Po dvoch rokoch rozruchu a hnevu okolo dokumentu pápeža Františka o rodine Amoris Laetitia a jeho opatrnom otvorení sa Svätému prijímaniu pre rozvedených a civilne znovu ženatých, vyskúšali niektorí členovia pro-Amoris táboru odlišnú taktiku. Namiesto presadzovania argumentov tvrdia, že význam dokumentu bol nafúknutý.
Nazvime to, keďže pre to nemáme lepší výraz, stratégiou "o nič nejde" - hoci, aby som bol úprimný, nie je jasné, ako ďaleko to môže zájsť, pretože sa občas zdá, že aj jeho najvýznamnejší predstavitelia do toho nevkladajú celé srdce.
To bolo duchom poznámok kardinála Waltera Kaspera v utorok večer počas prezentácie jeho novej knihy "Posolstvo Amoris Laetitia: Bratská diskusia", pôvodne zverejnenej v nemčine, ktorá nedávno vyšla v talianskom preklade. Prezentácia sa konala v sídle Vatikánskeho rozhlasu v Ríme.
(Nový zväzok je podľa štandardov Kasperovho fenomenálneho teologického písania z ostatných rokoch nezvyčajne útly, v talianskej verzii vychádza len na 80 stranách.)
V mnohých ohľadoch bol Kasper hlavnou hybnou silou pri opätovnom otvorení dlhotrvajúcej diskusie v Katolicizme na tému Svätého prijímania pre rozvedených a znovu ženatých. Niekedy sa pritom už zdalo, že otázka je vyriešená dokumentom z roku 1994 od Kongregácie pre náuku viery. Kasper a dvaja ďalší nemeckí preláti na to ale v podstate reagovali neochvejným "nie".
Zdalo sa, že pápež František prezradil svoj zámer v opačný smer, vybral si ale Kaspera, aby zorganizoval stretnutie kardinálov na túto tému predtým ako sa rozbehli dve synody biskupov o rodine. Táto myšlienka sa dokonca počas synodálnych diskusií stala známa ako "Kasperov plán".
Kasper, ktorý v pondelok oslávil 85 rokov, však v utorok večer vyjadril údiv nad tým ako táto otázka hlboko rezonuje, a to prinajmenšom na troch frontoch.
Najprv spomenul množstvo pozornosti v diskusii o Amoris Laetitia, ktorá sa venuje kapitole 8., kde František hovorí o problematike Svätého prijímania v poznámke pod čiarou. Kasper považuje túto pozornosť za "redukcionizmus".
Situácia rozvedených a opätovne zosobášených je podľa Kaspera určite "problém", ale nie je to "témou", pokiaľ ide o problémy, ktorým čelia rodiny dnes.
V tejto súvislosti sa Kasper dočkal podpory od talianskeho arcibiskupa Vincenza Pagliu, prezidenta Pápežskej akadémie pre život, ktorý bol po ruke na prezentácií a povedal, že cíti podobnú frustráciu.
"Niekedy mám pocit, že naše diskusie v Ríme nedovidia za tento bod, zatiaľ čo rodiny v dnešnom svete každodenne dostávajú rany," povedal.
(Paglia tiež pred publikom obdaroval Kaspera narodeninovým darom, veľkou ikonou Panny Márie.)
Po druhé, Kasper trval na tom, že bez ohľadu na to, o čom sa vedie diskusia o Amoris, tak rozhodne nejde o otázku kacírstva či herézy.
"Heréza znamená oponovať, húževnato oponovať definovanej dogme," povedal. "Ja neverím, že pápež František mal akýkoľvek úmysel prezentovať novú dogmu." Kasper trval na tom, že to, čo Cirkev zažíva, je namiesto nepriateľskej herézy záležitosť "vyjadrenia rôznych názorov".
Pripustil však, že niekedy išlo o rozhodne zmysluplnú výmenu názorov. Povedal tiež, že on by sa snažil napísať novú knihu v "nepolemickom duchu", pretože "ako biskup a kardinál, cíti zodpovednosť za pokoj Cirkvi".
Po tretie, Kasper naznačil, že otváranie sa Svätému prijímaniu spôsobené exhortáciou Amoris v skutočnosti nie je doktrinálnym alebo sviatostným zahrmením, ktorým sa zdá byť.
