Sme veľmi vďační, že interview s biskupom Athanasiom Schneiderom, z astanskej arcidiecézy sv. Márie v Kazachstane, vám môžeme odprezentovať v originálnej, neskrátenej verzii. Veľmi kompetentne odpovedal na nasledujúce otázky, ktoré sme mu zaslali ešte pred stretnutím nemeckých biskupov vo Vatikáne ohľadne prebiehajúceho konfliktu o svätom prijímaní pre protestantskú stránku manželstva s katolíkom/katolíčkou, ako aj pred otvorením pohoršujúcej výstavy „Božské telá“ v New Yorku. Naším zámerom bolo položiť biskupovi Schneiderovi také otázky, ktoré by mu umožnili vytvoriť akúsi novú „Osnovu chýb“ (pôvodnú „Syllabus errorum“ vydal v roku 1864 pápež Pius IX. Odsúdil v nej celkovo 80 chýb, heréz, týkajúcich sa náuky katolíckej viery; pozn. prekl.) – čo je náš termín, nie jeho – pre Cirkev v modernom svete, vďaka čomu by poskytol bratskú opravu niektorých zo závažných prekrútení právd katolíckej viery, ktoré nekorigované kolujú v cirkevných kruhoch, ale aj verejne, medzi ľuďmi.
Biskup Schneider komentuje problémy, ako je žehnanie homosexuálnych párov, svätenie žien do kňazského stavu, sväté prijímanie pre protestantskú stránku manželstva s katolíkom/katolíčkou, slobodomurárska symbolika vo Vatikáne, kňazstvo ženatých, požičanie posvätných rúch na módnu prehliadku v New Yorku, a v neposlednom rade aj prípad malého Alfieho Evansa.
Tento spoľahlivý a verný biskup neváha poskytnúť jasné a principiálne stanovisko vo veciach viery a morálky, a my sme mu ešte raz neskonale vďační za jeho svedectvo o katolíckej viere. Kiežby žiarilo naširoko a naďaleko, upevňujúc tak katolíkov celého sveta v ich viere.
*****
Maike Hickson (MH): Začiatkom roka predstavitelia Nemeckej biskupskej konferencie navrhli žehnanie homosexuálnych párov. Aká by mala byť na to reakcia vo svetle katolíckej náuky?
Biskup Athanasius Schneider (AS): Žehnať homosexuálnym párom znamená žehnať hriechu, a to nielen mimomanželskému sexuálnemu aktu, ale, a čo je ešte horšie, sexuálnemu aktu medzi osobami rovnakého pohlavia, to jest žehnať hriechu sodomie, ktorý sa v celých dejinách ľudstva, ako aj v celých dejinách kresťanstva považuje za „hriech volajúci do neba“ (KKc, 1867). Prečo sa za taký považuje? Pretože ruší, zneucťuje, pošpiňuje a priamo protirečí prirodzenosti a poriadku ľudskej sexuality vo vzájomnom dopĺňaní sa dvoch pohlaví, ako ich vo svojej nekonečnej múdrosti stvoril Boh. Homosexuálne správanie sa a homosexuálne vzťahy sú priamo proti zdravému rozumu a všetkej logike, ako aj proti výslovnej Božej vôli.
Homosexuálne správanie sa je vo svojej podstate tak nezmyselné, že ho môžeme prirovnať k nezmyselnému zaobchádzaniu s mechanizmom bezpečnostného pásu, v ktorom ako vieme, má „pružinová západka“, (mužský) konektor, zapadnúť do „pracky“, (ženský) konektor. Každý človek so zdravým rozumom bude považovať za absurditu použiť pre fungovanie takého pásu dve rovnaké západky alebo dve pracky. Nikdy to nebude fungovať a v mnohých prípadoch to spôsobí smrť, pretože bezpečnostný pás nebude správne zapnutý. Analogicky aj homosexuálne správanie spôsobuje duchovnú smrť, a veľakrát aj fyzickú, kvôli extrémne vysokému riziku pohlavných chorôb.
