[autor: Will Jones]
Ak už väčšina obyvateľov Talianska nebudú etnickí Taliani, budeme ten štát stále považovať za Taliansko? Záleží na fakte, že etnickí Briti už nie sú väčšinou v Londýne? Bolo by to dôležité, ak by to isté platilo aj o celej Británii? Bolo by problémom, keby etnickí Uganďania prestali byť väčšinou v Ugande a nahradili by ich Európania?
Všetky tieto otázky majú rovnakú podstatu, no odpovede sa zdajú byť v každom jednom prípade rozdielne. Všetky sa pýtajú na vzťah medzi etnickou skupinou a jej domovskou krajinou a na to, čo to znamená stať sa menšinou vo svojom vlastnom štáte. Patrí k statusu etnickej väčšiny v krajine aj významná morálna a politická hodnota? Je to niečo, čo si legitímne nárokuje zachovať nejaká etnická skupina? A ako to celé súvisí s rasizmom, ktorý je pre povojnovú západnú kultúru tabu par excellence?
Dnes sa etnicita a rasa stali niečím, čomu sa väčšina snaží vyhýbať pri premýšľaní o štátotvorných aspektoch národa alebo krajiny, a to špeciálne v kontexte z západnej civilizácie. Myslitelia ponorení do tejto problematiky ich nahradzujú vo vytváraní svojich teórií a konceptov prevažne kultúrou, zdieľanými presvedčeniami a zvyklosťami. Napríklad Samuel Gregg píše o zdieľaných putách „spoločnej kultúry, jazyka, vierovyznaní, spomienok, zmyslu pre spoločné dedičstvo a spájanie sa s určitým geografickým územím s uznanými hranicami.“ Často nevypovedaným ostáva pravdepodobne pre strach z obvinenia pre rasizmus to, že existujú isté spojenia medzi kultúrou a etnickým pôvodom.
Je to nesmierne zaujímavé aj vzhľadom na to, že na úrovni sociológie a antropológie je toto spojenie medzi kultúrou a etnicitou skupiny uznané ako veľmi silné. V skutočnosti by bolo veľmi náročné nájsť silnejšiu koreláciu medzi dvoma pozorovateľnými premennými, akými sú tieto dve. Samozrejme, z toho logicky vyplýva, že medzi etnicitou a kultúrnou nemusí byť nevyhnutne alebo z podstaty vzťah kauzálny. V princípe môže byť člen akejkoľvek etnickej skupiny vychovaný v ktorejkoľvek kultúre a môže sa prispôsobiť jej normám. No táto čisto logická úvaha, kedy sa asimilácia podarí dotiahnuť až do úplného konca, sa premieňa do reality bežného života len vo výnimočných prípadoch. Ide o to, že etnický pôvod častokrát pevne spútava človeka a neustále ho ťahá späť k tradičným formám prejavov svojej kultúry. Naviac, život v menšine privádza ľudí k ešte silnejšiemu záväzku zachovať si svoje odlišnosti a vyhraniť sa voči okoliu práve zachovávaním svojich tradícií.
Takýto spôsob života a pohľad na vec bol považovaný za správny a našiel silnú podporu v Británii a mnohých iných západných krajinách pod záštitou doktríny multikulturalizmu, ktorá dominovala v sociálnej politike medzi rokmi 1974 a 2004 a podľa mnohých indícií dominuje až do teraz. Avšak i bez podpory vlády by ľudia prirodzene spájali svoju identitu s etnicitou a svoju etnicitu s kultúrou, ktorá je s ňou previazaná. Toto je ten dôvod, prečo povojnové idey anti-rasizmu viedli veľmi rýchlo k myšlienke multikulturalizmu a dnes k politikám identity – ide o presvedčenie, že je nemožné uznať niekoho etnické dedičstvo bez uznania kultúry, ktorá je s ním spojená. Z tadeto je už len krôčik k myšlienke, že je niečo imperialistické, netolerantné a dehumanizujúce na tom, ak očakávame od človeka, aby sa prispôsobil a asimiloval do inej kultúry. Dnes už táto obava prerástla do takých rozmerov, že medzi vzdelanými ľuďmi hlavne na univerzitách, to len tak bzučí témami o privlastnení si kultúry a o mikro-agresií.
