Ak by vás požiadali, aby ste varili pre pápežov, ako by ste sa rozhodli? To bola otázka pre šéfkuchárku Lidiu Bastianichovú v rokoch 2008 a 2015, v ktorých Benedikt XVI. a František navštívili Spojené štáty.
Jasne si na to pamätám, povedala Bastianichová pre CNA. „Bola to mimoriadna skúsenosť.“
„Keď ma požiadali, aby som varila pre pápeža Benedikta, neverila som, že sa to môže stať skutočnosťou. Spomínam si, že som sa zasmiala a povedala: Určite, monsignor, rada by som, ale je to skutočnosť? Nesníva sa mi to?“
Bastianichová, 71 rokov, je šéfkuchárka, autorka knihy o varení a majiteľka reštaurácie. Talianska imigrantka, ktorá prišla do Spojených Štátov ako mladé dievča, je odborníčka v taliansko-americkej kuchyni. Vo verejnej televízii organizovala niekoľko relácií o varení. Jej biografia Môj americký sen vyšla 3. apríla.
Proces varenia pre pápeža počas apoštolskej cesty sa začína skôr, ako pápež príde, a to vytvorením tímu kuchárov a čašníkov. Plánujú ponuku jedál a potom ju pošlú na schválenie do Vatikánu.
Benedikt XVI.
Vďaka skúmaniu sa Bastianichová dozvedela, že Benediktova mama bola kuchárka, a preto si pomyslela, že z tej doby bude mať Benedikt „dobré spomienky na jedlo“, ktoré by v ňom chcela vyvolať.
Pre Benedikta XVI. mali pripraviť dve jedlá: na prvý večer veľkú večeru pre pápeža a okolo 50 kardinálov a biskupov a na druhý večer menšiu večeru, ktorá by zároveň bola aj narodeninovou oslavou jeho 80. rokov.
Prvá veľká večera obsahovala fazuľový šalát s ovčím syrom riccota, nakladanými šalotkami a opečenými mandľami; ravioli s pecorino a hruškami; rizoto so žihľavou, bôbmi a stehnami; celé pečené pruhované ostrieže s varenými zemiakmi a šalátom. A na dezert: jablková štrúdľa s medovo vanilkovou zmrzlinou.
Na večeru, na ktorej oslávil svoje narodeniny, a zároveň jeho tretie výročie pápežského pontifikátu, pripravili špargľový šalát s pecorino, bôbami a zeleným cícerom s citrónom a olivovým olejom; takisto aj okrúhle, rovné cestoviny naplnené mäsom, nazývané „agnolini“ v kuracom vývare.
Hlavným jedlom bol guláš z hovädzieho mäsa s opekanými zemiakmi a cibuľou, podávaný s kyslou kapustou a kyslou smotanou, aby to v ňom vyvolalo nemecký dotyk. Dezertom bola marhuľa, ricotta crostata a čokoládovo-oriešková torta s nápisom „Tu es Petrus“, ktorý bol na vrchole vysokej marcipánovej mitry.
Po jedle pápež Benedikt povedal Bastianichovej, že jedlo bolo „veľmi dobré. Chutilo ako od mamy.“
„Bola som taka šťastná, že jedol, že mu to chutilo, a že som oživila jeho spomienky z detstva,“ povedala. „Chcela som, aby sa cítil ako doma.“
Dve zvláštne chvíle, na ktoré si spomína, boli, keď priniesli narodeninovú tortu a spievali „Happy Birthday“ v angličtine a taliančine. Podali mu nôž, aby rozrezal tortu, ale keď zaváhal, Bastianichová mu pomohla. „V skutočnosti som mu pomohla rozrezať ju!“ zasmiala sa.
Po večeri sa uskutočnila ďalšia dojemná chvíľa, ktorú poznamenala: vystúpil diplomat a zahral husľové sonáty a Benedikt vyzval celý personál kuchyne, aby prišiel, posadil sa a počúval hudbu spolu s ním.
Pápež František
Prvý popud Bastianichovej pre pápeža Františka bolo ísť argentínskou cestou a servírovať veľa mäsa, ale Vatikán odmietol prvý návrh menu, pretože František musí kvôli svojmu zdraviu jesť ľahšie jedlá.
