Londýn je mesto osamelých ľudí a Británia má ministerku pre problém samoty. Čo znamená problém samoty pre našu dobu?
Čísla: Viac ako 9 miliónov Britov pociťuje často alebo neustále samotu. 58 percent migrantov a utečencov žijúcich v Londýne tvrdí, že samota je ich najväčším problémom a Londýn je mestom s najväčším počtom osamelých ľudí v Európe. Presná polovica zdravotne postihnutých Britov pociťuje samotu na dennej báze. Tretina dôchodcov nad 75 rokov nedokáže samote účinne čeliť, dostať ju pod kontrolu. Pätina rodičov cítila osamelosť minulý týždeň, viac ako polovica rodičov problém so samotou priznáva. Pre 3,6 milióna Britov nad 65 rokov je hlavným spoločníkom televízia. Asi 200-tisíc Britov vo vyššom veku sa nerozprávalo s blízkym človekom alebo niekým z rodiny viac ako mesiac. Až 5 miliónov mladých nemá priateľov.
Provokácia: samota škodí zdraviu porovnateľne ako 15 cigariet denne. Skracuje život, zabíja, ak chcete.
Všetko sú to čísla z vládnej štúdie a parlamentnej komisie pomenovanej po zavraždenej poslankyni Jo Coxovej (Labour), premiérka Mayová to považovala za dobrý dôvod, aby vzniklo ministerstvo pre problémy samoty, aby štát problém poznal a čelil mu. Presnejšie ministerka pre šport a občiansku spoločnosť Tracey Crouchová dostala tretie zadanie. Crouchová je pravicová euroskeptická poslankyňa, inak aj futbalová trénerka a čerstvá matka, zázraky ale nečakajte, až príliš je poplatná dogmám liberálnej doby, aby dokázala čeliť jadru problému.
Napriek tomu je to v niečom zlom.
Čomu to vlastne čelíme? Čo je podstatou samoty?
Samota (osamelosť), ako podotýka štúdia britského parlamentu, je subjektívny pocit. Všetko, čo s ňou súvisí, je ale objektívne merateľné: život bez priateľov, bez rodiny, bez spoločenstva. Niečo také sa doteraz spájalo najmä s Japoncami, prestarnutým a vymierajúcim národom, kde existuje fenomén hikikomori – mládež, ktorá žije v izolovaných izbách, kde donekonečna hrá počítačové hry, nerozpráva a vôbec alebo takmer vôbec celé mesiace neopúšťa domov (podľa jedného odhadu ide o 700-tisíc ľudí), v Japonsku sa stráca aj záujem o sex, dokonca existuje odvetvie biznisu, ktoré upratuje domácnosti po osamelých zomrelých. Čisté zúfalstvo.
V národe, ktorého étos je postavený na úcte k starším, dnes starší trpia, celá štvrtina - až šesť miliónov Japoncov nad 65 rokov žije osamelo, mnohí sa dokonca úmyselne nechávajú zatknúť za drobné porušenia zákona, aby mali vo väzení kontakt s inými ľuďmi a tri jedlá denne.
Problém má už aj Európa. V Taliansku zanikajú bratranci a sestrenice (v dôsledku jednodetnosti), ešte nedávno nepredstaviteľná vec, v Česku nemá kto chodiť na pohreby, samota je problémom východoeurópskych, a teda aj slovenských dedín dotknutých migráciou za prácou, aj spomínaného Londýna, plného prichádzajúcich migrantov. Bulharsko sa v najbližšom období populačne zmenší o tretinu, a tou tretinou budú mladí a pracujúci, čo je pre bulharskú spoločnosť drsnejšie ako dôsledky moru. V západných aj slovenských mestách rastie dopyt po jednoizbových bytoch, pre single-domácnosti, čo zodpovedá zmenám a potrebám pracovného trhu, a ďalej to mení architektúru, zábavu a kultúru života. Dokonca aj sexuálne vzťahy.
Je to zlomový moment. Doba, ktorá len prednedávnom objavovala krásu nezávislého uspokojenia hľadajúceho života so slúchadlami na ušiach (pamätáte si ešte na film Singles?) naráža na stenu. Netrpí len generácia, ktorá uverila tomuto ideálu, trpia aj ich rodičia, opustení, trpia aj ich deti, najčastejšie jedináčik, ak teda nejaké mali. Cestovanie, dovolenky, vyššia spotreba ani luxus problém neriešia, samota sa prihlási po skončení párty.
Tento prízrak sa pritom objavuje v dobe, ktorá uverila vo virtuálne priateľstvá na facebooku či Instagrame, v dobe nekonečného četu, v dobe, ktorá rad radom spochybnila všetky typy spoločenských inštitúcií, ktorých základom nebol jednotlivec. Spoločnosť sa atomizovala v každom možnom ohľade, slablo susedstvo, rodina prestala byť základnou bunkou spoločnosti, chradol národ a cirkev, všetky záväzky a povinnosti boli podriadené vyššiemu princípu. Kraľuje indivíduum a sloboda jednotlivca, slobodná vôľa je najviac, právo oslobodené od povinností.
Je to absolútne nový a moderný fenomén. Pre antických Grékov bola ostrakizácia (vyhnanie z obce) najvyšším trestom, oprávneným často z dôvodu ochrany mesta. Pre kresťanský stredovek bola samota, naopak, miestom kontemplácie, kde mal jedinec čas sústrediť sa na vzťah s Bohom, miestom zamyslenia, ktoré malo vrátiť človeka zameraného pre dobro a prospech spoločnosti. Mníšske rády zmenili Európu na nepoznanie. Pre starý svet bola základom spoločnosti rodina, človek bol tvorom spoločenským, väzby a závislosť od iných ľudí boli základom fungovania spoločnosti. Aký kontrast oproti atomizovanej spoločnosti neskorého novoveku.
Všetko je naruby. Moc sa odvodzuje od jednotlivca-suveréna, charakter režimu od jeho vôle, slobodou sa stalo právo na rozvod rodiny, právo na potrat je zdôvodnené právom matky rozhodovať o svojom (!) tele, neskôr sa pridalo právo na dieťa (zdravé, prirodzene), právo na dobrú smrť (samovraždu), právo na gender, jednoducho právo na individuálne šťastie, nech už pod tým jednotlivci myslia čokoľvek, hoc aj vzájomne protichodné túžby.
Až sa objavila samota.
Poznáte to, domovy dôchodcov sú pomstou za jasle. Samota je pomstou za individualizmus.
Ako môžu naše spoločnosti čeliť problémom samoty bez toho, aby sme obnovili étos záväzku voči iným, či dokonca jeho prednosť pred vlastným prospechom? Briti skúšajú rôzne dotované programy, spoločné obedy a iné placebá. Funguje to, tvrdia štatistiky, opustený človek je rád za všetko, ale problém je hlbší, výrazne hlbší. Samotu cítia mnohí ľudia aj vo vzťahoch, kultúrny egocentrizmus je viac než len samota starého človeka, slobodnej matky či ekonomického migranta. Napokon na všetky tieto javy sa viažu ďalšie problémy, depresie, rastúca spotreba opiátov, predčasná smrť a podobne.
Celá diskusia je preto veľkou príležitosťou pre poctivú komunitárnu debatu. Pomerne zrejmé je, že riešenie nemožno čakať od sociálneho štátu, rovnako ako od neviditeľnej ruky trhu. Liberáli, ľaví aj praví, by mali prestať poučovať a začať čítať aj to, z čoho sa dlho smiali.