Sú to Íri, sú to katolíci, a sú hrdí. Zrejme ste však o nich ešte nikdy nepočuli.
Reč je o Starodávnom ráde Hiberniánov a o Starodávnom ráde Hiberniánok, o najstarších a najväčších Írskych katolíckych organizáciach v USA.
Ľudia, ktorí nie sú pôvodom Íri, sa do týchto rádov ani nemusia hlásiť, pretože členstvo v nich je vyhradené iba pre tých, čo môžu dokázať, že im v žilách koluje aspoň trochu írskej krvi. Pojem ´Hibernian´ je len ďalším pomenovaním pre Írov; pochádza zo slova ´Hibernian´, čo je klasický latinský názov pre krajinu – Írsko. Členovia rádov musia byť praktizujúci katolíci, ochotní postaviť sa za Katolícku cirkev a podporovať ju.
V súčasnosti Rád funguje podobne ako ostatné katolícke charitatívne organizácie, napríklad Kolumbovi rytieri, len v írskom prevedení. Pomáhajú katolíkom riešiť problémy napríklad s povolaním a pro-life prácou, no zároveň propagujú aj írsku kultúru, šíria vedomosti o írskych dejinách, pomáhajú súčasným írskym prisťahovalcom v USA a podporujú slobodu a zjednotenie Írska.
„Ak bude v miestnosti skupina našich ľudí, budete mať dvakrát toľko názorov, než je počet prítomných“, povedal pre CNA Danny O´Connell, národný viceprezident pre tento starodávny Rád Hiberniánov v USA. „To, čo nás navzájom k sebe priťahuje, je naša kultúra, hudba, naše tradície, z ktorých mnohé pochádzajú od prisťahovalcov.“
Prečo starodávny rád?
Tieto rády totiž pochádzajú z obdobia, v ktorom boli v móde tajné spoločenstvá a keď išlo o veľa. Po protestantskej reformácii sa Angličania, ktorí si podmanili Írsko, pokúšali násilím obrátiť tvrdošijných írskych katolíkov na svoju vieru, avšak neuspeli. Írski katolíci si čoskoro zvykli na tzv. „Mass rocks“, omše na skalách, kde kňaz slúžil sv. omšu vonku, na skale a v prípade odhalenia bol pripravený ukryť oltárnu plachtu a predstierať, že sú na pikniku.
Tajné spoločenstvá, ako boli Whiteboys, Ribbonmen a Defenders v tom čase podporovali práva katolíkov, avšak ich prvoradou úlohou bolo brániť svojich duchovných. Katolíci aj napriek prenasledovaniu ostali verní svojej viere.
Keď v 18. a 19. storočí prenasledovanie katolíkov pokračovalo a Írsko stíhala jedna neúroda za druhou, začali sa Íri sťahovať, a tajné spoločenstvá, teraz už zabehnuté obranné mechanizmy, sa sťahovali s nimi. A práve v tomto čase sa zrodil v Írsku a Veľkej Británii Starodávny rád Hiberniánov. Veľa Írov sa prisťahovalo do USA, a spolu s tými, ktorí sa vysťahovali počas írskeho „zemiakového“ hladomoru v rokoch 1845 – 1852, to bolo viac ako 1 milión ľudí. Počas plavby zomrelo toľko Írov, že lode, na ktorých sa plavili, začali prezývať „rakvy“.
O´Connell ďalej vysvetľuje:
„Íri toto hladovanie pokladajú doteraz za genocídu. Išlo o Veľký hladomor. Z Írska sa vtedy vyvážalo oveľa viac potravín, než dnes. Írski katolíci zomierali so zelenými škvrnami na zuboch, pretože jediné čo mohli jesť, bola tráva. Britská vláda skrátka vyhladovala týchto ľudí, pretože im nedovolila jesť potraviny z ich vlastnej zeme, okrem zemiakov. Pritom to bola zem, ktorú nám Briti ukradli.“
Napriek prísľubu náboženskej slobody Íri zistili, že aj USA sú pod pláštikom patriotizmu voči katolicizmu zaujatí. Američania totiž už od čias kolonizácie podozrievajú všetkých katolíkov – prisťahovalcov, že ich vernosť pápežovi pretromfne ich lojalitu voči USA.
„Ako noví prisťahovalci ste boli v USA vždy na najnižšom stupni ich hierarchie; zneužívali vás, bili, okrádali a nikde ste nedostali dobrú prácu. Ľudia nerozumeli katolicizmu, a preto vám bránili praktizovať vieru. Počas sv. omše veriacich bili a často sa stávalo, že zabili aj kňaza ... Hiberniáni teda zvyčajne stáli vonku a strážili, bránili život svojho kňaza. Bol to jediný spôsob, ako mohli katolíci praktizovať svoju vieru.“
Hiberniáni pomáhali vlastným ľuďom prekonať diskrimináciu keď si hľadali ubytovanie a zamestnanie. Na ochranu mladých írskych imigrantiek bolo v roku 1894 založené spoločenstvo Daughters of Erin (Erinine dcéry), z ktorého neskôr vznikla ženská vetva Starodávneho rádu Hiberniánov.
Hiberniáni dnes
Mocná írska katolícka identita sa prekonávaním prekážok len ešte viac upevnila a má vážené postavenie v mnohých častiach USA. A práve toto dnes spája dokopy všetkých Hiberniánov.