Čokoľvek by ste chceli dodať na tému etnickej rozmanitosti, bolo by to neoddeliteľné od svetového fenoménu kultúrnej rozmanitosti, pretože etnicky rozmanitý štát bude vždy do istej miery aj kultúrne rozmanitý. Následkom toho je, že etnická rozmanitosť v rámci štátu nevyhnutne vyvoláva napätie voči predstave národne zjednotenej občianskej kultúre, ktorá je často spájaná s vysokou mierou sociálnej súdržnosti, solidarity, dôvery a stability. Našou pochopiteľnou a správnou túžbou vyhnúť sa rasistickým predsudkom a byť pohostinní ku všetkým prisťahovalcom, bez ohľadu na ich sociálne zázemie, sme akosi stratili zmysel pre dôležité základné princípy sociálnej stability a súladu. A práve tie by mali byť v popredí pri tom, keď formulujeme víziu našej sociálnej politiky.
Čo toto všetko znamená pre budúcnosť Európanov? Kombinácia vysokej miery imigrácie, vysokej pôrodnosti v komunitách imigrantov a nízkej pôrodnosti pôvodného obyvateľstva vyústi do dramatického vzrastu (a už sa tak deje) etnickej rozmanitosti. Predpovede toho, že sa domáce etnické skupiny obyvateľstvo stanú menšinami vo svojich vlastných štátoch, nie sú vôbec vzdialenou budúcnosťou.
Európske národy bez svojich štátov
Keď sa toto stane skutočnosťou (a keďže nevidno žiadne drastické zmeny v imigračnej politike a nepredpokladané zmeny v demografických trendoch, ťažko tvrdiť, že sa to neblíži), prispeje to k zvláštnej situácii Európanov – stanú sa národmi bez svojich štátov vo svojich vlastných krajinách. Čo to vlastne znamená?
Národ bez štátu je etnickou skupinou bez štátneho zriadenia, v ktorom by vytvorilo väčšinu umožňujúcu vyjadrovať svoju výnimočnú kultúru a presadzovať sebaurčenie. Byť v pozícií štátu znamená pre národ možnosť ochrániť sa pred neželanými sociálnymi dôsledkami, ako napríklad pred kolonizáciou, podrobením, prenasledovaním, zachádzaním na základe predsudkov a asimiláciou. Najznámejšie príklady dnešných národov bez štátu sú Kurdi, Tamilovia a Rohingovia. V minulosti boli národmi bez štátu, ktorým sa však podarilo získať štátnosť v dvadsiatom storočí, Židia, Srbi a Chorváti. Ak by sme definovali národy existenciou ich separatistických alebo autonomistických hnutí od iných etnických skupín, potom ich dnes na svete existuje približne sedemdesiatosem.
Je dôležité zdôrazniť, že rozprávanie o národoch bez štátov nemá nič do činenia s nadvládou bielej rasy. Neexistuje žiadny úmysel porovnávať v tomto článku rasy a vyhlasovať nadradenosť jednej nad inými a priznať jej právo nad ostatnými panovať (čo je morálne hlboko nežiadúca myšlienka). Tento text neobsahuje žiadne názory o tom, že Amerika je čisto biely národ, v ktorom by mali vládnuť biely ľudia – to by bola nezlučiteľná myšlienka s realitou hlavne vzhľadom na to, akú významnú časť krajiny, jej histórie a kultúry tvoria ľudia tmavej pleti, ktorí boli v minulosti kruto utláčaní. Vo všeobecnosti tento článok nenavrhuje ani žiadnu požiadavku zachovávať rasovú čistotu – etnicita je vnútorne žijúca vec vyvíjajúca sa časom prostredníctvom procesov ako imigrácia či zmiešané manželstvá. Nevzišlo žiadne dobro ich násilnou prevenciou, najmä nie pre cieľ dosiahnuť integráciu a asimiláciu. Tieto úvahy o národoch bez štátov sú skôr poukazovanie na sociologické a psychologické spojitosti medzi etnicitou a kultúrou a ich prepojenia na národnosť a štátnosť. Ide tu tiež o pýtanie sa otázok o tom, čo znamená sebaurčenie, ako sa to dá dosiahnuť a do akej miery je to žiadúce.
Samozrejme, že každý štát v sebe zahŕňa aj etnické menšiny. Niekedy sa stáva, ako napríklad v Amerike indiánom a austrálskym aborigénom, že majú tieto menšiny špeciálne a dejinné (a nie vždy veľmi šťastné) vzťahy so štátom, v ktorom žijú. V iných prípadoch sú menšiny oveľa mladšie a sú len čerstvo sa formujúce v nejakej krajine. To, ako daný štát prijíma tieto menšiny a chápe ich existenciu vzhľadom na svoj koncept národnosti, sa môže významne odlišovať od menšiny k menšine a aj v čase v závislosti na mnohých historických faktoroch a nepredvídaných udalostiach. Napríklad, pred začiatkom dvadsiateho storočia sa Spojené štáty americké považovali za etnicky európsku (bielu) národnosť, no dnes sú jej plnohodnotnými občanmi aj obyvatelia tmavej pleti (a ostatné menšiny). Prirodzený a úzky vzťah medzi etnicitou, kultúrou, národnosťou a štátnosťou predurčuje, že pohyb medzi týmito veličinami bude vždy plný napätia a ťažko prekonateľných problémov. Morálny imperatív rovnako rešpektovať všetkých však vedie k venovaniu sa týmto témam (aj výhodám prinášajúcim so sebou etnická diverzita), a tiež k uznaniu toho, že je kus múdrosti v prevencií etnickej diverzity, ktorá by prevyšovala taký stupeň, ktorý by zabraňoval sociálnej súdržnosti a všeobecnému dobru.
