[autor: John A. Monaco]
Vaša Svätosť,
Vám ako zástupcovi Krista na zemi, následníkovi sv. Petra, vrcholu jednoty všetkých katolíckych kresťanov píšem tento list v duchu viery, nádeje a lásky. Úrad Petrovho stolca je po pravde tou autoritou, ktorej sa vo viere a pokore podraďujem. Denne sa za Vás a za Cirkev modlím.
Mnohokrát ste počas Vášho pontifikátu zdôraznili potrebu, aby mladí hovorili otvorene, smelo a s odvahou. Spomínam si, ako ste nás počas Svetového dňa mládeže v Riu v 2013 vyzvali, aby sme „urobili neporiadok“. Biskupov zhromaždených v 2014 na Synode o rodine ste povzbudili, aby „hovorili s parrhesia,“ čo je grécke slovo pre slobodu, otvorenosť, nebojácnosť. Vašimi slovami: „Hovorte jasne. Nech nikto nepovie: ,Toto nemôžeš povedať’.“
V tomto duchu Vám chcem povedať tri veci ohľadne blížiacej sa tohoročnej Synode o mladých ľuďoch, viere a rozlišovaní povolania.
Mladí ľudia
Ako 25 ročný muž patrím medzi „giovani“, teda medzi mladých ľudí, ktorým je Synoda adresovaná. Žijeme v naozaj turbulentných časoch pre mladých. Zdedili sme a zakusujeme masívne zmeny v rámci nášho komunitného života. Seizmické posuny v socio-politických inštitúciách, bremeno ekonomickej neistoty a rýchlo rastúca ne-nábožná časť populácie medzi našimi rovesníkmi, toto všetko nás postavilo do situácie nepárovateľnej s tými, cez ktoré si prešli generácie pred nami. Mnoho z mladých, ktorých poznám po celom svete, hoci sú jazykovo a kultúrne odlišní, zdieľa túžbu po pravde, dobre a kráse. My všetci, od tých ktorí chodíme denne na omšu a modlíme sa ruženec až po tých, ktorí pochybujú o existencii Boha, hľadáme zmysel života a konečné šťastie. Modlíme sa a žijeme slová sv. Augustína z Hippo: „Pre seba si nás stvoril a nespokojné je naše srdce pokiaľ nespočinie v Tebe“ (Augustín, Vyznania, Prvá kniha).
Keď hovorím, že nespokojné srdce nájde odpočinok iba v Svätom srdci Ježišovom, nehovorím iba za seba. Božiu lásku stretáme najsilnejšie vo svätej eucharistii. Odhliadnuc od toho, aké má kto teologické vzdelanie, mnoho mladých ľudí nachádza tento odpočinok v svätej liturgii. Mal by som teda povedať niečo o spôsobe, akým veľakrát liturgiu prežívame.
Mladí dneška sú iní ako mladí ľudia zo šesťdesiatych rokov. Druhý vatikánsky koncil urobil čo mohol, aby sa prihovoril „modernému človeku“, ale moderný človek šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov má dnes sedemdesiat a viac. Ak bola vtedajšia mládež poznačená zmyslom pre vzburu a anarchiu, tá dnešná túži po stabilite, ortodoxii a poriadku. Takáto túžba je, nanešťastie, často vnímaná s podozrením a nedôverou. Často nás nazývajú „rigidnými“, „s uzavretou mysľou“ a „ nestabilnými“. A to je to najnešťastnejšie hanlivé slovo, ktorým nás môžu označiť.
Mladí túžia po jasnosti, pravde a neochvejnosti v apoštolskej viere. Vďaka existencii internetu sú dnešní mladí viac ako kedykoľvek predtým vystavení tradičnému učeniu Cirkvi. Človek už viac nepotrebuje ísť do knižnice alebo katolíckeho kníhkupectva, aby si prečítal pápežské encykliku, kánony minulých cirkevných koncilov či texty cirkevných otcov. Veľká časť katolíckej tradície je teraz dostupná online, zadarmo.
