[autor: Kevin Ahern]
Pre každého, kto strávil nejaký čas v cirkevných komunitách alebo na takzvanom „katolíckom Twitteri“, bude správanie veriacich, ktoré opisuje pápež František v exhortácii Gaudete et Exsultate, povedomé. Čo môže ale byť už menej známym je spôsob, akým František opisuje tieto tendencie, vážnym jazykom, ako herézy. Citujúc Evangelii Gaudium nás táto nová exhortácia varuje pred „narcistickým a autoritárskym elitárstvom“, ktoré zatvára Bohu dvere a zamedzuje premieňajúcemu prijatiu evanjelia (č. 35; viď tiež Evangelii Gaudium, č. 94). Ešte zarážajúcejším spôsobom nazýva tento druh správania ako súčasné prejavy starých heréz gnosticizmu a pelagianizmu.
Hoci boli obe tieto herézy formálne odsúdené pre viac ako 1500 rokmi, pápež František argumentuje, že i dnes zostávajú silnými prekážkami k možnosti viesť svätý život, a to práve preto, lebo samé seba prezentujú ako „falošné formy svätosti, ktoré nás môžu zviesť z cesty“ (č.35).
Nie je to ale prvýkrát, čo František smeruje našu pozornosť na pretrvávanie gnosticizmu a pelagianizmu. Jeho prvá apoštolská exhortácia, Evangelii Gaudium, publikovaná v 2013, o tejto otázke pojednáva (č.94) a tiež o nich opakovane hovoril vo svojich príhovoroch. Možno v dôsledku otázok, ktoré vzniesli niektorí biskupi alebo možno iba ako spôsob, akým predísť debatám týkajúcim sa tohto dokumentu, poslala vo februári tohto roku Kongregácia pre náuku viery všetkým biskupom nezvyčajný list s názvom Placuit Deo. Jeho text, ktorý bol upravený a schválený pápežom Františkom, sa snažil objasniť otázky doktríny týkajúce sa pápežovho pojednávania o gnosticizme, pelagianizme a spáse. Druhá kapitola Gaudete et Exsultate tieto otázky rozpracováva a prehlbuje v široko prístupnom štýle, čo je pre Františkove texty typickým.
O čo tu teda ide a prečo venoval František takú dlhú kapitolu z Gaudete et Exsultate hrozbám, ktoré tieto staré herézy predstavujú?
Z viacerých uhlov pohľadu sú gnosticizmus a pelagianizmus dvomi stranami tej istej mince. Pokušenie, ktoré predstavujú súčasné formy gnosticizmu, leží v redukovaní kresťanskej svätosti na súbor abstraktných myšlienok, ktoré sú odrhnuté od tela. Tento prístup robí jednotlivcov „neschopnými dotknutia sa Kristovho trpiaceho tela v blížnych, pretože sú uzamknutí v encyklopédiách abstrakcií“ (č. 37). Gaudete et Exsultate správne poukazuje na príťažlivosť týchto heréz, keďže „striktná a domnelo čistá.. [viera] môže budiť dojem istej harmónie či poriadku, ktorý je všeobsahujúci” (č. 38). Na konci dňa tento prístup ale zlyháva v styku s neporiadkom, komplikovanosťou reálneho života, utrpením marginalizovaných ľudí a skutočnosťou, že Boh je tajomstvom, ktoré si nemôžeme skrotiť a ľahko pochopiť. „Boh”, píše František, „nás nekonečne presahuje; je plný prekvapení“ (č. 41).
Viac ako arogantný gnosticizmus sú dnes v katolíckej cirkvi asi prítomné viaceré formy pelagianizmu. Ten nás vedie k záveru, že na konci dňa tu neexistuje miesto pre Boha a jeho milosť. Spása a svätosť sú zredukované na naše vlastné sily, úspech a vonkajšie skutku, ktoré vedú jednotlivcov k „pocitu povýšenosti nad druhými, keďže sa riadia istými pravidlami a zostávajú nekompromisne verní istému katolíckemu štýlu“ (č. 49).
Spôsob akým Gaudete et Exsultate rámcuje pelagianizmus je dôležitý. Ako František vysvetľuje, táto heréza má viacero foriem, ktoré sa prejavujú v „množstve zdanlivo neprepojených spôsobov myslenie a konania: obsesia zákonom, pohrúženie sa do sociálnych a politických výhod, puntičkárska starosť o cirkevnú liturgiu, doktrínu a prestíž, márnosť ohľadne zvládania praktických vecí a prílišná zaujatosť programami ohľadne seba-pomoci a osobného naplnenia“ (č. 57). Všimnite si, ako by mohli byť tieto postoje pokušením pre ľudí prevažne posadnutými s cirkevnými pravidlami ohľadne sviatostí a tiež pre tých, ktorí môžu byť pohltení výsledkami programu za sociálnu spravodlivosť. Ak nebudeme vedení milosťou a Duchom, potom môžeme rýchlo presunúť náš pohľad z Boha na nás samých.
Čo teda potrebujeme pre svätosť vzhľadom na tieto dve nebezpečia? Z môjho pohľadu, a ako som o tom písal aj v mojej knihe Structures of Grace [Štruktúry milosti], je odpoveď na túto otázku jednoduchá: musíme obnoviť teológiu milosti.
To je práve to, čo pápež František robí skrz Gaudete et Exsultate a touto exhortáciou pomáha rámcovať teológiu cnosti v niekoľkých kľúčových bodoch. Po prvé, smerujúc našu pozornosť na nadradenosť milosti pápež ilustruje nebezpečenstvá pelagianizmu a gnosticizmu a to tým, že nám pokorne pripomína, že to nie sme my, ale Boh a jeho kráľovstvo, ktoré sú centrálne. Ako ľudské bytosti sme skrz našu prirodzenosť obmedzení. Nemôžeme vedieť všetko a ani nemôžeme všetko robiť (č. 49).
Po druhé, obnovená teológia milosti nám pomáha privítať Boží dar ako „zdroj nákazlivej radosti“ v našich životoch (č. 55). Ak Boh naozaj koná v našich životoch, zamýšľa sa František, môžeme potom nežiť s radostnou vďačnosťou?
Nakoniec, obnovená teológia milosti smeruje našu pozornosť k nevyhnutnosti rozlišovania, čo samo o sebe vyžaduje špeciálny dar od Boha. (č. 166). Na konci dňa je to práve táto milosť rozlišovania, ktorá nám umožní prekonať nebezpečenstvá pelagianizmu a gnosticizmu počas našej snahy o žitie evanjeliovej výzvy k svätosti v našich životoch a komplikovanom svete (č. 169).