Niektorí kritici pápeža Františka si myslia, že nedbá veľmi o čistotu náuky viery, najmä v súvislosti s morálnou teológiou a svedomím. Páter Thomas Weinandy, OFMCap, napríklad vo svojom liste Svätému Otcovi, publikovanom 31. júla 2017, poukazuje na to, že v Amoris Laetitia (AL) pápež František usmerňuje Cirkev tak, že sa to „niekedy javí ako zámerne nejednoznačné“. Obavy, ktoré vyústili do piatej otázky dubie štyroch kardinálov, zaslanej pápežovi Františkovi 19. septembra 2016, vyvolala „vysvetľujúca poznámka“ č. 303 exhortácie AL, ktorá naznačuje pohľad na svedomie, „ako na schopnosť človeka samostatne a nezávisle rozhodovať o tom, čo je dobré a čo zlé“.
Nedávne vyhlásenia Sv. Otca by mali napomôcť utíšeniu obáv jeho kritikov. Vo svojom odkaze cez video, ktoré 11. novembra poslal pápež účastníkom 3. medzinárodného sympózia o apoštolskej exhortácii AL, uviedol charakteristiku svedomia, ktorá je úplným protikladom toho, čoho sa štyria dubia kardináli obávajú. Namiesto pohľadu na svedomie, ´ako na schopnosť človeka samostatne a nezávisle rozhodovať o tom, čo je dobré a čo zlé´, poukazuje Sv. Otec na správne svedomie ako na protijed „zbožného uctievania seba samého, na oltár ktorého sa obetuje všetko“. Cituje veľkého teológa Romana Guardiniho (1885-1968) – bývalého profesora pápeža Benedikta XVI a významného mysliteľa, o ktorom pápež František plánoval písať svoju doktorandskú prácu, a vysvetľuje:
„Romano Guardini v jednom zo svojich textov na tému svedomia naznačuje cestu hľadania pravého dobra. Píše ´Z uväznenia v sebe samom sa vyslobodím až vtedy, keď nájdem niečo, čo nie je mojím egom, niečo vznešenejšie než som ja; niečo pevné, pôsobiace vo mne. A tu sa dostávame na koreň veci ... ktorou je náboženská realita. Že dobro ... je niečo živé ... je to plnosť hodnosti, ktorá prináleží jedinému živému Bohu.´“
Táto citácia z Guardiniho ukazuje na to, že pápež František nepokladá svedomie za „schopnosť človeka samostatne a nezávisle rozhodovať o tom, čo je dobré a čo zlé“. Naopak, svedomie vníma ako zakorenené v „živom Bohu“, ktorý nám pomáha oslobodiť sa z uväznenia v sebe samých.
Svätý Otec cituje aj charakteristiku svedomia podľa dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu ako „najskrytejšie jadro a svätyňa človeka, kde je sám s Bohom, ktorého hlas sa ozýva v jeho vnútri“ (Gaudium et Spes, 16). Následne poukazuje na to, že
„potom už je na každom kresťanovi, aby zaistil, že v takomto ´druhu´ svätostánku nebude nikdy chýbať božia milosť, ktorá osvecuje a posilňuje lásku manželov a poslanie rodičov. Milosť napĺňa ´nádobu´, ktorou je srdce človeka, mimoriadnou schopnosťou odovzdávať a neustále obnovovať v dnešných rodinách zázrak, ktorý sa udial na svadbe v Káne.“
Tu vidíme, že pápež František uznáva svedomie ako schránku božej milosti, ktorá nás osvecuje a posilňuje. Toto je ten úplný protiklad ´schopnosti človeka samostatne a nezávisle rozhodovať o tom, čo je dobré a čo zlé´. Svedomie získava svetlo a silu od Boha. Osvecuje ho Boh, a nie ono samé seba. Toto je názor pápeža Františka na svedomie a je úplne odlišný od toho, ktorého sa, podľa piatej otázky dubie, obávajú kardináli.
