V exkluzívnom interview, ktoré sa uskutočnilo len dva týždne po vydaní Vyhlásenia o nemenných pravdách o sviatostnom manželstve, vyzýva biskup Athanasius Schneider svojich bratov biskupov na celom svete, aby sa k nemu pripojili a spoločne tak pozdvihli svoj hlas na obranu posvätnosti a nerozlučiteľnosti manželstva uprostred „novopohanskej spoločnosti“, v ktorej sa rozvody šíria ako mor.
V rozhovore pre LifeSiteNews 15. januára 2018 povedal pomocný biskup kazašskej Astany Atanasius Schneider: „O čase rozhoduje Boh; o čase, ktorý nadíde, keď pápež s biskupmi opäť vyhlásia, so všetkou jasnosťou, nádherou a jednoznačnosťou, posvätnosť manželstva, rodiny a Eucharistie.“
Takto sa biskup Schneider vyjadril iba niekoľko týždňov potom, čo spolu s ďalšími dvoma kazašskými biskupmi vydal Vyhlásenie o nemenných pravdách o sviatostnom manželstve. V tomto dokumente traja biskupi slávnostne vyhlasujú Cirkvou prijatú náuku a disciplínu, súvisiacie so sviatostným manželstvom, ako aj limitujúce okolnosti (pozri Familiaris Consortio, čl. 84), na základe ktorých rozvedení a civilne „znovuzosobášení“ katolíci môžu prijímať sviatostné rozhrešenie a sväté prijímanie.
Svoje vyhlásenie, ako povedali, urobili „pred Bohom, ktorý nás bude súdiť“. Reagovali ním na určité pastoračné normy, vydané niektorými biskupskými konferenciami za účelom implementovať do pastorácie 8. kapitolu apoštolskej exhortácie pápeža Františka o rodine Amoris Laetitia. „Niektoré z týchto noriem totiž“, uviedol Schneider pre LSN, „predstavujú ´tiché schválenie´ rozvodov a sexuálnej aktivity mimo platného manželstva.“
„To je v rozpore s Božím zjavením. A keď všetky úžasné vysvetlenia, predkladané duchovenstvu a veriacim, typu, že ide o „rozlišovanie“, „pastoračné sprevádzanie“, „zmenu formy“, či „objav subjektívnej stránky pravdy“, preložíme do „zrozumiteľnej reči“, zistíme že sa v podstate jedná o dovolenie hrešiť. Sviatosť manželstva, jeho nerozlučiteľnosť, ako aj nezrušiteľnosť a posvätnosť Eucharistie je už teraz bezprostredne ohrozená spomínanými pastoračnými normami rôznych biskupov, „ktorí rafinovanými a hmlistými rečami skutočne pripúšťajú k svätému prijímaniu ľudí, ktorí zámerne a už ´zo zvyku´ žijú v sexuálnom zväzku mimo platného manželstva. Oni v podstate „dovoľujú hrešiť, ako dovolil ľuďom aj Mojžiš, pre zatvrdilosť ich srdca“, ale Ježiš to odsúdil. Ako teda môžu súčasní nástupcovia Ježišových apoštolov zavádzať pastoračnú normu, ktorou v skutočnosti robia to, čo urobil Mojžiš?“
Vyhlásenie troch kazašských biskupov preto vychádza z „úprimnej túžby“ podať „pravdu s milosrdnou láskou“, a to v situácii evidentného dogmatického zmätku, dodáva na ozrejmenie biskup Schneider. Biskup Schneider je presvedčený, že biskupi by mali vo všetkej úcte pozdvihnúť svoj hlas počas týchto „dôležitých okamihoch pre Cirkev“ bez toho, aby to niekto pokladal za postoj „proti pápežovi“: „Proti pápežovi nehovoríme nič ... a som presvedčený, že jedného dňa samotný pápež František, prinajmenšom vtedy, keď bude stáť pred Božím súdom ... bude vďačný za tento náš hlas.“
Ďalej potvrdzuje, že vydaním tohto Vyhlásenia biskupi nekritizujú celú Amoris Laetitia, ale iba „jednu konkrétnu normu“ z nej. Tú, ktorou „rozvedeným a civilne znovuzosobášeným katolíkom“ dáva „prostredníctvom prístupu k svätému prijímaniu“ vlastne tichý súhlas s ich rozvodom a sexuálnou aktivitou mimo platného manželstva.
„Keďže ide o niečo, čo je evidentne proti celej tradícii Cirkvi, nezáleží na tom, kto to zverejňuje“, pokračuje Schneider.
„Musíme o tom hovoriť, pretože pápež je iba služobníkom. Nie je Bohom. A nie je ani Kristom, je len Kristovým námestníkom, a musí zostať verný svojej prvoradej úlohe, ktorou je verne a bez akejkoľvek pochybnosti ďalej odovzdávať celú pravdu Cirkvi.“
Biskupi a kňazi „naozaj pomôžu ľuďom, ktorí si dogmy vysvetľujú subjektívne“ vtedy, keď im s láskou a trpezlivosťou povedia „celú pravdu o Kristovi“ a bez toho, aby ich odsúdili, im vysvetlia, v akej situácii sa reálne nachádzajú“: „Lekár nemôže zamlčať pacientovi jeho skutočný zdravotný stav. Keď mu povie ´Určil som diagnózu; máte túto a túto chorobu´, nikto sa neurazí. To však neznamená, že vás lekár odsudzuje a že je proti vám. Naopak, pomôže vám, no málokedy okamžite. Chce to čas.“
„Tu nastupuje pastoračné sprevádzanie a rozlišovanie“, vysvetľuje biskup Schneider a dodáva, že kvalitný lekár vám nikdy nedá liek, ktorý by vo vás chorobu ešte viac „upevnil a posilnil“. „To by bolo kruté“.
