Televízni kazatelia, ako je aj Kenneth Copeland, nám často hovoria to, čo chceme počuť: Božím zámerom pre vás je, aby ste boli spokojní v každej oblasti vášho života.“ Kresťanská učiteľka Joyce Meyerová uvádza podobnú ´poučku´ aj pre život kresťana: „Boh sa stará o teba a o všetko, čo sa ťa týka. Chce byť k tebe dobrý a nikdy ťa nesklame. Odovzdaj Mu celé svoje srdce a vlož do Neho všetku svoju nádej a očakávania. V Kristovi nájdeš pravú útechu a spokojnosť!“
Veľa ľudí si tento prísľub však vysvetľuje tak, že dostanú, čo oni chcú. Túžiť po niečom čo chceme však nemusí znamenať, že dostaneme to, čo si myslíme. Zadajte si do vyhľadávača „toto ma neurobilo šťastným“ a nájdete príbehy ľudí žijúcich v manželstve, rozvedených, s rodinou, hľadajúcich prácu, strácajúcich prácu, konvertujúcich k takému či onakému náboženstvu, priberajúcich, chudnúcich ...
Jedným slovom, šťastie je pohyblivý terč. Príbehy ´nešťastných´ výhercov lotérie sú príbehmi o ľuďoch, ktorí si kúpili tikety lebo si mysleli, že keď vyhrajú, ich život sa zmení k lepšiemu. Ako mnohí z nás aj oni zistili zásadnú biblickú pravdu: veci, v ktorých hľadáme uspokojenie nám ho väčšinou neposkytnú; v zásade nás nechajú v ešte úbohejšom stave než sme boli predtým.
Väčšina kresťanov prijme myšlienku, že tento svet ich neuspokojí a mnohí z nich sú presvedčení, že liekom na to je nájsť útechu a pokoj vo vzťahu s Kristom. Akonáhle začneme prežívať svoj život s Ježišom, On zaplní v našom vnútri práve to prázdne miesto, ktoré má „tvar“ Boha, ktorý doň presne zapadá a my prestaneme bolestne túžiť po iných veciach.
Poznanie a nasledovanie Ježiša síce prinesie v konečnom dôsledku svoje vzácne ovocie a nakoniec povedie k plnosti, no Jeho prísľub sa nevyplní celý hneď a zaraz. Poslušnosť niekedy dovedie človeka k chudobe a núdzi; niekedy k utrpeniu, ba až smrti. Áno, vzťah s Bohom môže priniesť pohodu, pokoj, dokonca radosť v náročných podmienkach, no nemusí vždy priniesť vyrovnanosť, či šťastie – aspoň nie úplne a natrvalo. Môj vlastný život môže poslúžiť ako príklad.
„Keď som bola dieťa, žila naša rodina väčšinou zo sociálnych dávok, potravinových poukážok a zo zlacneného chleba po expirácii. Bola som presvedčená, že keby som mala to, čo majú druhí ľudia, môj duchovný a emocionálny hlad by sa utíšil. Mama bola chorá a závisela na mne a mojich súrodencoch a ja som si pomyslela, že keby som mala normálnu rodinu, už nikdy by som netúžila po plnšom živote. Žila som na vidieku, aj v meste, na tých najvšednejších a najnezaujímavejších miestach a snívala som o tom, že keby som sa dostala na tie vzrušujúce a čarovné miesta alebo keby som sa stala aspoň jednou z predmestských dievčat, ktorým tak závidím, mala by som pocit, že patrím do tohto sveta.
Niečo z toho, po čom som túžila, som dostala. Vyštudovala som vysokú školu, vydala som sa, som odborníčkou vo svojej profesii, adekvátne tomu zarábam, zažila som aj úspechy. Stala som sa matkou, prežila som aj nejaké vzrušujúce chvíle a dokonca bývam na predmestí. Navštevovala som psychologickú poradňu kvôli uzdraveniu problémov z mladosti a napísala som knihu o našej rodine, čo Boh použil ako pomoc pre ľudí s podobnými problémami. Študovala som Bibliu, veľa som sa modlila a slúžila vo farnosti.
Ani po toľkých rokoch však ešte stále nie som spokojná; nejde o moje životné podmienky, ani o môj vzťah s Bohom. Znamená to, že robím zle niečo ja, alebo že moja viera je slabšia než viera ľudí okolo mňa, ktorí tvrdia, že sú spokojní? Alebo je to tak ako to má byť? Čo z toho?