Pápež František mal 25. novembra 2017 ďalší dôležitý príhovor k účastníkom školenia, ktoré poriadal senát Rímskej roty. Sv. Otec v ňom uvažoval nad zavádzaním do praxe svojich nedávnych apoštolských listov, vydaných motu proprio (z vlastného pápežovho rozhodnutia), Mitis Iudex Dominus Iesus a Mitis et Misericors Iesus (reformuje sa nimi kánon, týkajúci sa procesu vyhlásenia manželskej nulity). V týchto dvoch listoch ide o skrátenie procesu za účelom vyhlásenia nulity, pôvodne v dobrej vôli, uzatvoreného manželského zväzku. Vo svojom prejave pápež František povzbudil všetkých, ktorých sa to týka, „aby sa priblížili osamelým a trpiacim veriacim, ktorí očakávajú od cirkevných súdov kompetentnú a konkrétnu pomoc pri obnovení pokoja pre ich svedomie a Bohom odobrenú opätovnú možnosť prijímania Eucharistie.“
Je zaujímavé, a to treba spomenúť, že Sv. Otec pokladá vyhlásenie nulity manželstva za prostriedok obnovenia pokoja vo svedomí rozvedených a znovuzosobášených katolíkov, aby mohli opätovne prijímať Eucharistiu. Niektorí zrejme namietnu, že pápež František to takto nepovedal, no jeho vyhlásenie sa dá len veľmi ťažko vysvetliť a pochopiť iným spôsobom. Ak sa totiž po vyhlásení nulity manželstva dovolí opäť pristupovať k Eucharistii, je logické, že pred vyhlásením nulity to nie je možné.
Toto vyhlásenie Sv. Otca sa priamo týka prvej otázky dubie štyroch kardinálov. Vzhľadom na to je prekvapujúce, že jej dôležitý význam a zmysel sa nespomenul v príhovore 25. novembra (citované z článku v Crux z 27. novembra: https://cruxnow.com/vatican/2017/11/27/pope-bishops-annulment-reforms-jobs/).
Kritici pápeža Františka sa zrejme opäť pokúsia presadiť svoju kritiku a poukážu na údajné povolenie Sv. Otca rozvedeným a civilne znovuzosobášeným katolíkom prijímať sväté prijímanie prostredníctvom jeho listu, schvaľujúcom nariadenia skupiny argentínskych biskupov. Kardinál Muller však 28. septembra 2017 povedal v interview s Edwardom Pentinom, že „ak sa pozriete na to, čo vo svojich direktívach napísali argentínski biskupi, môžete to interpretovať aj ortodoxne“. A kardinál Muller má pravdu, pretože argentínski biskupi hovorili len o „možnosti prístupu k sviatostiam zmierenia a Eucharistie“, s odvolávkou na poznámky pod čiarou číslo 336 a 351 v AL. Logicky a odôvodnene sa dajú chápať - ako prvá sviatosť zmierenia a následne prijatie Eucharistie.
25. novembra pápež František nespomenul vo svojich komentároch o opätovnej možnosti prijímať Eucharistiu po vyhlásení nulity manželstva otázku možných výnimiek. Niektorí kritici však tvrdia, že zmienka o „určitých prípadoch“ v poznámke 351 v AL naznačuje, že musia existovať výnimky z pravidla nepripúšťať rozvedených a civilne znovuzosobášených katolíkov k svätému prijímaniu bez toho, aby žili zdržanlivo. Možno existujú, avšak poznámka pod čiarou tomu sama o sebe neoprávňuje veriť, pretože tie „určité prípady“ môžu znamenať aj rozhodnutie žiť zdržanlivo. Okrem toho existujú aj veľmi zložité prípady, v ktorých niet dôkazov, ani možností na vyhlásenie nulity pôvodného zväzku. Kardinál Ratzinger spomenul takéto prípady vo svojom texte s názvom „Prekážky, súvisiace s učením Cirkvi o prijímaní svätého prijímania rozvedenými a civilne znovuzosobášenými veriacimi katolíkmi“, ktorý odoslal na Vatikánsku webstránku okamžite po vydaní dokumentu Kongregácie pre náuku viery z roku 1994 k tejto problematike.
http://www.vatican.va/roman_curia/congregations/cfaith/documents/rc_con_cfaith_doc_19980101_ratzinger-comm-divorced_en.html.
