V čom je skutočný problém Istanbulského dohovoru? Píše právnička Zuzana Brixová, ktorá sa zaoberá touto problematikou.
Na prvý pohľad je všetko nevinné. Napokon, plný názov Istanbulského dohovoru znie: Dohovor Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu. Zbežné prelistovanie dokumentu človeku veľa neprezradí, hoci môže ostať trochu zarazený slovnými spojeniami typu „stereotypné rodové roly“.
Štatutárna konateľka OZ Možnosť voľby Zuzana Magurová však trefne pomenovala kameň úrazu, keď zdôraznila, že ratifikácia Istanbulského dohovoru je potrebná práve preto, „aby sa do zákona dostali definície, ktoré obsahuje Istanbulský dohovor“.
Rod ako sociálny konštrukt
Najväčšiu pozornosť si vyžaduje táto pasáž: „Pojmom rod sa rozumie súbor spoločnosťou vytvorených rolí, vzorov správania, činností a atribútov, ktoré daná spoločnosť považuje za primerané pre ženy a mužov“.
Takto postavená definícia chápe „rod“ osoby ako sociálno-spoločenský konštrukt, ktorý v zásade vôbec nesúvisí s biologickou realitou (muž, žena). Táto definícia je postavená na viere, že človek sa rodí ako osoba bez „rodu“, pričom „rod“ sa vytvára postupne vplyvom spoločnosti, výchovy a procesom sebaurčenia.
Za tým je spoločenská filozofia, ktorá popiera existenciu prirodzených rozdielov medzi mužmi a ženami, a to so všetkými jej nepredvídanými dôsledkami, a to napriek tomu, že tieto teórie sú pre väčšinovú spoločnosť neprijateľné.
Chaos v Dohovore
Samotný Dohovor hovorí, že jedným z jeho cieľov je „ochraňovať ženy pred všetkými formami násilia a predchádzať násiliu na ženách a domácemu násiliu, trestne stíhať násilie na ženách a domáce násilie a odstrániť ho“.
Dohovor vymedzuje násilie na ženách ako „rodovo podmienené násilie“. Lenže rodovo podmienené násilie nie je definované ako násilie proti „rodu“ osoby v súlade s definíciou rodu, ktorú Istanbulský dohovor prináša. Ale je definované ako „násilie, ktoré je nasmerované proti žene, pretože je žena, alebo ktoré postihuje ženy disproporcionálne“, a teda predpokladá, že „žena“ je osoba so ženskými chromozómami, a nie osoba, ktorá sa za ženu považuje v súvislosti so sebaurčením a v súlade s článkom 3 písmena c) Dohovoru.
Mimochodom, takýto výklad potvrdzujú aj iné ustanovenia Dohovoru, ako napríklad článku 39, z ktorého jednoznačne vyplýva, že status „ženy“ je determinovaný biologickými ukazovateľmi: „Zmluvné strany prijmú potrebné legislatívne alebo iné opatrenia na zabezpečenie toho, aby nasledujúce úmyselné konania boli ustanovené za trestné: a) vykonanie umelého prerušenia tehotenstva ženy […]; b) vykonanie zákroku, ktorého účelom je ukončenie schopnosti prirodzenej reprodukcie ženy […]“
Okrem iného, znenie samotného Dohovoru v zásade operuje len s pojmom „žena“ a pojem „rod“ sa v texte Dohovoru vyskytuje už len jedenkrát v článku 4 „Základné práva, rovnoprávnosť a nediskriminácia“ odseku 3.
Pohlavie aj rod
Ustanovenia Istanbulského dohovoru teda predpokladajú súbežnú existenciu dvoch navzájom nezávislých „premenných“ rodu a pohlavia.
Táto dichotómia sa tiahne celým textom Dohovoru a v súvislosti s ňou sa vynárajú viaceré podstatné otázky, ktoré sa týkajú samotného výkladu, a to dokonca takých zásadných pojmov, ako je výraz „žena“.
Ako teda definovať pojem „žena“ a následne ho vykladať v súlade s Dohovorom, keď jedna definícia hovorí, že ženskosť/mužskosť osoby a jej biologická determinácia osoby je absolútne bezpredmetná vo vzťahu k určeniu rodu? Alebo sa má prihliadať na biologické determinanty, ako naznačuje zvyšný text Dohovoru?
Samozrejme, v súvislosti s výkladom Istanbulského dohovoru sa vynárajú mnohé ďalšie otázniky, ktoré sú hlboko prepojené s odpoveďou na prvé dve otázky, a to ako rozumieť, chápať a vykladať pojmy, ako napríklad „rodová rovnosť“ (rovnosť medzi mužmi a ženami alebo rovnosť medzi „rodmi“?), ďalej „rodovo citlivá politika“ alebo „rodová perspektíva“. Ak tieto pojmy treba vykladať podľa článku 3, teda že biológia je bezpredmetná vo vzťahu k rodu, nadobúdajú úplne nový a nebezpečný význam.