Keď duchovenstvo podporuje žehnanie homosexuálnych vzťahov, podporuje vlastne hriech volajúci do neba, čiže podporuje logickú absurditu. Duchovenstvo sa v tomto prípade dopúšťa ťažkého hriechu a ich hriech je oveľa závažnejší, než hriech homosexuálnych partnerov, ktorým žehnajú, pretože týmto ľuďom vlastne schvaľujú život v trvalom hriechu, čím ich následne vystavujú reálnemu nebezpečenstvu večného zatratenia. Títo duchovní budú vo chvíli svojho osobného súdu od Boha určite počuť tieto veľmi vážne slová: „Keď poviem bezbožnému: Zomrieš, a ty ho neupozorníš a nepovieš mu, aby sa odvrátil od svojej bezbožnosti a žil, bezbožný zomrie vo svojej neprávosti, ale jeho krv budem požadovať z tvojich rúk“ (Ez 3, 18). Duchovní, ktorí schvaľujú homosexuálne praktiky, v podstate znovu zavádzajú akýsi druh pohanskej chrámovej prostitúcie. Správanie týchto duchovných sa veľmi podobá na apostázu, odpadlíctvo, a preto pre nich v plnej miere platia tieto slová Svätého Písma: „Vkradli sa totiž medzi vás niektorí ľudia, už dávno zapísaní na odsúdenie, bezbožní, čo zamieňajú milosť nášho Boha za výstrednosti a zapierajú jediného Vládcu a nášho Pána Ježiša Krista“ (Jud 4).
MH: Páter Anselm Grün, nemecký autor, ktorého knihu nedávno pochválil aj pápež František, sa teraz vyjadril, že si dokáže v budúcnosti predstaviť v úrade pápeža ženu. Aj kardinál Christoph Schönborn nedávno naznačil, že budúci koncil môže celkom dobre zaviesť nové pravidlo pre kňazstvo žien, či dokonca biskupský úrad pre ne. Čo je v tomto prípade pre Cirkev dobré a zdravé, a čo nie? Aká je pravá úloha žien v Cirkvi vo svetle evanjelia?
AS: Božím ustanovením je dané, že sviatosť kňazstva (sacramentum ordinis) sa môže udeliť iba mužom. Cirkev nemá moc meniť zásadnú charakteristiku tejto sviatosti, pretože nemôže meniť podstatný aspekt sviatostí, ako ho určil Tridentský koncil (časť 21, kap. 2). Pápež Ján Pavol II vyhlásil, že nemožnosť svätenia žien do kňazského stavu je neomylnou náukou Všeobecného univerzálneho Magistéria (cit. z apoštolského listu Ordinatio sacerdotalis, č. 4) a preto sa jedná o Bohom zjavenú pravdu, ktorá patrí do pokladu viery (cit. z Odpovede Kongregácie pre náuku viery z 28. októbra 1995).
Každý kto pochybuje alebo tvrdošijne popiera túto zjavenú pravdu, dopúšťa sa hriechu herézy, a ak to robí verejne a stále v tom pokračuje, jeho hriech sa stáva kanonickým zločinom, ktorý má za následok automatickú exkomunikáciu (latae sententiae). Existuje množstvo duchovných, aj v biskupských kruhoch, ktorí sa v súčasnosti tohto hriechu dopúšťajú, čím sa sami neviditeľne vyčleňujú zo spoločenstva katolíckej viery. Na nich sa dá bezpečne aplikovať toto Božie slovo: „Spomedzi nás vyšli, ale neboli z nás“ (1 Jn 2, 19).
Žiadny pápež, ani žiadny ekumenický koncil nemôže nikdy dovoliť svätenie žien (či už do diakonského, kňazského alebo biskupského stavu). Ak by to hypoteticky niekto dovolil, Cirkev by zničila jeden zo svojich zásadných a podstatných pilierov. A predsa sa to nikdy nestane, pretože Cirkev je nepremožiteľná a jej opravdivou Hlavou je Kristus, ktorý nedovolí, aby ju pekelné brány premohli ani v tejto konkrétnej situácii.