Kardinál Ratzinger tu hovorí o výnimočných prípadoch:
Pochopiteľne, že sa nedá vylúčiť aj pochybenie v takýchto prípadoch manželstva. V niektorých častiach Cirkvi ešte napríklad stále neexistujú dobre fungujúce tribunály pre tieto prípady manželstva. Riešenie takýchto prípadov trvá niekedy veľmi dlho. Stáva sa, že končia diskutabilnými rozhodnutiami. Spočiatku sa v spomínaných prípadoch v rámci interného fóra automaticky nevylučuje ani aplikovanie epikeii (epikeia je liberálny výklad práva v prípadoch, ktoré nie sú uvedené v zákone; pozn. prekl.). Toto je zahrnuté v listine Kongregácie pre náuku viery z roku 1994, v ktorej je napísané, že nové kanonické postupy pri dokazovaní nároku na anuláciu manželstva by mali vylúčiť, „pokiaľ je možné“, akýkoľvek odklon od pravdy, overiteľnej pri súdnom procese (citované z č. 9). Niektorí teológovia sú toho názoru, že veriaci by sa mali striktne pridŕžať aj v rámci interného fóra súdnych rozhodnutí, o ktorých môžu byť osobne presvedčení, že sú nesprávne. Iní tvrdia, že v rámci interného fóra sú možné výnimky, pretože právnické súdne fórum sa nezaoberá normami Božieho zákona, ale skôr normami cirkevného práva. Tento problém si, v každom prípade, vyžaduje dôkladnejšie skúmanie a objasnenie. Je zrejmé, že podmienky, za ktorých sa má uplatniť nejaká výnimka, si budú vyžadovať veľmi precízne zdôvodnenie a objasnenie, aby sa predišlo svojvoľnosti, aby sa ochránil spoločenský charakter manželstva a aby sa proces zbavil subjektívneho rozhodovania (č. 3c)
Ako vidíme, kardinál Ratzinger hovorí, že tieto zložité a výnimočné prípady si vyžadujú „dôkladnejšie skúmanie a objasnenie“. V poznámke pod čiarou č. 351 možno pápež František v tichosti odkazuje práve na tieto možné výnimky, nechce však o veci rozhodnúť, pretože si vyžaduje ďalšie dôkladnejšie preskúmanie. Je zjavné, že komentáre Sv. Otca o opätovnej možnosti prijímať Eucharistiu po vyhlásení anulácie manželstva v jeho príhovore 25. novembra predsa len potvrdzujú nutnosť deklarovať anuláciu manželstva ešte predtým, ako bude umožnený opätovný prístup k svätému prijímaniu.
Posledne spomínaného by sa mala týkať aj iná možná výnimka, ktorá už existuje v Kódexe kanonického práva. Je to kánon 844, §3, v ktorom sa hovorí:
„Katolícki duchovní môžu vysluhovať sviatosť pokánia, Eucharistie a pomazania chorých, platné aj pre členov Východných cirkví, ktorí nemajú plné spoločenstvo s Katolíckou cirkvou, pokiaľ im to vyhovuje a sú náležite disponovaní prijať tieto sviatosti. Toto platí aj pre členov iných cirkví, ktoré majú podľa rozhodnutia Svätej stolice v súvislosti so sviatosťami rovnaké podmienky ako Východné cirkvi."