Marilyn Madiganová, národná hospodárka ženskej vetvy tohto Rádu povedala, že pevné priateľstvá medzi prvými Hiberniánmi sú cítiť v organizácii aj dnes. Povedala, že je to „tá najlepšia organizácia, do ktorej kedy patrila; je ako jej druhá rodina.“
„Jednou z najdôležitejších vecí, ktoré dnes Rády robia, okrem katolíckej charity, je pomoc pri vybavovaní dokladov pre írskych prisťahovalcov v USA, ktorých je tam odhadom 50,000. Väčšina z nich síce prišla do krajiny legálne, no platnosť víz im dávno vypršala.“
Strach a úzkosť sa v týchto ľuďoch vystupňovali po zvolení Donalda Trumpa za prezidenta, pretože sľúbil, že obmedzí ilegálne prisťahovalectvo.
„V našej krajine žije veľa Írov bez dokladov a väčšina írskych organizácií sa im usiluje pomôcť, aby nezabudli odkiaľ všetci pochádzame, aby nezabudli na krajinu tak drahú našim srdciam, a aby nezabudli ani na našu vieru.“ V skutočnosti sú tieto veci nerozlučne späté. „Väčšina hladujúcich Írov boli katolíci, ich náboženstvo im chceli násilím zobrať, museli chodiť na omše medzi skaly; naše írske a katolícke dedičstvo je pre nás teda veľmi dôležité.“
Keďže Rády nie sú ziskovou organizáciou, nezapájajú sa do lobovania za írskych prisťahovalcov, a viac-menej nemôžu ani politicky komentovať imigračnú situáciu iných prisťahovalcov, ktorí sú v USA bez dokladov.
Úplne slobodné a nezávislé Írsko je ďalšou srdcovou záležitosťou Hiberniánov, ktorí dúfajú v skoré pokojné a legálne opätovné zjednotenie krajiny, aj keď Brexit do nich zasial pochybnosti. O´Connell vysvetľuje:
„Brexit sa nás hlboko dotýka, máme obavy, že sa vrátia späť prísne hranice medzi Severným Írskom a Republikou. Medzi Írskom a Severným Írskom (šesť severných okresov, ktoré stále patria k Spojenému kráľovstvu) sa od 90-tych rokov tešia relatívne otvoreným hraniciam, z čoho majú prospech ekonomiky oboch krajín.“
Niektorí členovia Rádu cestujú do Európy, aby svojím hlasom podporili otvorené hranice.
„Rozmanitosť káuz, v ktorých Rády pomáhajú a ich viera ich stmeľujú dokopy čoraz viac.“ dodáva O´Connell. „Kultúra, hudba, piesne ... všetko, čo nás k sebe priťahuje, je ako v rodine. A hnacím motorom je naša katolícka viera. Nie sme len ďalšou írskou skupinou v krajine, kde je všetko tak rozmanité, a práve preto sme tak silní.“
Počet členov sa však zmenšuje. Odhaduje sa, že Rády majú v USA okolo 80.000 členov, čo Madiganovú a O´Connella znepokojuje:
„Mladá generácia už zjavne nevstupuje do týchto organizácií, ako kedysi my. Prejavujú síce hrdosť nad svojím dedičstvom, no nepripoja sa k nám. Alebo aj keď sa pripoja, neprejavujú dostatok aktivity. Snažíme sa získavať ľudí mladších ako 60 rokov. Urobili sme úvodný výkop v zápase, ktorý vyzerá na niekoľkoročnú náborovú kampaň. Nikdy predtým sme to nerobili, čo si uvedomujeme najmä vtedy, keď sa nás ľudia pýtajú: „Prečo o tomto nič nevieme?“
Čo Hiberniáni chcú, aby ste vedeli o Dni sv. Patrika?
Pod pojmom oslava Dňa sv. Patrika si zrejme predstavíte Hiberniána, oblečeného v zelenom, ktorý do seba permanentne niečo leje. Existuje však pár vecí, ktoré Hiberniáni chcú, aby široká populácia vedela o tomto sviatku. Madiganová vysvetľuje:
„Deň sv. Patrika je pre pravého Íra v prvom rade a predovšetkým sviatok. Začíname vždy sv. omšou. Väčšina z nás sa zúčastní sprievodu, či už deň predtým alebo priamo v deň sviatku, v ktorom sa usilujeme zviditeľniť naše dedičstvo. Opiť sa nie je vôbec súčasťou plánu. Najviac ma rozčuľujú ľudia, ktorí si myslia, že tento sviatok je pre nich dobrou príležitosťou vyjsť si von, nasávať alkohol a nechať sa obsluhovať. Nosia sukne, čo je pre nás, Írov, dosť poburujúce, a správajú sa tak, že vyzeráme všetci len ako banda ožranov. A to nie sme; sme hrdý írsky národ, ktorý prostredníctvom misií šíri vo svete kresťanstvo. Široká verejnosť podľa mňa vôbec nevníma, čo robíme.“
O´Connell dodáva, že tiež ho „veľmi rozčuľujú“ tričká a všelijaké dekorácie, ktoré znevažujú Írov: „Ľuďom sa snažím vysvetliť, že tým z nás robia úplne iný národ, odlišných ľudí ... dokážete si to predstaviť?“
„Deň sv. Patrika je aj írsko-americkým sviatkom. Jeme vtedy hovädzie konzervy a kapustu, pretože to bolo jediné, čo si írski prisťahovalci vtedy v Amerike mohli dovoliť. Chceli osláviť Deň sv. Patrika mimoriadnym spôsobom, lebo cítili spätosť so svojím írskym dedičstvom. Len nedávno sa tento sviatok stal o niečo významnejší než ostatné sviatky v Írsku, avšak oni začali s jeho veľkolepými oslavami pre turistické účely. Aj tak je však ťažké zvaliť všetku vinu na niekoho, kto chce byť Írom iba jeden deň v roku. Veď byť Írom je celkom veľká zábava.“