Najkrajšou, jedinečnou a nenahraditeľnou úlohou ženy v Cirkvi je jej dôstojné povolanie matky, či už fyzicky alebo duchovne, pretože každá žena má vo svojej prirodzenosti sklon k materstvu. Neoddeliteľné od materstva je jej dôstojnosť a povolanie nevesty, ktorým žena hlása pravdu, že každá kresťanská duša, aj duša muža, by mala byť nevestou Kristovou. Skrze svoje povolanie matky a nevesty prežíva žena vo svojom srdci kňazstvo, ktoré je vyhradené iba jej, a zároveň sa navzájom dopĺňa s vonkajším služobným kňazstvom muža podľa apoštolskej tradície. Ako múdro ustanovil Boh poriadok v tejto prirodzenosti, ktorá sa ešte krajšie odzrkadľuje v poriadku milosti, vo sviatosti kňazstva! Svätenie žien do kňazského stavu by zničilo tento Boží poriadok a následne by vnieslo do Cirkvi duchovnú ohyzdnosť, jalovosť, a napokon modloslužbu.
MH: Nemeckí biskupi schválili vo februári text vyhlásenia, ktorým sa povoľuje protestantskej stránke manželstva s katolíkom/katolíčkou v individuálnych prípadoch a po určitej dobe rozlišovania prijímať sväté prijímanie pravidelne. Je tento krok nemeckých biskupov vo svetle sviatostného poriadku Cirkvi a vo svetle povinnosti katolíkov pravidelne pristupovať k sviatosti pokánia, podľa cirkevného zákona v poriadku a prípustný?
AS: Už od čias apoštolov (Sk 2, 42) sú integrita viery (doctrina Apostolorum), hierarchické spoločenstvo (communicatio) a eucharistické spoločenstvo (fractio panis) navzájom neoddeliteľne spojené. Ak chce Cirkev pripustiť pokrsteného človeka k svätému prijímaniu, nemala by mu udeliť dišpenz od vyznania integrity katolíckej a apoštolskej viery. Nestačí žiadať od neho iba katolícku vieru vo sviatosť Eucharistie (alebo sviatosť pokánia, alebo sviatosť pomazania chorých).
Pripustiť pokrsteného človeka k svätému prijímaniu a nevyžadovať od neho nevyhnutný predpoklad akceptovania všetkých ostatných právd katolíckej viery (to jest dogmy o hierarchickom a viditeľnom usporiadaní Cirkvi, jurisdikčný primát rímskeho pontifika, neomylnosť rímskeho pontifika, ekumenických koncilov a Všeobecného univerzálneho Magistéria, Mariánske dogmy, atď) signalizuje protirečenie v nevyhnutne viditeľnej jednote Cirkvi a v podstate samotnej sviatosti Eucharistie. Pravý účel Eucharistického spoločenstva je predovšetkým ukázať dokonalú jednotu členov Cirkvi vo sviatostnom znaku Eucharistie. Samotné prijímanie svätého prijímania v Katolíckej cirkvi preto aj vo výnimočných prípadoch – protestantov alebo ortodoxných kresťanov – znamená v konečnom dôsledku lož, klamstvo. Protirečí totiž znaku sviatosti a jej vnútornej realite už len preto, lebo k svätému prijímaniu sú pripustení nekatolíci, ktorí ďalej očividne pokračujú v živote vo svojich protestantských alebo ortodoxných spoločenstvách.