Je známe, že odlúčené Východné cirkvi dovoľujú rozvod a nový sobáš. Čo by sa dialo, keby rozvedení a znovuzosobášení Východní ortodoxní muž alebo žena chceli prijať sväté prijímanie v Katolíckej cirkvi? Podľa kánonu 844, §3 môžu sväté prijímanie platne prijať. Samozrejme, že Východný ortodoxný veriaci človek by musel byť „náležite disponovaný“ k prijatiu tejto sviatosti, avšak rozvedený a znovuzosobášený Východný ortodoxný veriaci je presvedčený, že on je náležite disponovaný, pretože sa znovu sobášil vo svojej cirkvi, s jej schválením. Ortodoxných veriacich navyše „nútia dodržiavať disciplínu ich vlastnej cirkvi“ (Konferencia katolíckych biskupov USA, „Direktívy k prijímaniu svätého prijímania“, 1996). Disciplína ich vlastnej cirkvi im však dovoľuje rozvod a znovuzosobášenie. Veľmi ľahko sa tak môže stať, že možný aspekt kánonu 844, §3, nebude adekvátne zvážený v súvislosti s prijímaním svätého prijímania rozvedenými a znovuzosobášenými Východnými ortodoxnými veriacimi, ktorí nežijú zdržanlivo. Toto spomínam len ako možnú výnimku k všeobecne platnému zákonu. Nepredpokladám, že by pápež František mal na mysli práve túto výnimku, keď písal poznámku pod čiarou č. 351 v AL. Takáto výnimka sa jednoducho môže vyskytnúť, nemala by však zabrániť dikcii všeobecne platného zákona, ktorý je, že rozvedení a civilne znovuzosobášení katolíci by nemali prijímať sväté prijímanie, pokiaľ nežijú v zdržanlivosti. Ale aj v prípadoch, kde sa zdržanlivosť diskrétne dodržuje, musí sa sledovať, aby sa vyhlo možnému pohoršeniu.
Vo svojom príhovore Rímskej rote pápež František preukázal veľký záujem a starostlivosť o ľudí, ktorí sú rozvedení a civilne znovu zosobášení, a ktorí nemôžu pristupovať k Najsvätejšej Eucharistii. Vyslovil nádej, že im bude poskytovaná pastoračná starostlivosť, ktorú potrebujú vo svojom úsilí o anuláciu svojho manželstva. Títo ľudia dúfajú, že „si obnovia pokoj vo svojom svedomí a že Boh odobrí možnosť ich opätovného pristupovania k Eucharistii.“ Skutočnosť, že pápež František uznáva, že k opätovnému pristupovaniu k Eucharistii môže dôjsť až po vyhlásení anulácie manželstva, pomáha objasniť určité veci. Toto je dôležité, aby si uvedomili najmä katolíci, ktorí sú presvedčení, že v AL pápež František zamýšľa dovoliť rozvedeným a civilne znovuzosobášeným katolíkom, aby sami za seba rozhodli, či môžu alebo nemôžu prijať sväté prijímanie. A ani v exhortácii sa nevyskytuje nič také, čo by naznačovalo, že si to Sv. otec tak želá. Aj keby si niektorí biskupi zvolili taký postup, nemôžu, a ani by nemali požadovať v tomto podporu od Sv. Otca.
Pápežovi kritici by predsa len mali zrejme venovať viac pozornosti jeho výrokom, ktoré dokazujú, že sa nepridŕža stanovísk, ktorých sa obávajú. Vo videoodkaze z 11. novembra pápež František odpovedal na piatu otázku dubie štyroch kardinálov a príhovorom z 25. novembra Rímskej rote odpovedal na prvú dubia otázku. Týmto nehovorím, že pápež vedome a vyslovene odpovedal na tieto otázky. Jeho zámerom bolo jednoducho učiť pravdu. Keby pápežovi kritici venovali viac pozornosti množstvu a frekvencii náuky Sv. Otca, v ktorej zreteľne a jasne hovorí pravdu, boli by sme na tom lepšie. Páter Weinandy má pravdu, keď hovorí, že „pravda je svetlom, ktoré oslobodzuje ženy a mužov od zaslepenosti hriechom; od temnoty, ktorá zabíja dušu“. Pápež František, tak či onak, učí pravdu aj naďalej. Je len smutné, že si to jeho kritici nevšímajú.