Národnostná stálosť
Úloha etnicity v národnej identite sa dnes politicky asi najviac odráža v politike návratu do vlasti v štátoch ako Nemecko, Taliansko, Írsko, Grécko, Fínsko, Rusko, Izrael a Turecko. Jedná sa o to, že členovia ich etnickej skupiny, ktorí sú roztratení po svete, dostávajú občianstvo svojho štátu automaticky, alebo v zrýchlenom procese.
Keďže je Európa postavená na židovsko-kresťanskom dedičstve a mnohí Európania sú stále inšpirovaní učením Biblie, je tiež zaujímavé všimnúť si, čo hovorí Biblia na túto tému. Národy (ethos je pôvodom grécke slovo) často vystupujú v biblických textoch naznačujúc, že sú zamýšľanou súčasťou Božieho plánu pre ľudstvo v čase po potope. V Skutkoch apoštolov (Sk 17,26) sa nachádza kľúčový verš: „...a z jedného urobil celé ľudské pokolenie, aby obývalo celý povrch zeme; určil im vymedzený čas a hranice ich bývania.“ Národy sú prítomné aj pri poslednom súde (Mt 25,32) a aj pri misií Cirkvi (Mt 28,19). Národnosť je v Biblií s určitosťou etnický (príbuzenský) koncept, no jedine len to – Skutky apoštolov (Sk 2,5) hovoria o: „Židoch, nábožných ľuďoch zo všetkých národov,“ naznačujúc, že etnickí Židia môžu vzísť aj z pohanských národov. Cirkev je sama o sebe svätým národom, vyvolenou radou (genos), Boží ľud (laos podľa 1 Pt 2,9) – to sú tituly patriace Izraelu v Starom zákone, teda národu, ktorý si Boh vyvolil za svoj vlastný. V Kristovi sa deliaca hranica medzi Židmi a pohanmi stratila (Ef 2,14) a „už niet Žida ani Gréka“ (Gal 3,28). V každom prípade sa národ alebo národy objavujú v knihe Zjavenia najmenej dvadsaťtrikrát a popri nich aj ďalšie spojené pojmy ako ľudia, kmeň (phulon) a jazyk (glossan) – nezabudnúc na to, že v poslednej kapitole sú zmienené listy stromu života, ktoré sú určené na uzdravenie národov (Zjv 22,2). Toto všetko naznačuje do istej miery trvácnosť národnosti v Božom pláne pre ľudskú spoločnosť.
Čo by sme si z toho všetkého mali vziať? Myslím si, že by sme mali brať oveľa vážnejšie sociálne, psychologické a morálne hrozby, ktoré sú spojené s etnicitou a kultúrou, a takisto aj s národnosťou a štátnosťou. Je potrebné sa vyhýbať rasizmu a starému známemu imperializmu a zamerať svoju snahu na zmenu myslenia a postojov Európanov k ich domovským krajinám, vlastnej kultúre a ich vnímaniu sebaurčenia ako ľudu a národa. To musí následne prejsť k radikálnej zmene v postoji k imigrácií, občianstvu, kultúre, ba až k plodnosti a rodine – všetko sú to aspekty, ktoré zaisťujú európskym štátom možnosť zachovať si svoju vnútornú podstatu a charakter a ostať domovom Európanov aj v budúcnosti.
Dá sa toto pozorovať už teraz? Vidím to len v tých dňoch, kedy je moja viera v zázraky v najlepšej forme. No všetky alternatívy sa javia nanajvýš bezútešne, najmä to, že sa Európania stávajú menšinami vo svojich vlastných krajinách, stávajú sa národmi bez štátov a sociálne nezhody a nepokoje prekračujú hranice, ktoré dokážu slobodné krajiny v realite zvládnuť len veľmi ťažko. Úprimne dúfam, že sa to ukáže ako nepravdivé, no priznávam, že by som si na to vsadil.