Taliansku barokovú výtvarnú umelkyňu Artemisiu Gentileschi pokladajú mnohí za „feministickú ikonu“, pretože portrétovala ženské ´hrdinky´, ktoré sa prostredníctvom násilia symbolicky mstia mužom a o ktorej automaticky predpokladali, že tým vzdoruje protireformačným tabu.
„Túto umelkyňu by sme si však v skutočnosti mali pripomínať pre jej významnú rolu, ktorú zohrala pri obrode katolíckeho umenia v časoch protestantskej reformácie, ako aj pre spôsob, akým zobrazovala jadro kresťanského zápasu medzi čnosťou a neresťou“, namieta voči v úvode spomenutému dôvodu vatikánska historička umenia Elizabeth Levová.
Minulý rok bolo po prvýkrát spoločne na jednom mieste, v rímskom Palazzo Braschi, vystavených tridsať diel tejto najuznávanejšej výtvarníčky v generácii, nasledujúcej po Caravaggiovi.
Artemisia Gentileschi sa narodila koncom 16-teho storočia, no jej život už v skorej mladosti poznačila veľmi nešťastná udalosť, keď ju ako 17-18 ročnú znásilnili; musela prejsť aj náročným súdnym pojednávaním. Práve z tohto niektorí historici umenia odvodzujú jej „feministické hrdinstvo“. Je to však naozaj tak?“
Proti Cirkvi?
Veľa historikov umenia „buduje okolo nej akúsi feministickú ohradu“, konštatuje Levová a pokračuje: „V tejto ohrade však už niet miesta ani času na nič kresťanské, pričom sa pokojne prehliada fakt, že Artemisia bola mladá žena, ktorá tvorila v centre protireformačného umenia. A mecenáši umenia boli v tom čase všetci na jednej lodi s protireformáciou.“
Protireformácia, tiež nazývaná aj katolícka reformácia, predstavovala úsilie Katolíckej cirkvi o oživenie a o pravú a nefalšovanú reformu katolicizmu v Európe po ´vypuknutí´ protestantskej reformácie.
„Jednou z mnohých reforiem Cirkvi z tohto obdobia je obnovená snaha o financovanie tvorby sakrálneho umenia, a to najmä v súvislosti s protestantským ikonoklazmom (obrazoborectvom), ničením náboženských obrazov. Artemisina kariéra odštartovala na dvore rodiny Medici vo Florencii, kde bola medzi ľuďmi, ktorí sa významne angažovali v reakcii Katolíckej cirkvi na reformáciu. Reformovanie Cirkvi prostredníctvom umenia a krásy bolo v tej dobe pre ňu nesmierne dôležité. Mecenáši síce podporovali toto umenie, najmä zoči-voči protestantskému ikonoklazmu, no nesmelo sa stať problémom; muselo byť riešením“, vysvetľuje Levová. „Potrebovali ste skrátka nájsť umelcov, ktorí vytvárajú inšpirujúce, vzrušujúce a stimulujúce diela – nové, no zároveň vysielajúce ten správny odkaz v tomto extrémne náročnom čase pre Cirkev. Jeden z dôvodov, prečo bola Artemisia taká úspešná, bolo práve to, čo robila a ako to robila. Keby totiž svojím umením naznačovala, že nenávidí Katolícku cirkev, v Taliansku by vôbec neuspela. A podľa mňa je hlúpe a arogantné predpokladať, že by Artemisia Gentileschi úspešne všetky tieto (podľa nich proticirkevné) diela vytvorila a potom ich predala práve mecenášom, ktorí túto Cirkev podporovali.“
Vplyv Caravaggia
Aj napriek svojmu úspechu bola Artemisia iba „v druhej generácii žien, ktoré ´prerazili´ v umení, takže v každom prípade aj tu išlo o určitý ´zápas´. Práve preto sa jej zrejme páčil Caravaggiov „inovatívny pohľad, jeho kontrast svetlo/tma, jeho zmysel pre bojovnosť, intenzívna vášeň pre grafiku, atraktívne umelecké vyjadrenie.
Artemisine diela sa porovnávajú s Caravaggiovými aj v tom, ako poníma ľudské telo, najmä ženské; Artemisia portrétuje ženy menej idealisticky než Caravaggio (hoci už aj on bol v tej dobe v tomto smere inovatívny). Artemisia má hlavne v štylizovaní rúk a celkovej anatómie vyššiu úroveň. V každom prípade je zaujímavé sledovať podobnosti a rozdielnosti v dielach týchto dvoch umelcov; zvyčajne sa zvykne porovnávať ich umelecké stvárnenie starozákonného príbehu o Judite, ktorá odtína hlavu Holofernesovi.