"Je to úplne v súlade s tradíciou," povedal v utorok večer, "predovšetkým s tou Tomáša Akvinského a Tridentského koncilu." Okrem iného Kasper poznamenal, že koncil zo 16. storočia učí, že akt prijímania Eucharistie má moc odpúšťať hriechy a tiež, že Svätý Tomáš uznával jasné rozlíšenie medzi všeobecnou normou a jej konkrétnou aplikáciou.
Kasper tiež povedal, že v minulosti hovoril s dominikánmi, teda členmi vlastného náboženského rádu sv. Tomáša, ako napr. s kardinálom Christophom Schönbornom z Viedne a zosnulým kardinálom Georgom Cottierom, ktorý slúžil ako teológ pápežovej domácnosti počas troch pontifikátov a ktorý podľa Kaspera povedal, že súhlasí s jeho výkladom Akvinského.
"Nie je to niečo nové, je to návrat k skutočnej tradícii Tomáša Akvinského," povedal. "Nemôžete absolutizovať tento novotomizmus, ktorý pochádza zo scholastiky."
("Scholastika" sa vzťahuje na filozofickú a teologickú školu okolo Akvinského a "novotomizmus" na to, čo kritici považovali za príliš rigidnú a zjednodušenú verziu tejto tradície v 19. a 20. storočí.)
Aj na tomto fronte učinil Paglia podobnú poznámku argumentujúc, že ak došlo k prevratu cirkevného prístupu k rozvedeným a znovu zosobášeným, tak k tomu nedošlo v Amoris, ale v dokumente Familiaris Consortio z roku 1981 od sv. pápeža Jána Pavla II. Paglia trval tiež na tom, že veriaci nie sú "exkomunikovaní" v takýchto situáciách, ale skôr by mali byť plne integrovaní do cirkevného života.
Paglia pripomenul, že len 25 rokov pred Familiaris bol v známom talianskom prípade odsúdený biskup za hanobenie, keď nazval pár, ktorý sa vzal na civilnom obrade, "verejnými hriešnikmi a konkubínami". Kňaz musel zaplatiť pokutu, ale odsúdenie bolo zrušené v rámci odvolania. Paglia poukázal na epizódu ako príklad postojov, ktorý odstránil príkaz Jána Pavla.
"Keby ľudia skutočne pochopili, čo bolo napísané (v Familiaris Consortio)," povedal Paglia, "bolo by to revolúciou v Katolíckej cirkvi."
Zostáva otázkou, či taktika "o nič nejde" uspeje, čiastočne preto, že v utorok večer nebolo úplne jasné, či je o nej presvedčený sám Kasper. V určitom bode použil nedávne vyjadrenie kardinála Pietra Parolina, vatikánskeho Štátneho sekretára, podľa ktorého Amoris predstavuje "zmenu paradigmy".
Poznamenajúc, že fráza "zmena paradigmy" pochádza od spisovateľa Thomasa Kuhna a pôvodne sa vzťahovala na významné vedecké pokroky, povedal, že je to ako keď Newtonovo mechanické chápanie fyziky bolo nahradené Einsteinovou teóriou relativity.
"Táto zmena neodmietla Newtonove teórie," povedal Kasper, "ale zasadila ich do väčšieho a hlbšieho chápania vecí."
Kasper sa trochu rozvášnil, keď diskutoval o osobnom prínose k otázke Svätého prijímania. Kasper povedal, že niekedy má dojem ako keby ľudia, ktorí sa zúčastňujú debaty, "nemohli nikdy sedieť v spovednici".
"Bol som vysvätený v roku 1957, oveľa skôr pred Druhým vatikánskym koncilom," povedal. "Strávil som hodiny a hodiny v spovednici počúvajúc týchto ľudí, z ktorých mnohí plakali. Musíte počúvať ľudí."
Bez ohľadu na to, čo si kto odnesie z argumentu Kaspera, bolo ťažké odísť s dojmom, že ktokoľvek, kto tak zjavne hovorí z hlbokého osobného presvedčenia - nehovoriac o porovnávaní Amoris k jednému z najväčších vedeckých rozkolov - to môže považovať len za ďalšiu všednú vec.