčšila. Takže keď jedného dňa okolo neho prešla skupina krásnych rovesníčok, premohla ho kombinácia túžby a zúfalstva. Mohol by sa vzdať takej krásy, aby pokračoval v kňazskom povolaní? Dokázal by sa vzdať možnosti intimity s týmito ženami? V tom momente sa celibát zdal nemožný.
No následne nato uvidel muža s mentálnym a fyzickým postihnutím. Uvedomil si, že ten človek taktiež nikdy nezažije intimitu s takouto krásou. A vo chvíli, ktorú odvtedy považuje za zázračnú, bola jeho ohromná túžba po romantickej láske premenená na túžbu zasvätiť svoj život takýmto osamelým ľuďom tým, že sa stane jedným z nich. Uvidel Kristovu tvár v tom postihnutom mužovi; zbadal, že sa zasvätí Kristovi tým, že sa zasvätí osamelým, nemilovaným. Od toho dňa nevnímal celibát len ako možný (hoci stále náročný), ale aj ako preferovanú voľbu. Pochopil, že najväčším poslaním je podeliť sa o osamelosť druhých, byť osamelý spolu s nimi a tým lepšie spoznať Boha - Boha, ktorý sa sám stal osamelým.
Takže ak pápež František zmierňuje pravidlo celibátu, zbavuje mnohých kňazov tejto príležitosti. Pripustí logiku tohto sveta, ktorý zúfalo uteká od osamelosti a tým sa odvracia od tváre ukrižovaného Pána.