3. apríla som dostal od priateľa kňaza správu, že chce dodržať a svätou omšou osláviť skutočný deň a presný čas smrti nášho Pána na kríži, ako ho určujú niektorí odborníci:
„Dnes, o 3. hodine popoludní, je presne na deň a hodinu čas, kedy podľa odborných výskumov zomrel na kríži Ježiš Kristus, len s tým rozdielom, že pred 1.985 rokmi pripadol 3. apríl na piatok. Pripravujem sa na posvätnú hodinu medzi 2. a 3. hodinou popoludní a potom presne o 3. hodine chcem sláviť svätú omšu a obetovať ju ako prosbu o Boží zásah do dnešnej krízy v Cirkvi, ktorá za pontifikátu pápeža Františka zasahuje jej najvyššie kruhy.“
O niekoľko hodín neskôr som od toho istého kňaza dostal ďalšiu správu: „Chvála Ježišovi Kristovi, ktorý vstal z mŕtvych! Chvála Mu za to, že zomrel a vstal a premohol tak smrť naveky!
Viem, že rozumieš tomu, čo znamená duchovný boj a preto ti o tom píšem. Hovoril som ti o posvätnej hodine a o svätej omši, ktoré chcem prežiť v zjednotení s Ježišovým umieraním na kríži pred 1.985 rokmi. Posvätná hodina bola náročná; pred vystavenou Najsvätejšou Sviatosťou oltárnou k adorácii som sa modlil Liturgiu hodín a posvätný ruženec.
Keď som začal slúžiť svätú omšu na úmysel prosby o Boží zásah do dnešnej krízy v Cirkvi, ktorá za pontifikátu pápeža Františka zasahuje jej najvyššie kruhy, to začalo byť „husté“. Prepadli ma vnútorné pochybnosti (takmer vo všetkom) a zaútočili na moje telo formou bolesti a malátnosti. Tesne pred začiatkom svätej omše spadol v kaplnke obraz Nepoškvrneného Srdca Preblahoslavenej Panny Márie prednou stranou na jeden zo svietnikov pri ambóne, kde sa číta evanjelium, a rozbila sa sklenená výplň rámu.“
Páter mi poslal aj fotku obrazu po jeho nevysvetliteľnom páde a opisuje ďalšie veci, ktoré sa stali:
„Na svietniku pri ambóne, hneď vedľa obrazu Nepoškvrneného Srdca Panny Márie, ktorý potom tesne pred svätou omšou spadol, na začiatku Posvätnej hodiny odrazu zhasla sviečka, hoci dovtedy jasne a bez problémov svietila. Po recitovaní „O Salutaris Hostia“ som ju musel opäť zapáliť. Malátnosť na mňa počas svätej omše doliehala tak, že som sa musel dvakrát oprieť o oltár celým predloktím a hrudníkom, aby som sa vôbec zdvihol. Počas posvätnej hodiny ma začal veľmi bolieť chrbát a ramená, čo sa počas svätej omše ešte vystupňovalo.
...
Začal som mať problémy s dýchaním a dym z kadidla po Posvätnej hodine sa na mňa zniesol ako dusivý mrak ... Odrazu ma prepadla túžba ukončiť svätú omšu bez premenenia. Boh mi však pomohol, požehnal ma a ja som vydržal. Hneď po premenení sa mi zlepšilo dýchanie a mohol som ďalej slúžiť svätú omšu a modliť sa bez predchádzajúcich rušivých prestávok. Po skončení svätej omše som sa cítil a stále sa cítim veľmi dobre – na tele, mysli, aj duchu. Všetky pochybnosti a bolesti zmizli, aj dýchanie je úplne normálne.“
Pátrov záver je celkom logický a nevyhnuteľný:
„Satan si v skutočnosti neželal, aby som túto svätú omšu odslúžil.“
Páter i ja sme za tie roky prežili niekoľko stretnutí s nadprirodzenom. V súvislosti so skúsenosťou z Posvätnej hodiny a svätej omše, obetovanej za Boží zásah do krízy v Cirkvi – krízy, ktorá síce nezačala za pápeža Františka, ale prerastá za jeho pontifikátu do najvyšších cirkevných kruhov – o ktorej mi rozprával páter, mi bolo hneď jasné, že ide o duchovný útok. Takéto veci sa dejú vtedy, keď nás chce diabol odhovoriť od niečoho, čo prinesie naozajstný duchovný úžitok. Páter ma pochopiteľne uistil, že na tento úmysel bude slúžiť sväté omše ešte častejšie a ja povzbudzujem aj vás, aby ste sa na tento úmysel modlili. Ak chcete, obetujte zaň čo najčastejšie posvätný ruženec, sväté prijímanie a každodenné malé obety. Ak ste kňaz a máte ešte miesto na úmysly sv. omší, zvážte prosím aj tento úmysel.