Tradície je pre mladých. Mnohí z nás skúšajú chodiť na latinskú omšu pre jej vrcholnú krásu, bohatú symboliku a nesporný zmysel pre posvätnú úctu. Bohužiaľ, keď mnohí z nás prejavia lásku k tradícií, sme urážaní a nespravodlivo označené za „ultrakonzervatívcov“. Nechodíme na latinskú omšu preto, aby sme sa pred svetom skryli, ale skôr preto, že chceme svet posvätiť tým, že sa posilníme cez úmyselné, cieľavedomé a transcendentné chvályvzdanie. Mnohí z nás mali radosť, keď Váš predchodca, pápež Benedikt XVI, vydal apoštolský list Summorum Pontificum, ktorý doprevádzal slovami:
„To, čo predchádzajúce generácie považovali za sväté, zostáva svätým a pre nás tiež veľmi potrebným; a nie je možné, aby to bolo náhle úplne zakázané či dokonca považované za škodlivé. Patrí sa, aby sme všetci zachovávali bohatstvá, ktoré sme získali cez vieru a modlitby Cirkvi, a aby sme sa k nim správali s patričnou úctou.“
Mladí, ktorí túžia po tradícii nie sú „rigidnými“. Skutočná skostnatenosť pramení z našej skúsenosti s mnohými liturgiami podľa Novus Ordo. Mini-kázne na začiatku omše, antropocentrizmus a ikonoklazmus, kňazi vymýšľajúci si svoje vlastné slová počas modlitieb, nedôležitá a banálna hudba – to všetko (a viac) viedlo mnohých mladých, aby prebádali bohaté dedičstvo našej cirkevnej liturgickej tradície. Sme deti milénia, ktoré majú apky breviára v iPhonoch; a na sociálnych sieťach zdieľame citáty svätcov z 18. storočia. I keď sme vo svete, odolávame, aby sme mu patrili. Alebo, ako to povedala sv. Terezka z Lisieux, „svet je tvojou loďou a nie tvojim domovom.“
Naša túžba po tradičnej, krásnej a zmysluplnej liturgii by nemala byť vnímaná ako náš nezáujem voči sociálnej spravodlivosti. Ak už nič, tradičná liturgia v nás aspoň posilňuje integrálnejšiu a autentickejšiu kresťanskú sociálnu etiku. Ak nemôžeme chváliť a ctiť si Kristovo telo v svätom prijímaní, potom nebudeme nikdy schopní ctiť si a oceniť Kristovo telo vo svete. Nespočetné množstvo svätých, ktorí mali vášeň pre službu chudobným a ľuďom na okraji spoločnosti, súčasne adorovali Pána v duchu úžasu a úcty. Zoberme si sv. Františka z Assisi a matku Terezu: súčasne ako vystierali svoje ruky k chudobným a núdznym, obaja hovorili o potrebe úcty k eucharistii. Tradičná liturgia a sociálne učenie Cirkvi si navzájom neodporujú.
Viera
Jednou z hlavných zodpovedností úradu Petrovho stolce je presadzovať učenie Cirkvi. Ako deklaroval Prvý vatikánsky koncil:
„Duch Svätý bol prisľúbený Petrovým nástupcom nie pre to, aby mohli s jeho vnuknutia sprístupniť nejaká nové doktríny, ale aby boli s jeho pomocou schopní nábožne chrániť a s vierou šíriť zjavenie alebo poklad viery, ktorý sme dostali skrz apoštolov.“ (Prvý vatikánsky koncil, Pastor aeternus, kap. 4.6)
Existuje viacero definícií viery. V biblickom význame ide o radikálny dôveru v Boha, čo vidíme vo viere nášho praotca Abraháma, ktorý opúšťa pohodlie svojho poznaného sveta len preto, aby sa nechal viesť Božím prísľubom. V systematicko-teologickom význame vidíme Akvinského definíciu viery ako „akt rozumu prisviedčajúceho Božej pravde z pokynu vôle, ktorá je cez milosť pohnutá Bohom“ (Akvinský, STh II-II, 2, 9). Odhliadnuc od týchto definícií, mladí chápu „vieru“ ako úplnú podradenosť Bohu a jeho Pravde. Existuje osobný a spoločný akt viery, a to hlavne v našom vyznaní viery počas omše. Naprieč cirkevnými dejinami mnohí ochraňovali vieru až za cenu smrti. Cirkevných mučeníkov oslavujeme a ctíme, pretože si zachovali vieru napriek ohrozeniu ich telesného zdravia či blahobytu. Ak by nás mali mučeníci naučiť iba jednu vec, je ňou to, že je lepšie umrieť za pravdu ako viesť pohodlný život v klamstve.
My mladí preto túžime po pravde, jasnosti a správnom učení v otázkach viery a morálky. Keďže následky toho, čomu veríme, budú trvať až do večnosti, utiekame sa k Vám, svätý Otče, ako k vrcholu jednoty a pastierovi Kristovho stáda.