Ako ho vykladať?
V prípade Istanbulského dohovoru sa v zásade ponúkajú dve alternatívy výkladu. Prvou by bolo, že „žena“ je determinovaná biologickými ukazovateľmi. Druhá alternatíva je tá, že rod je sociálny konštrukt a ženou je každá osoba, ktorá sa za ňu považuje.
Zdá sa, že aj členské štáty Rady Európy si boli dobre vedomé nejednoznačnosti a iných problémov, ktoré so sebou Istanbulský dohovor prináša. Preto sa pokúsili „napáchané škody“ napraviť v dôvodovej správe, ktorú prijali k Dohovoru.
V bode 43 dôvodovej správy členské štáty prijali prijateľný výklad „rodu“, ktorý vychádza z existencie dvoch pohlaví, pričom však môžu existovať určité vzorce správania, ktoré daná spoločnosť považuje za čisto ženské alebo mužské.
Členské štáty zdôraznili, že „rod“ v žiadnom prípade nenahrádza pojmy „muži“ alebo „ženy“ v texte Dohovoru. Význam dôvodovej správy je tým väčší, keď sa vezme do úvahy, že Istanbulský dohovor nielenže nepripravili členské štáty, ale skupina „expertov“ a zároveň o jeho prijatí štáty ani nehlasovali.
Je však potrebné podotknúť, že medzinárodný súd nebude kontrolovať a dohliadať na vykonávanie tohto Dohovoru zmluvnými stranami.
Istanbulský dohovor totiž vytvára špecifický monitorovací mechanizmus – GREVIO, ktorý tvorí „skupina expertov pre boj proti násiliu na ženách a domácemu násiliu“. Bude GREVIO rešpektovať výklad v súlade s medzinárodným právom?
Medzi členmi GREVIO nájdeme odborníka na medzinárodné právo s rovnakou ľahkosťou ako ihlu v kope sena. Zverejnené životopisy a Google napovedajú, že existuje len malá pravdepodobnosť, že GREVIO bude vykonávať svoju činnosť nestranne a bez ideologického zafarbenia.
Skutočný cieľ Dohovoru
Zavedenie novej definície „rodu“ a s tým súvisiacich následkov zďaleka nie je jedinou problematickou stránkou Dohovoru. Ten predstavuje podstatný zásah do iných slobôd a práv, napríklad do náboženskej slobody, keďže vzhľadom na vágnosť Dohovoru možno za diskrimináciu voči ženám pokladať aj odmietnutie svätenia žien, prípadne uplatnenie si výhrady vo svedomí v prípade potratu alebo predpísania antikoncepcie.
Najmä ak Dohovor samotný prízvukuje, že „vykonávanie ustanovení tohto dohovoru zmluvnými stranami, najmä opatrenia na ochranu práv obetí sa zabezpečia bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rod, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rodová príslušnosť, sexuálna orientácia, rodová identita, vek, zdravotný stav, zdravotné postihnutie, manželský stav, postavenie migranta alebo utečenca alebo iné postavenie“.
Ďalším vysoko problematickým aspektom tohto Dohovoru je, že zasahuje do práva rodičov na výchovu ich detí. Jedným zo záväzkov, ktorý na seba vzali štáty pri ratifikácii tohto Dohovoru, je prijatie „potrebných opatrení na účel podpory zmien v spoločenských a kultúrnych modeloch správania sa žien a mužov s cieľom odstrániť predsudky, zvyky, tradície a všetky ostatné zvyklosti, ktoré sú založené na […] stereotypných rolách žien a mužov“ (čl. 12 ods. 1), ktoré, samozrejme, predpokladá zásahy do vzdelávania, ktoré sa premietli do článku 14 odseku 1: „Zmluvné strany prijmú, ak je to primerané, potrebné kroky na to, aby sa do oficiálnych študijných plánov na všetkých stupňoch vzdelávania začlenili študijné materiály týkajúce sa problematiky rovnoprávnosti mužov a žien, nestereotypných rodových rolí […]“
Skúsenosti štátov naznačujú, že toto ustanovenie môže zastrešovať ideologickú a nevedeckú sexuálnu výchovu, výchovu k súhlasu s homosexuálnym životným štýlom, zamieňaniu rovnosti s „rovnakosťou“ a k zastieraniu prirodzených rozdielov medzi mužmi a ženami.
Ovčie rúcho Istanbulského dohovoru spočíva práve v tom, že Dohovor neslúži ani tak ako prostriedok boja proti násiliu, ale skôr ako zadné dvierka na pretláčanie rodovej ideológie. Ovčie rúcho treba teda čo najskôr strhnúť a Dohovor podrobiť dôkladnej verejnej diskusii, inak vlk môže vyžrať celý ovčinec.