A nebojte sa ak vám začne diabol hádzať polená pod nohy.
Ľudia nám často píšu a pýtajú sa: „Čo môžeme urobiť v súvislosti s krízou v Cirkvi?“ Je jasné, že my môžeme urobiť len veľmi málo, zato Boh môže urobiť všetko, len nás žiada, aby sme ho o to prosili.
Spomínam si, ako sa k nám dostala modlitba Vznešenej Kráľovnej, ktorú údajne dala sama Panna Mária istému kňazovi v 19. storočí:
13. januára 1864 dušu pátra Louisa Cestaca (zomrel v roku 1868), ktorý mal vo veľkej úcte Najsvätejšiu Pannu, zasiahol odrazu akoby lúč nebeského svetla. Videl vystupovať spod zeme zlých duchov, ktorí spôsobovali neslýchané spustošenie a skazu. Zároveň sa dvíhal v ústrety Najsvätejšej Panne. Naša dobrá Matka mu povedala, že nadišiel čas modliť sa k nej ako ku Kráľovnej anjelov a prosiť ju aby poslala sväté légie na boj s mocnosťami pekla a ich premoženie.
„Matka moja“, hovorí pátrova duša, „Ty, ktorá si taká dobrá, nemôžeš poslať anjelské légie bez toho aby sme museli my prosiť?“
„Nie“, odpovedala Panna Mária. „Modlitba je podmienkou, ktorú ustanovil Boh a ktorú musí splniť každý, kto chce získať milosti.“
„Nauč ma teda Ty sama, Matka moja, ako sa máme k Tebe modliť.“ A pátrova duša prijala od Najsvätejšej Panny túto modlitbu:
„Vznešená Kráľovná neba, najvyššia nebeská vládkyňa anjelov, Teba, ktorej Boh dal už od počiatku moc a poslanie rozdrviť hlavu Satanovi, teda v pokore úpenlivo prosíme aby si poslala svoje nebeské légie, nech pod Tvojím vedením a s Tvojou pomocou prenasledujú zlých duchov a všade proti nim bojujú, premáhajú ich trúfalosť a drzosť a zaženú ich naspäť do priepasti. Kto je ako Boh? Ó, dobrotivá a milostivá Matka, buď našou láskou, našou nádejou! Ó, nebeská Matka, pošli svojich svätých anjelov, aby ma chránili a odháňali odo mňa krutého nepriateľa. Svätí anjeli a archanjeli, bráňte nás, chráňte nás! Amen.“
Táto modlitba sa modlí na záver každodennej odovzdanosti v rámci Auxilium Christianorum, avšak ja vás všetkých nabádam, aby ste sa ju aj vy modlili, najmä teraz, keď čelíme toľkej temnote okolo nás.
Páter mi na záver, po svojej skúsenosti, povedal:
„Situácia je nanajvýš kritická. Zdvojnásobme preto svoje modlitby k nášmu Požehnanému Pánovi a prosme ho, aby zasiahol a pomohol svojej svätej neveste, našej milovanej Matke Cirkvi.“