A pokračuje, že práve podávanie svätého prijímania tým, ktorí úmyselne žijú sexuálnym životom mimo platného manželstva, „je takým krutým liekom. Je to nepravý, falošný liek. Je to vlastne utvrdenie týchto ľudí v ich chorobe, ktorou je pokračujúci život proti Božej vôli, proti Zjaveniu. A schvaľovanie ich subjektívneho postoja k pravde ich k nemu neprivedie. Tu ide totiž o prekrútenie a deformovanie pravdy. A pastoračná láska predsa takto nevyzerá.“
Athanasius Schneider uznáva, že „viacročné sprevádzanie našich rozvedených bratov a sestier si vyžaduje od biskupov a kňazov väčšie úsilie“, no podotýka, že duchovenstvo musí poskytnúť ľuďom jasný cieľ a trpezlivo im pomáhať dosiahnuť ho: „Týmto cieľom je, aby spomínaní ľudia žili v zdržanlivosti a aby prestali urážať Boha. Pokiaľ tak neurobia, nie je sväté prijímanie pre nich vhodným liekom, pretože pôsobí celkom opačne.“
Pre LSN biskup Schneider ďalej uvádza, že o niektorých z tých, čo obhajujú sväté prijímanie pre „rozvedených a znovuzosobášených“ katolíkov, je presvedčený, že „nie sú ani tak obhajcami dôležitosti svätého prijímania, ako že ho používajú ako skrytý nástroj na „zavedenie možnosti rozvodu do Cirkvi“, a schvaľovanie sexuálnej aktivity mimo platného manželstva zasa ako nástroj na „zavedenie ducha dnešného sveta do Cirkvi.“
Na otázku, ako jeho skúsenosti z prenasledovania Cirkvi v Sovietskom zväze – často bez prístupu ľudí k sviatostiam – ovplyvňujú jeho pohľad na vec, odpovedal: „Niekoľko rokov sme nemali prístup k svätému prijímaniu, ale žili sme ako kresťania, modlili sme sa a rástli vo viere. Tak som to prežíval. Takže keď tieto páry nebudú niekoľko rokov prijímať sväté prijímanie a my im pomôžeme skončiť s ich sexuálnou aktivitou, ktorá uráža Boha, vtedy im preukážeme naozajstnú pomoc.“
Toto Vyhlásenie od jeho publikovania 2. januára 2018 podpísal zatiaľ ešte jeden kardinál a štyria ďalší biskupi, vrátane bývalého apoštolského nuncia USA, arcibiskupa Carla Mariu Viganò. Najčerstvejším signatárom je jeho excelencia Rene Henry Gracida, emeritný biskup z texaského mesta Corpus Christi.
Na otázku, či je sklamaný reakciou na toto Vyhlásenie, biskup Schneider odpovedal, že
„z ľudského hľadiska je veľmi smutné, že tak veľa biskupov mlčí, ba dokonca odsudzuje ostatných signatárov. V Božom kráľovstve však čísla nie sú dôležité. V dejinách spásy a v histórii Cirkvi Boh mnoho ráz použil len hŕstku ľudí na šírenie svojho kráľovstva aj vo veľmi ťažkých dobách. Ako nástupcovia apoštolov by ani biskupi nemali konať inak. Naše svedomie, ako biskupov, nás vyzýva, aby sme tak urobili, poháňa nás k tomu ako nástupcov apoštolov a ako spolupracovníkov Svätého Otca.“
Pápež František stále zdôrazňuje dôležitosť svedomia, preto aj biskup Schneider verí, že pápež „nemôže byť nespokojný“ s ich „bratským aktom vyhlásenia o viere.“ Vyzýva preto aj biskupov sveta, aby sa podpísali pod Vyhlásenie o nemenných pravdách o sviatostnom manželstve“. O to mocnejší bude potom ich hlas, vyznávajúci nemenné pravdy o Cirkvi a brániaci posvätnosť a nerozlučiteľnosť manželstva uprostred naozaj novopohanskej spoločnosti, kde sa rozvody a sexuálna mravná skazenosť šíria ako mor.“
„Pozdvihnúť spoločne hlas je prorockým poslaním a povolaním Cirkvi, najmä biskupov. Ani my nerobíme nič iné, len opakujeme nemennú náuku Cirkvi. Ide o vyhlásenie, a vyhlásenie o pravde nie je proti nikomu. Je len v prospech Pravdy.“
Biskup Schneider pochválil aj prehlásenie istej kazašskej iniciatívy, ktoré napísal páter Timothy V. Vaverek. Autor uvádza, že aj napriek tomu, že „predchádzajúci stav bol problematický“, títo biskupi nám svojím vydaním „apoštolského odsúdenia náuky a praxe, ktorú obraňujú, či schvaľujú iní biskupi“ ukázali, že situácia je oveľa vážnejšia.
Autor ďalej konštatuje, že títo biskupi prekročili „limitovanú kanonickú kompetenciu svojho vlastného územia“ a ako „nástupcovia apoštolov sa prihovárajú priamo univerzálnej Cirkvi.“
Vyhlásenie biskupov ponecháva teraz biskupom sveta tri možnosti: nepovedať nič; vydať podobné Vyhlásenie alebo sa pripojiť k tomuto; alebo Vyhlásenie verejne zamietnuť.
Aktualizácia: LSN potvrdzuje, že text Vyhlásenia bol poslaný všetkým biskupom sveta, ktorí majú mailovú adresu uvedenú v Annuario Pontifico. „Teraz už je na každom biskupovi či verejne podporí toto, alebo vydá podobné Vyhlásenie.“ konštatuje Schneider. „Ako príklad nám môže poslúžiť reakcia kardinála Eijka z Utrechtu.“