Aj uznávaní učitelia, ako napríklad Oswald Chambers mi radí očakávať niečo, o čom neverím, že mi Boh môže v tomto živote dať. Vo svojom známom príhovore My Utmost for His Highest Chambers na začiatku roka povedal: „Keď sa raz dostaneme do Ježišovej blízkosti, už nikdy nie sme sami. Aj svätí, ktorí to zažili, už nikdy na Neho nezabudli ... posledné prázdne miesto v ich srdci totiž patrilo práve Ježišovi a iba On ho mohol zaplniť.“
Moje vlastné skúsenosti sa však s týmto celkom nestotožňujú. Trvalo mi veľmi dlho (a veľmi som po tom túžila) nájsť si blízky vzťah s Ježišom a aj napriek tomu, že s Ním kráčam už viac ako 40 rokov, cítim sa niekedy sama. Občas bývam nespokojná nielen s tým ako reagujem na Ježiša, ale aj so samotnou kvalitou môjho vzťahu s Ním. Mám silné podozrenie, že to prázdne miesto v mojom srdci nie je celé vyplnené iba Ježišom. Som presvedčená, že to nie je problém ako taký, ale skôr náznak duchovnej živosti.
Možno nepociťujeme skutočnú spokojnosť práve preto, lebo spokojní ani nie sme. Možno Boh nechce aby sme sa vzdali svojich túžob. Čím viac sa prehlbuje naša viera a čím sme bližšie pri Ježišovi, tým menej budeme spokojní s tým, ako prežívame svoj život tu a teraz.
Túto pravdu nám dokazuje aj Sväté Písmo. Pouvažujme trochu o starozákonných prorokoch. Hneď po veľkom víťazstve nad baalovými kňazmi na vrchu Karmel uteká prorok Eliáš ako o život, je deprimovaný, chce zomrieť a sťažuje sa Bohu (nesprávne), že iba on jediný zostal nažive ako verný a pravý prorok (1 Kr 19). Jeremiáš, známy ako „nariekajúci prorok“, napísal Knihu nárekov. Nenávideli ho, odmietali a prenasledovali za to, že ľuďom odovzdal posolstvo, ktoré mu kázal odovzdať Boh, žialil a nariekal nad svojím prorockým povolaním a preklínal deň, kedy sa narodil (Jer 20).
Jonáša povolal Boh splniť špecifické poslanie, no on sa v zúfalstve snaží utiecť od Boha. Po čase pokánia a modlitby napokon splní čím ho Boh poveril, avšak keď sa veľmi skazené a hriešne mesto Ninive na jeho kázanie hneď obráti a ľudia sa začnú kajať, Jonáš je tak sklamaný (myslel totiž že také mesto Boh musí určite potrestať), že sa chce zmárniť. Je zvláštne, že Kniha proroka Jonáša končí na tomto mieste.
A čo samotný Ježiš? Bol spokojný so svojím životom na tomto svete? „Opovrhnutý bol a najposlednejší z ľudí, muž bolestí, ktorý poznal slabosť, ako niekto, pred kým si zakrývame tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili“ (Iz 53, 3). Plakal nad Jeruzalemom, svojim budúcim nasledovníkom otvorene povedal, že ich život nebude žiadna selanka a rozhorčene bráni chrám pred skazenosťou, zlom a úpadkom. V noci pred Ukrižovaním sa dlho modlí a hovorí svojim učeníkom: „Moja duša je smutná až na smrť.“
My samozrejme nikdy nemôžeme zažiť to, čo prežíval Ježiš. Nikdy nepochopíme čo pre Neho znamenalo, že vzal na seba naše človečenstvo so všetkými jeho obmedzeniami, bolesťami a žiaľmi. Aj my by sme tu, na tejto zemi, mali byť podobne ako Ježiš nespokojní. Sme totiž stvorení pre iný svet a Boh chce, aby jeho ľud po tomto inom svete túžil.
Ako prísľub toho, čo má prísť nám Kristus dáva svojho Svätého Ducha. Tento prameň živej vody v nás ešte viac roznecuje smäd po daroch Ducha Svätého. Baptistický teológ 18. storočia John Gill túto stránku viery chápe takto: „Tí, čo žíznia, môžu prísť a napiť sa zadarmo živej vody, tí sú vyhlásení za blahoslavených; majú prísľub, že budú naplnení, či uspokojení, aj keď nie v tomto živote, po ktorom už viac netúžia. Potrebujú však viac milosti, ktorú majú prisľúbenú a po ktorej túžia o to viac, o čo viac z nej „ochutnajú“.
Každý kto žije s Duchom Svätým vie, že sa môže rozhodnúť či sa bude Ním riadiť alebo nie; či bude čerpať z jeho darov alebo nie. Každý, kto to myslí úprimne vie, že nikto nie je dokonalý ako aj to, že náš duchovný, emocionálny, vzťahový a mentálny smäd celkom nezmizne, keď v nás začne prebývať Duch Svätý; On totiž pôsobí ako pečať na prísľube, ktorý nám dal Boh o našej budúcnosti (Ef 1, 13-14).
Presne tak, jedného dňa úplne uhasíme svoj smäd. Jedného dňa už „nikdy nebudeme žízniť“. Tento deň však ešte nenadišiel.