Konvertiti z islamu žiadajú pápeža v otvorenom liste: Zmeňte svoje učenie o islame!

2,702
Zuzana Smatanová
Kultúra života

Po internete koluje nový otvorený list pápežovi, ktorý doteraz podpísalo už viac ako 2600 ľudí.

„Svätý Otče“, list začína, „mnohí z nás sa vás už po niekoľko rokov a pri rozličných príležitostiach snažia skontaktovať, no doteraz nevieme, či ste niektorý z našich listov, alebo žiadostí o stretnutie, vôbec dostali.“

List nie je ani od dubia kardinálov, ani od viac ako 800.000 signatárov Synovského apelu z roku 2015, ani od signatárov Synovskej opravy, ale od skupiny islamských konvertitov ku katolicizmu, ktorí chcú, aby im František odpovedal na jednoduchú otázku: Prečo doslova riskovali svoj život aby sa mohli stať katolíkmi, keby islam bol „sám o sebe dobrým náboženstvom“, ako o ňom pápež „zjavne učí“? 
 
Na túto otázku pápež odmieta odpovedať aj napriek nekonečným frázam o tom, aké dôležité je byť nablízku ľuďom, ktorých všetci prehliadajú, a ujať sa tých, čo sú na periférii Cirkvi. Signatárov tohto listu to však neodrádza, a aj naďalej sa usilujú získať otcovskú odpoveď:

„Nerád chodievate okolo horúcej kaše. Ani my. Dovoľte nám teda jasne a úprimne povedať, že nechápeme a nerozumieme vášmu učeniu o islame, ako o ňom čítame v § 252 a 253 vašej apoštolskej exhortácie Evangelii Gaudium (Radosť z evanjelia), pretože nevysvetľuje fakt, že islam prišiel PO Kristovi, a tak je, a môže byť jedine, antikristom (pozri 1 Jn 2. 22), a to jedným z najnebezpečnejších, pretože sám seba prezentuje ako plnosť Zjavenia (pričom Ježiš sa v ňom spomína iba ako prorok). Ak je teda, podľa vášho učenia, islam sám o sebe dobrým náboženstvom, prečo sme sa stali katolíkmi? Nespochybňujete svojimi slovami správnosť nášho rozhodnutia, pri ktorom sme riskovali život? Odpadlíkov nariaďuje islam usmrtiť (korán 4.89, 8.7-11), viete o tom? Ako sa dá porovnávať násilie islamu s tzv. násilím kresťanov? „Aký je vzťah medzi Kristom a satanom? Aká jednota môže byť medzi svetlom a temnotou? Aké spojenectvo medzi veriacim a nevercom?“ (2 Kor 6, 14-17). V zhode s Kristovým učením (Lk 14, 26), uprednostňujeme Jeho, Krista, pred svojím vlastným životom. Nezastávame snáď správne stanovisko pre rozhovor s vami o islame?"

List robí krátky proces s názorom, že islam a kresťanstvo by sa niekedy mohli navzájom zlúčiť, dopĺňať, či zameniť, alebo že by islam mohol slúžiť ako cesta ku spáse:

„Keďže v nás chce islam vidieť nepriateľov, my nimi v ich očiach stále budeme, a žiadne ubezpečovanie o našom priateľstve voči nim na tom nič nezmení. Ako pravý antikrist, islam existuje len ako nepriateľ všetkých: „Medzi nami a vami je nepriateľstvo a nenávisť naveky, pokiaľ neuveríte v jediného Allaha!" (korán 60.4). Pre korán sú totiž kresťania „iba nečistotou“ (korán 9.28); „najhoršími zo stvorení“ (korán 98.6); „odsúdencami do pekla“ (korán 4.48), a preto ich Allah musí všetkých vyhubiť (korán 9.30). Nesmieme sa nechať oklamať veršami z koránu, naznačujúcimi toleranciu, pretože ich všetky hneď vzápätí ruší verš o meči a vojne (korán 9.5). 

Tam, kde evanjelium hlása dobrú novinu o Ježišovej smrti a zmŕtvychvstaní pre spásu všetkých ľudí, a zároveň vyplnenie Zmluvy, ktorú s Bohom uzavreli Židia, nemá Allah čo ponúknuť, okrem vojny a vraždenia „nevercov“, výmenou za jeho „raj“: „Bojujú na Allahovej ceste, zabíjajú a sú zabíjaní“ (korán 9.11). Nemiešame islam s moslimami, ale ak pre vás „dialóg“ predstavuje hlas pokoja a mieru, pre islam je to len ďalší spôsob, ako vyvolať vojnu. Rovnako ako tvárou v tvár nacizmu a komunizmu, je aj naivita zoči-voči islamu samovražedná a veľmi nebezpečná. Ako môžete hovoriť o pokoji a mieri a schvaľovať islam, ako zjavne robíte: „Vytrhnúť zo srdca chorobu, ktorá nivočí naše životy (…) Nech tí, čo sú kresťanmi to urobia s Bibliou, a tí, čo sú moslimami, s koránom.“ (Rím, 20. januára 2014). Nie je to, že pápež navrhuje korán ako cestu ku spáse, dôvodom robiť si starosti? Máme sa obrátiť zasa na islam?!

Autori hovoria, že islam nemôže byť spojencom v boji „proti silám, ktoré chcú dominovať a zotročiť svet“, pretože „aj samotný islam sa riadi totalitárnou logikou, založenou na zavrhnutí Kristovho kráľovstva (Lk 4, 7).“ Odmietajú názor, že hovoriť „islamofilickým tónom“ (obdivujúcim islam; protiklad k islamofóbii), pomôže tým kresťanom, ktorí trpia prenasledovaním v moslimských krajinách. Tvrdia, že

„odhliadnuc od faktu, že Ježiš nikdy nenaznačil inú cestu ku spáse, než cez Kríž, čiže aj my musíme hľadať svoju radosť tu, a neutekať so všetkými zatratencami preč, nepochybujeme o tom, že iba ohlasovanie Pravdy prinesie nielen spásu, ale aj slobodu“ (Jn 8, 32).   