V tomto kontexte môžeme pripomenúť problematický a protirečivý princíp kánonu 844 Kódexu kanonického práva (o vysluhovaní určitých sviatostí, ako je sväté prijímanie, aj kresťanom nekatolíkom, v prípade núdze alebo nebezpečenstva smrti). Tento princíp protirečí apoštolskej tradícii a už dvetisíc rokov trvajúcej praxi Katolíckej cirkvi. Od druhého storočia dodržiava Rímska cirkev pravidlo, o ktorom svedčí aj sv. Justín: „Tento pokrm sa medzi nami nazýva Eucharistia; podieľať sa na ňom však môže iba ten, kto verí, že všetko čo učíme, je pravda“ (Apol. I, 66). Problém, ktorý nedávno vyprodukovala Nemecká biskupská konferencia je, aby som bol úprimný, len logickým dôsledkom problematických ústupkov, sformulovaných v kánone 844 Kódexu kanonického práva.
MH: Tým, čo sledujú toto dianie, to pripomína zavedenie svätého prijímania na ruku, čo bola spočiatku síce iba regionálna iniciatíva, no neskôr sa implementovala do univerzálnej Cirkvi. Vidíte tu nejakú paralelu?
AS: Krehkosť človeka, dynamizmus ideologického nátlaku a nákaza zlým príkladom, ako aj výnimočné prípady podávania svätého prijímania protestantom, si aj v tomto prípade nájdu spôsob širšej implementácie, ktorú bude veľmi náročné zastaviť.
MH: Ak novú iniciatívu ´intercommunion´ schvália na stretnutí 3. mája v Ríme (tu pozri výsledok spomínaného stretnutia; MH), môže sa z nej stať ďalší dôvod oslabenia náuky Cirkvi o sviatostiach, hneď po Amoris Laetitia a jej dôsledkoch?
AS: Nepochybne!
MH: Vnímate vo svetle nedávneho nemeckého projektu ´intercommunion´ nutnosť limitovať volanie po decentralizácii v Cirkvi?
AS: Pokiaľ existuje reálne nebezpečenstvo v partikulárnej Cirkvi, že sa zničí integrita katolíckej viery a zodpovedajúca sviatostná prax, rímsky pontifik si musí konať svoju povinnosť a napraviť toto zlyhanie, aby ochránil veriacich pred odchýlkou od katolíckej a apoštolskej viery. Ak biskupi konajú v protiklade so svojimi povinnosťami, ktoré im ukladajú „podporovať a zabezpečovať jednotu viery a disciplínu, spoločné pre celú Cirkev“ (Druhý Vatikánsky koncil, Lumen gentium, 23), musí rímsky pontifik zasiahnuť, pretože jeho úlohou je byť „učiteľom všetkých veriacich“ a „najvyšším učiteľom univerzálnej Cirkvi“ (Lumen gentium, 25). Ak by počas manévrovania s loďou začali dôstojníci vŕtať do trupu lode diery, kapitán nemôže predsa povedať „Nebudem do toho zasahovať kvôli pravidlu decentralizácie.“ Každý človek so zdravým rozumom by takéto správanie považoval za nezodpovedné a absurdné, pretože by malo fatálne následky. A ak toto platí pre fyzický život, o čo viac pre nadprirodzený život duše! Ak si miestni biskupi konajú svoju povinnosť pri podpore a zabezpečovaní viery, disciplíny a liturgie Cirkvi, pápež by ich iniciatívy nemal nijako obmedzovať. V takomto prípade by išlo o rozumnú decentralizáciu. Vo „všetkom, čo je pravdivé, čo je cudné, čo je spravodlivé, čo je mravne čisté, čo je milé a čo má dobrú povesť, čo je čnostné a chválitebné“ (Flp 4, 8); ak to takto robia miestni biskupi, do toho by nemal pápež zasahovať a v takom prípade by mal ponechať decentralizáciu.
MH: V kontexte nadchádzajúcej Amazonskej synody v roku 2019 existuje množstvo hlasov, dožadujúcich sa povoliť kňazstvo ženatých mužov v latinskom obrade. Aká je vaša odpoveď; mala by a môže ísť Katolícka cirkev touto cestou?