Pre nás mladých je ortodoxia (pravovernosť) oslobodzujúca od reťazí seba-modloslužby a arogancie. A preto, keď sa objavia rôzne problémy ohľadne sexuality, manželstva a rodiny, a etiky, vtedy sa chceme držať pravdy, ktorej nás učili tí, ktorí prišli pred nami, pretože sa nechceme dať „zviesť všelijakými a cudzími náukami“ (Heb 13:9). Dokonca i vtedy, keď Cirkvou lomcovali škandály (čo sa deje i dnes), zostali sme v Cirkvi, pretože veríme, že stelesňuje pravdu. Ale i tak túžime po prevzatí zodpovednosti, spravodlivosti pre obete sexuálneho zneužitia kňazmi a väčšej transparentnosti v cirkevných záležitostiach.
Rozlišovanie povolania
Vzhľadom na povolanie sa mnohí z nás snažia štedro odpovedať na Pánovo volanie – akékoľvek môže byť. Či už je to manželstvo, kňazstvo alebo zasvätený život, mladí ľudia túžia slúžiť Bohu a poznať jeho vôľu pre ich životy. Naše povolanie je v zásade zakorenené v našom krste, ktorým sme sa stali navždy uspôsobenými pre Krista, aby sme slúžili na cirkevnej misii.
V dnešnom svete je rozlíšenie povolania náročné. Žijeme vo svete, ktorý kontempláciu nahrádza aktivizmom a myslenie rozprávaným. Dokonca i v najturbulentnejších časoch Boh pokračuje v povolávaní mužov a žien k radikálnej svätosti. Ale aby sme mohli odpovedať na Božie volanie, musíme ho najprv počuť a rozlíšiť. Navrhujem preto tri „s“, ktoré môžu mladým ľuďom pomôcť v tomto úsilí: stíšenie, spoločenstvo a svätosť [pozn.prekl: “silence, support, and sanctity].
Ako to už kardinál Sarah zopakoval veľakrát, potrebujeme stíšenie, aby sme mohli Boží hlas počuť. Kvôli stálemu prívalu nových informácií, zvodným sociálnym sieťam a nepretržitej zaneprázdnenosti sme bombardovaní naliehavým hlukom a rozruchom. Stíšenie a ticho v modlitbe a posvätné ticho v rámci svätej liturgie je nenahraditeľné. Ako Eliáš, aj my stojíme na vrchu a pozorujeme divokú búrku a vzorce našej dennej rutiny. Boha môžeme ale najsilnejšie stretnúť v tichom vánku.
Ak chceme spoznať Božiu vôľu, potrebujeme spoločenstvo a podporu. Potrebujeme rodiny viery, farské spoločenstvá, kňazov a zasvätené osoby, aby nás podporili a pomohli nám na našej ceste. Nemôžeme sa pozerať na mladých ako na divným za to, že chcú nasledovať Pána tradičnejším spôsobom. Svätý Otče, vyjadrili ste svoju „starosť“ ohľadne veľkého nárastu počtu mužov a žien vstupujúcich do tradičnejších rádov a reholí, a tvrdili ste, že sú „Pelagiánmi, ktorí sa chcú prinavrátiť k asketizmu a robiť pokánie. Zdajú sa byť vojakmi pripravenými spraviť čokoľvek pre ochranu viery a morálky.“ Vo svete, ktorý považuje morálku za relatívnu a vieru za zbytočnosť, potrebujeme proti-kultúrne svedectvo z rúk týchto kongregácií. Na asketizme a pokání nie je nič „pelagiánske“ a takýto spôsob života bol vedení mnohými kanonizovanými svätcami v našej Cirkvi.
Na záver potrebujeme svätosť. Mladí sú viac inšpirovaní mužmi a ženami, ktorí idú za svätosťou, ako tými, ktorí ju považujú za bremeno. Mládež, ktorá rozlišuje svoje povolanie, je schopná rozlíšiť ovcu od vlka – a ako nám radí náš Pán: poznáme ich po ovocí (Mt 7:15-16). Mnohí lídri dnešného sveta nám sľubujú svetský komfort a úspech za cenu našich duší. A preto v dnešnej Cirkvi, viac ako kedykoľvek doteraz, potrebujú mladí ľudia príklady radikálnej svätosti, ktoré nám pomôžu, budú náš inšpirovať a budú s nami pracovať v našom úsilí spraviť Krista známym a milovaným.
Svätý Otče, tieto slová píšem po mnohých modlitbách a reflexii. Modlím sa, aby Duch Svätý viedol a ochraňoval Vás i tohoročnú Synodu. Nech je časom veľkej obnovy cirkevnej misie pre spásu duší. A nech sme aj my, mladí, medzi prvými v tejto službe.
S úctou,
John A. Monaco
Boston, Massachusetts, USA