Namiesto toho sa rozhodla sústrediť sa na svoje severotalianské dedičstvo, pripraviť paradajky - rodinné dedičstvo, domácu burratu a homára pripraveného na pare; kapúnová polievka s Grana Padano raviolini, teľacie medailóny, Boscaiolu, hríby, kukurica a čerstvé paradajky; a na jeho prvú večeru v New Yorku sorbet s anjelským koláčom.
Bastianichová a jej zamestnanci boli tiež poverení prípravou Františkových raňajok, hoci všetko, čo chcel každé ráno, boli čerstvé pomarančové šťavy, čaj a toasty.
Taktiež mu na jeho nočný stolík pripravili pohár s vodou a banánom. Povedala: „Dala som mu tiež niekoľko koláčikov. Nemala som to robiť, ale dala som mu niekoľko koláčikov.“
Piatkový obed pozostával z vareného a surového zeleninového šalátu s ricottou; hubové rizoto, letné hľuzovky a Grana Padano Riserva; a pečené hrušky a hrozno s vanilkovou želatínou.
Na večeru hruškové a pecorino-plnené ravioli, staré pecorino, celé pečené pruhované ostrieže, neskoroletnú zeleninu s extra panenským olivovým olejom a citrónom a jablčnú crostatu s miestnou medovou zmrzlinou.
Jedna spomienka na návštevu pápeža Františka pre Bastianichovú je obzvlášť výnimočná. Po piatkovom obede si odišiel oddýchnuť do svojej izby, povedala. Zamestnanci boli v kuchyni a mali prestávku na kávu. Práve diskutovali o svojich plánoch na ďalšie jedlo, keď zrazu počuli, že ochranka pápeža beží a kričí: „Papa, papá!“
„A zrazu sme uvideli, ako (pápež František) vchádza do kuchyne,“ povedala. „Nakukol do kuchyne a povedal: Posso avere un caffe, per favore? Môžem poprosiť kávu?“
„Pil svoje espresso a rozprával sa s každým z nás. V tejto jednoduchej kuchyni s nami strávil dobrých 20 minút. Mali sme oblečené naše kuchárske rovnošaty. Bolo to tak intímne, tak nádherné.“
Pred odchodom si spomenula, že „vložil ruku do vrecka a vytiahol ružence pre každého z nás a podal nám ich: Pregate per me, modlite sa za mňa ... Bolo to výnimočné.“
Jej katolícka viera
Bastianichová je od narodenia katolíčkou a hovorí, že osobná modlitba je pre ňu veľmi dôležitá. „Mám pocit, že stále viac ... potrebujem hovoriť s Bohom, pretože potrebujem jeho sprevádzanie,“ povedala.
Tiež poznamenala, že cíti zvláštnu oddanosť Panne Márii a jej zázračnej medaile, ktorú nosí každý deň.
Napriek tomu, že vyrastala v komunistickej Juhoslávii, „viera bola vždy mojou súčasťou, vždy som bola veriaca,“ povedala. Nanešťastie v tých časoch jej rodina nemohla chodiť na Sväté omše a museli ju dať tajne pokrstiť. Vždy keď ona a jej brat navštívili babku, učila ich modliť sa.
Keď mala desať rokov, jej rodina ušla naspäť do Talianska, kde zostali dva roky v tábore pre politických utečencov, a potom imigrovali do Spojených štátov.
Sponzor jej zaplatil, aby mohla navštevovať katolícku školu, ktorú riadil rehoľný rád a povedala, že tieto dva roky boli rokmi, kedy sa skutočne učila o svojej viere. Počas tohto obdobia sa takisto spolu so sestrami učila v školskej kuchyni variť.
Tieto roky v utečeneckom tábore, keď mali nedostatok jedla, ju naučili pomáhať a podeliť sa, keď zažíva časy hojnosti. „On mi dal tak veľa, ale to, čo mi dal, nie je moje, aby som si to nechala. Musím sa s tým podeliť. On mi musí ukázať spôsob, akým to môžem zdieľať s ostatnými.“