Caravaggiova Judita je „nádherná, aj pri zabíjaní vyzerá vznešene a jemne“, hovorí Levová. Artemisina Judita je naopak, „oveľa mocnejšia, bacuľatejšia“, čo reálnejšie reprezentuje vzhľad ženy zo 16. storočia, ktorej hlavnou zložkou potravy bol škrob a cukor. Líši sa aj postoj žien. U Artemisie Juditina pomocníčka pridŕža Holofernesa dolu, zatiaľ čo Judita kľačí nohou na posteli, jednou rukou silno pritláča Holofernesovi hlavu o posteľ a druhou sa mu snaží prerezať krk mečom. Jej zobrazenie je krvavejšie, bojovnejšie, čiže realistickejšie. Tu nejde o to, povedať, že Artemisine „stínania hláv“ (urobila viac ako 20 obrazov) sú objektívne lepšie než Caravaggiove. On len svojimi dielami chcel vyjadriť niečo iné. Artemisine postavy žien sú zachytené v „reálnom pohybe, ako sa to skutočne dialo; panika, ich šaty a tváre ostriekané krvou; neusporiadanosť a chaos – všetky jej „stínania hláv“ sú také“, vysvetľuje Levová.
Katolícky pohľad
Podľa Levovej bude obraz Judity a Holofernesa v kontexte náboženského umenia vždy znázorňovať čnosť, ktorá poráža neresť. Práve v tomto je pointa tohto príbehu, ako aj maľby, a práve preto ich bolo toľko veľa namaľovaných počas protireformácie. Ako podstatný odkaz týchto malieb Levová vníma, že „poraziť neresť, poraziť hriech ... je nesmierne ťažké; je to špinavá robota. Ovládnuť svoje túžby, vášne, zmyselnosť, nečestnosť, moc, skrátka čokoľvek, proti čomu bojujeme, nie je veru vôbec jednoduché. Vyžaduje si to vyhrnúť rukávy, ak treba brodiť sa aj v bahne, bojovať a zvíťaziť. Podľa mňa je práve toto na Artemise také vzrušujúce; táto žena totiž chápe, podobne ako Caravaggio, že keď zápasíme s hriechom, nevyzeráme (bez urážky) ako sv. Michal Archanjel s bezchybnou pokožkou a zvlnenými vlasmi.“
Kajúci hriešnik
Ďalším obľúbeným Artemisiným objektom je podľa Levovej Mária Magdaléna. Po každej hrdinke „stínajúcej hlavu“ namaľovala Artemisia vždy obraz Márie Magdalény; celkove sa ich počet líši len o jeden či dva.
Obrazy sv. Márie Magdalény, ako symbolu kajúcnosti, boli spolu s obrazmi sv. Hieronyma v období protireformácie na najvyšších stupňoch v umeleckých kruhoch. Sv. Hieronym bol vzorom najmä pre kňazov, biskupov a kardinálov a Mária Magdaléna „vzorom pre všetkých ostatných ľudí na svete“.
Levová zistila, že Artemisin záujem v reprezentovaní tohto vzoru kajúceho hriešnika, feministické historičky umenia „jednoducho a drzo ignorujú“: „Práve táto časť, ktorá sa prehliada, je podľa mňa veľmi dôležitá, a dokonale sa hodí k obnove katolíckeho zmýšľania. Dnes však ľudí ani nenapadne zamýšľať sa nad tým z tejto perspektívy; jednoducho len skonštatujú, že Artemisiu pri výbere námetov pre tvorbu ovplyvňoval jej tragický zážitok z mladosti.
„Skutočný, reálny zápas nie je o nespravodlivosti, ktorá sa jej udiala, alebo sa deje denne každému z nás, ale o tom, s čím zápasili všetci vtedy a zápasia dodnes – kým sme pred Bohom a kým budeme v posledný deň? Artemisine maľby tento zápas skvele vykresľujú, najmä pre ženy. Preto je z tohto pohľadu aj úžasným vzorom pre feministky, ale iba pre také, čo sa chcú naučiť spolupracovať s Božím plánom namiesto toho, aby nadávali na Cirkev, že ich nechce vysviacať do kňazského stavu.“