List kontrastuje so stanoviskom islamských krajín, ako sú Turecko a Saudská Arábia, ktoré „neprijímajú žiadnych utečencov“, zatiaľ čo pápež František káže o prijímaní migrantov bez ohľadu na to, že sú to moslimovia, čo je však proti príkazu apoštolov: „Ak niekto prichádza k vám a neprináša toto učenie (evanjelium), neprijímajte ho do domu, ani ho nepozdravujte. Lebo kto ho pozdraví, má účasť na jeho zlých skutkoch“ (2 Jn 1. 10-11). „Ale keby sme vám hlásali my alebo aj anjel z neba iné evanjelium, ako sme vám hlásali, nech je prekliaty! Ako sme už povedali, aj teraz znova hovorím: Ak by vám niekto hlásal iné evanjelium ako to, ktoré ste prijali, nech je prekliaty!“ (Gal 1, 8-9).

Signatári listu dávajú najavo svoje absolútne pohoršenie nad tým, že pápež, ako Kristov námestník, zlyháva vo svojom poslaní šíriť posolstvo evanjelia, ako aj vo vyzývaní k „návratu domov“ príslušníkov islamskej viery:

„Proislamský prejav Vašej Svätosti v nás vyvoláva zármutok nad tým, že moslimov nevyzývate aby opustili islam, a že už aj veľa ex-moslimov, ako napríklad Magdi Allam, opustili Cirkev, znechutení jej zbabelosťou, zranení dvojzmyselnými gestami, zmätení nedostatkom evanjelizovania, pohoršení chválením islamu ... takto sa nevedomé duše privádzajú do omylu ...“


Signatári listu ďalej varujú aj pred fyzickým nebezpečenstvom pápežovej otvorenosti voči islamu, pretože kresťania nie sú pripravení na konfrontáciu s islamom, o ktorej hovoril sv. Ján Pavol II (Ecclesia in Europa, No. 57). Nadobúdame tým dojem, že svojho brata, biskupa Nonu Amela, chaldejsko-katolíckeho arcibiskupa Mosulu v exile, neberiete vážne, keď hovorí:

„Naše súčasné utrpenie je predohrou k utrpeniu, ktoré v blízkej budúcnosti postihne aj vás, Európania a západní kresťania. Ja som stratil svoju diecézu. Vedenie mojej arcidiecézy a môj apoštolský úrad obsadili radikálni islamisti, ktorí chcú aby sme sa obrátili, alebo zomreli. (...) Prijímate do svojich krajín čoraz viac moslimov. Aj vy ste v obrovskom nebezpečenstve. Musíte urobiť pevné a odvážne rozhodnutia (...) Myslíte si, že všetci ľudia sú si rovní, ale islam nehovorí, že všetci ľudia sú si rovní. (...) Ak to bleskovo nepochopíte, stanete sa obeťami nepriateľa, ktorého ste si pozvali domov.“ (August 9, 2014).

Toto je už otázka života a smrti, a akékoľvek samoľúbe vystupovanie voči islamu je fakticky vlastizradou. Neželáme si, aby Západ pokračoval v islamizácii, a ani aby ste vy k tomu svojimi skutkami prispievali. Kam máme ísť potom hľadať útočisko my?“

Požiadavka signatárov je, aby pápež „urýchlene zvolal synodu o nebezpečenstvách islamu“.

Čo zostáva z Cirkvi tam, kde je už islam zavedený? Tam, kde má Cirkev ešte nejaké občianske práva, zotrváva v pozícii dhimmi (historický pojem, označujúci nemoslimov, žijúcich v islamskom štáte pod úradnou ochranou; pozn. prekl.), neevanjelizuje, čiže popiera svoju vlastnú podstatu. V záujme spravodlivosti a pravdy však Cirkev musí vyniesť na svetlo dôvod, prečo argumenty, ktoré pretláča islam na rúhanie sa voči kresťanskej viere, sú falošné. Ak by mala Cirkev odvahu to urobiť, potom by milióny moslimov, aj ostatných mužov a žien, hľadajúcich Boha, nepochybne konvertovali ku kresťanstvu. Presne, ako ste aj vy povedali: „Ten, kto sa nemodlí ku Kristovi, modlí sa k diablovi“ (14.3.2013). Keby tak ľudia vedeli že smerujú do pekla, odovzdali by svoj život Kristovi.


Toto je list, ktorý má silu; dáva jasne najavo rastúce zúfalstvo a alarmujúce obavy. Ešte raz si pripomeňme evanjelium podľa Lukáša, 11. kapitolu:

„Ak niekoho z vás ako otca poprosí syn o rybu, vari mu dá namiesto ryby hada? Alebo ak pýta vajce, podá mu škorpióna?“  

Podľa tohto by každá úprimná prosba voči nášmu duchovnému otcovi mala mať adekvátnu odozvu.

Signatári listu hovoria, že akonáhle podpíše tento list „ešte viac ľudí“, zašlú ho pápežovi. Vidíme však, že ich doterajšie pokusy ostali bez odpovede. Tak či onak, aj keď pápež na list neodpovie, urobíme všetko pre to, aby sa o ňom dozvedelo čo najviac ľudí. Celý si ho môžete pozrieť (a podpísať) TU.