Myšlienky niekedy prichádzajú jasné, vyvierajúce ako Aténa zo Zeusovej hlavy, no inokedy sa skôr pomaly rozhorievajú, vyžadujúc, aby do mozaiky zapadlo viacero črepín, než sa vytvorí celý obraz.
Nedávnom som pracoval na jednej z takýchto "pomalých" myšlienok, keď mi došlo: ako sa blížime k piatemu výročiu zvolenia Františka za pápeža, ktoré bude budúci mesiac, je čoraz jasnejšie, že hlavným aspektom jeho odkazu môže byť dekonštrukcia silného "imperiálneho pápežstva", ktoré sa podľa mnohých pozorovateľov sformovalo za posledné storočie.
Niektoré z volieb, ktoré prispeli k tomuto vývoju, sa zdajú byť celkom vedomé a starostlivo naplánované, iné sú do značnej miery ovplyvnené okolnosťami, ale v oboch prípadoch je výsledok rovnaký.
Niekoľko jednotlivých kúskov mozaiky pomohlo priniesť túto myšlienku do centra pozornosti.
Začal by som tým, že nedávno som bol v TV s dlhoročným priateľom Frankom Roccom z Wall Street Journal, ktorý uviedol, že František buď vyradil, alebo prinajmenšom oslabil tradičnú centrálnu úlohu vatikánskych oddelení, vrátane Kongregácie pre náuku viery (CDF) a Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatosti.
Počas svätého pápeža Jána Pavla II. a emeritného pápeža Benedikta XVI bola CDF hlavným nástrojom pápežskej autority, keď bdela nad vernosťou teológov a rôznych katolíckych entít k náuke. Dnes, hoci CDF teoreticky stále zastáva túto funkciu "strážneho psa", spôsob, akým ju vykonáva, je oveľa menej nepríjemný a otvorený.
Okrem toho, František tiež obmedzil profil CDF, keď u nej vždy nehľadá inšpiráciu pri kľúčových záležitostiach náuky. Niekedy to radšej konzultuje s vlastnými poradcami a odborníkmi.
Rocca povedal nahlas počas našej televíznej diskusie, že jedným z efektom tohto všetkého by mohlo byť, že Vatikán sa nebude vedieť pohnúť dopredu. Podľa Rocca bude ťažšie "odvrátiť" dedičstvo Františka, aj keď by si budúce konkláve vybralo silného pápeža odhodlaného to urobiť.
Na ďalšom fronte, počas tohtotýždňovej rozhlasovej show "Crux of the Matter" na Katolíckom kanáli, sme ja a moji kolegovia Inés San Martín a Claire Giangravé viedli jeden z našich dielov “Vatican Potpourri” diskutujúc o dôležitých udalostiach z Vatikánu za uplynulý týždeň.
Jedným z príbehov bola situácia diecézy Ahiara v Nigérii, kde sa počas minulého leta František v podstate vyhrážal, že privolá Boží hnev na každého kňaza, ktorý sa nepodriadi novému biskupovi. Biskup bol menovaný za Benedikta XVI. a doposiaľ sa mu nepodarilo vstúpiť do diecézy kvôli opozícii súvisiacej s jeho kultúrnym a jazykovým pozadím.
Napriek tomu, 19. februára prijal František rezignáciu samotného preláta, biskupa Petra Ebera Okpaleka, ktorého akceptáciu predtým označil za červenú líniu - v júni 2017, keď dramaticky tvrdil, že tí, ktorí sú proti biskupovi, "chcú zničiť Cirkev a páchajú smrteľný hriech".
Podľa niektorých pozorovateľov tento obrat vyslal signál, že kňazi odhalili Františkove blafovanie a stanovil sa precedens, že dostatočne odmietavý postoj k akceptácii príkazu od pápeža dokáže priniesť požadovaný výsledok.
Obaja moji kolegovia boli o veľký krok predo mnou, keď spojili vzťahy medzi týmto príbehom a vývojom v prebiehajúcich rokovaniach medzi Vatikánom a Čínou, v rámci ktorých má byť František údajne pripravený odovzdať kľúčovú úlohu pri výbere katolíckych biskupom čínskej vláde.
Spoločným bodom oboch príbehov je, že vyvolávajú otázku: Kto má v konečnom dôsledku zodpovednosť za výber biskupov? Je to pápež, národná vláda, hlučný dav protestujúcich, ktorí práve odmietajú odísť, alebo kto presne?
V oboch prípadoch sa zdá, že František akceptoval zrieknutie sa časti autonómie pri výberoch biskupov, o čo sa Vatikán tak silno v priebehu minulého storočia usiloval pri snahe dosiahnuť dobro veci - mier v diecéze v Nigérii a užších väzieb s jednou pätinou ľudstva a globálnou mocnosťou v Číne.
Po tom, čo som tejto myšlienke venoval trochu času, mi tiež napadlo na um rozhodnutie Františka zo septembra minulého roka, keď presunul kontrolu nad mnohými záležitosťami liturgického prekladu z Ríma, a konkrétne z Vatikánskej kongregácie pre liturgiu, na konferencie miestnych biskupov po celom svete. Aj tu bol kúsok autority naakumulovaný Vatikánom, v tomto prípade prevažne za pápežov Jána Pavla a Benedikta, presunutý na niekoho iného.
Samozrejme, niektorí kritici Františkovho pápežstva môžu ťažko akceptovať myšlienku, že je veľkým distribútorom moci, vzhľadom na ich výklad, že je v praxi v skutočnosti dosť autoritárskym - "Diktátor pápež," slovami jedného nedávneho a veľmi kritického knižného spracovania.
Napriek tomu existuje rozdiel medzi oslabením Vatikánu alebo pápežstva ako inštitúcií a spôsobom, akým daný pápež využíva autoritu, ktorú naďalej zastáva - a dokonca aj v najviac decentralizovanej verzii Katolicizmu si človek dokáže predstaviť, že táto autorita bude pomerne značná. František môže byť niekedy tvrdohlavý, môže sa osobne zapojiť do operácií vatikánskych oddelení neobvyklou mierou, ale nič z toho neznamená, že zanechá za sebou pápežstvo inštitucionálne silnejšie ako keď ho našiel.
Teoreticky aj budúci pápež by mohol zvrátiť všetky tieto voľby - vybojovať si späť kontrolu nad liturgickými textami, skartovať dohodu s Čínou, pretlačiť biskupa svojho výberu do Ahiary a posilniť úlohu tradičných významných úradov Vatikánu.
História však učí, že tá sila, ktorú raz odmietneme, sa ťažko získa naspäť.
Dalo by sa pokračovať v citovaní príkladov, ako napríklad vytvorenie pápežskej rady kardinálov-poradcov C9 na zabezpečenie toho, že predstavitelia miestnych farností majú aspoň taký vplyv na vatikánsku politiku ako rímski mandaríni, či spôsob, akým rozšíril poslanie Synody biskupov. Existujú aj výnimky, ktoré potvrdzujú pravidlo, ako napríklad opätovné hromadenie moci v Štátnom sekretariáte.
Žiadna z týchto úvah však zásadne nezmenila mozaiku.
Keď spíšeme dedičstvo pápeža, tak popri "pápežovi chudobných" a "pápežovi ľudu", budeme tiež možno potrebovať priestor pre "Františka dekonštruktéra".