Tým, že sa vyhýbame v našich teóriách pojmu ´hriech´, vytvárame nereálne prostredie, s ktorým si nedokážeme poradiť a ktoré nezvládame. Pokiaľ neporozumieme hriechu, určite nepochopíme ani odpustenie.
Hriech je nepríjemný a rušivý. Pred niekoľkými rokmi som prednášal na istej kresťanskej univerzite. Nebola katolícka, ale vyznačovala sa kresťanskou identitou a vernosťou učeniu a tradíciam svojho vierovyznania. Na hodine teológie som hovoril o svojom obľúbenom spisovateľovi a citoval som vetu z Chestertonovej Ortodoxie o dedičnom hriechu, ktorý je jedinou náukou, ktorú môžeme ´hmatateľne´ dokázať. Treba sa len pozrieť okolo seba, dôkazy o ňom sú všade. Vysvetlil som, že hriech je odlúčením; že rozbíja vzťah medzi človekom a Bohom a že poslaním Krista je tento vzťah uzdraviť, obnoviť a priviesť nás späť do spoločenstva s Bohom.
Gilbert Keith Chesterton hovorí, že keď obraňujeme kresťanskú vieru, zvyčajne začíname hovorením o hriechu. Svet sa totiž môže pokúsiť poprieť reálnu existenciu Boha, reálnu existenciu Krista, no nemôže poprieť reálnu existenciu hriechu. Hovorí však aj to, že súčasná teológia robí presne toto: umne a prefíkane popiera existenciu hriechu. Ako príklad uvádza človeka, ktorý sťahuje zaživa mačku z kože. Normálny človek, ktorý by sa stal svedkom niečoho takého, by dospel k jednej z dvoch možností: buď že neexistuje Boh, alebo že v danej chvíli neexistuje jednota medzi Bohom a človekom; inými slovami, že existuje hriech. Súčasný teológ však túto dilemu obíde. Neunúva sa popieraním existencie Boha, ani existencie hriechu. On poprie existenciu mačky! Túto Chestertonovu ilustráciu som vybral nielen preto, že je príšerná a svojím spôsobom „zábavná“, ale najmä preto, že je prorocká. Pokiaľ lekár môže rozpárať živé dieťatko ešte pred jeho narodením, znamená to dve veci – buď že neexistuje Boh, alebo že sa rozbil vzťah medzi Bohom a človekom. Moderný človek sa však týmto dvom záverom vyhne a jednoducho poprie existenciu dieťatka.
Pri prednáške ma ohúrilo najmä to, ako málo to zapôsobilo na študentov. Zjavne boli ako očarovaní, ako paralyzovaní. Po prednáške mi bolo, viac-menej na ich ospravedlnenie, povedané, že „o hriechu už nikto nerozpráva“. Hriech už podľa všetkého nie je vôbec populárny.
Na väčšine univerzít je hriech samozrejme tou najpopulárnejšou vecou v kampuse – avšak iba ako aktivita, nie ako predmet teologickej diskusie. Okrem toho hriech už ani hriechom nenazývajú, ani keď ho robia, ani keď o ňom diskutujú. Ja sa však pýtam, ak sa na kresťanskej škole, o hodine náboženstva ani nehovorím, nerozprávajú o hriechu, o čom sa rozprávajú? Ak nehovoria o hriechu, nehovoria ani o spovedi, čo je na protestantskej škole pochopiteľné; ak však nehovoria o hriechu a spovedi, nikdy nemôžu hovoriť o odpustení. Kristus tam v podstate nemá čo robiť.
Vyhýbaním sa pojmu hriech v našich teóriách vytvárame nereálne prostredie, s ktorým si nedokážeme poradiť a ktoré nezvládame. Pokiaľ neporozumieme hriechu, určite nepochopíme ani odpustenie. Nepríjemné. Príhodne o tom hovorí aj jeden z najlepších Chestertonových príbehov pátra Browna. Tento malý kňaz – detektív – vyšetruje jeden starý zločin a zisťuje, že ľudí pohoršuje, že sa v ňom začal rýpať. Ide síce o veľmi vážnu vec, no stala sa už dávno a ľudia naliehajú na pátra Browna, aby nechal podozrivého na pokoji; je s najväčšou pravdepodobnosťou vinný, no nemohol by on ako kňaz prejaviť aspoň trochu súcitu a nechať ho na pokoji? Netrpí už podozrivý dosť?
Kňaz to však tak nenechá. Chce poznať pravdu. Napokon, ide o mysteriózny príbeh. Zločin sa mu nakoniec podarí vyriešiť tým, že odhalí ešte horší zločin. Ľudia sú zdesení a v okamihu sa obrátia proti zločincovi, ktorého dovtedy chránili. Sú znechutení a nechcú s ním mať nič do činenia. Páter Brown ich však aj tentoraz šokuje keď im vysvetľuje, že teraz musí ísť a vypočuť si páchateľovu spoveď. „Ako mu však môžete odpustiť? Po tom všetkom čo urobil?“ Hovorí, že to je práve to, čo kňazi robia a poukazuje na to, že takzvaní súcitní sympatizanti si len želajú odpustiť hriechy, o ktorých si ani nemyslia že sú hriechmi.
Brilantné vykrúcanie sa, ktoré skvele popisuje moderný postoj k hriechu. Po prvé: neexistuje žiadny hriech a katolíci, ktorí o ňom hovoria, sú odsudzovaní. Po druhé: sú veci mimo prípustnú hranicu a katolíci sú naivní keď si myslia, že také veci sa dajú odpustiť. Hriech sa dá popierať, pokiaľ sa stane nepopierateľným. Mnohí však vtedy už upadajú do zúfalstva a beznádeje. Uvedomiť si realitu zla v druhých ľuďoch však môže mať prekvapivé účinky na vnímanie tej istej reality v nás samotných a môže v nás vyvolať túžbu po Božom milosrdenstve.
Čo sa udeje, ak nevyznáme svoj hriech? Sv. Robert Bellarmine hovorí, že trestom za hriech je ... hriech.
Ak je hriech odlúčením od Boha, potom pokračovanie v hriechu znamená pokračovať v odlúčení od Boha. Keď však hrešíme ďalej, v podstate trýznime samých seba. Zostávame otrokmi toho najkrutejšieho z pánov. Zachrániť sa a vymaniť sa z hriechu znamená zastaviť pád po špirále smrti. Jedna z vecí, ktoré pritiahli Chestertona ku Katolíckej cirkvi, bola sviatosť zmierenia. Uvedomil si, že Cirkev, ktorej neoddeliteľnou súčasťou je vyznanie hriechov, čiže sv. spoveď, musí vyznávať vieru, založenú na pravde. Hriech je oklamaním človeka, no vyznanie hriechov je povedaním pravdy. Hriech je väzením, svätá spoveď je cestou von. Kristus je Pravda, ktorá nás prišla vyslobodiť.
A ak ste zvedaví, o ktorom z príbehov pátra Browna som hovoril, neprezradím vám to. Prečítajte si ich všetky.