AS: Rímskokatolícka cirkev by nemala naletieť na trik s „viri probati“, ani sa dať ohúriť faktom o drastickom znížení počtu kňazov v niektorých regiónoch. Takto reagovať by znamenalo reagovať takmer čisto ľudsky, nezostal by tu žiadny priestor pre nadprirodzené pôsobenie Božej prozreteľnosti, ktorá svoju Cirkev stále vedie a usmerňuje. Existuje dostatočné množstvo dôkazov o obdobiach a regiónoch v histórii Cirkvi, keď išlo o drastický nedostatok kňazov, v ktorých však aj napriek tomu katolícka viera laikov prekvitala, pretože sa odovzdávala a šírila v rodine a vďaka svedectvu mravne bezúhonných a odvážnych jednotlivcov. Ja sám som strávil detstvo v takých podmienkach; niekoľko rokov sme nemali žiadneho kňaza.
V dokumentoch Prvotnej cirkvi existuje dostatok dôkazov o tom, že kňazský celibát alebo zákon o kňazskej zdržanlivosti pochádza od apoštolov. V ich dobách, ako aj v čase Cirkevných otcov, bol tento zákon ešte nepísanou normou; išlo v ňom o to, že od okamihu vysvätenia (za diakona, kňaza, biskupa) musí vysvätený duchovný žiť v trvalej sexuálnej zdržanlivosti a to bez ohľadu na to, či bol ženatý alebo slobodný. Existujú solídne vedecké štúdie, ktoré tento fakt potvrdzujú, napríklad štúdie Christiana Cochiniho, kardinála Alfonsa Sticklera, Stefana Heida a iných. Synoda v Kartágu (r. 390), v časoch sv. Augustína, vyhlásila trvalú zdržanlivosť za „náuku apoštolov, ktorej sa pridŕžali aj v starovekej antike“. Pápež Lev Veľký (+450), úzkostlivý dodržiavateľ apoštolskej tradície, vyhlásil: „Zákon zdržanlivosti platí rovnako pre všetkých služobníkov oltára – biskupov a kňazov; pokiaľ ešte boli laikmi, mohli sa oženiť a mať deti. Akonáhle však najprv dosiahli svätenie, už to následne nemali povolené“ (Epist. Ad Rusticum). Kategorický zákaz uzatvárania manželstva po vysvätení všeobecne platil, a platí stále, dokonca aj v ortodoxných cirkvách, v ktorých bol celibát diecézneho kňaza zrušený. Toto je jasná ukážka faktu, že zákon zdržanlivosti pre vyššie svätenia je apoštolského pôvodu.
Prvý pokus prelomiť apoštolskú tradíciu zákona zdržanlivosti, to jest zákona celibátu v širšom zmysle, urobila legislatíva Byzantskej cirkvi počas tzv. Druhej Trullanskej synody (Konštantínopolský koncil) roku 691, ktorú však tak či onak Apoštolská Stolica neuznala. Podľa byzantskej legislatívy sa musí ženatý kňaz zdržať sexu noc pred slávením Eucharistickej obety. Pravý katolícky kňaz, ktorý je dňom i nocou „druhým Kristom“ (alter Christus) a ktorý by mal preto denne sláviť Najsvätejšiu obetu, musí žiť stále v absolútnej zdržanlivosti. Toto je logický dôsledok ontologickej vznešenosti novozákonného kňazstva a jeho trvalého prepojenia s obetovaním Kristovej obety na oltári, na rozdiel od pozemského dynastického kňazstva Starého zákona, ktorého predstavitelia mali povinnosť sexuálnej zdržanlivosti len počas ich pravidelných služieb v chráme. V prípade Trullanskej synody sa určite jednalo o tento aspekt Starého zákona, ktorý ich doviedol k udeleniu dišpenzu od zákona zdržanlivosti pre ženatých kňazov.
Ak sa počas Amazonskej synody v roku 2019 zavedie kňazstvo ženatých mužov, aj keď len v jednotlivých prípadoch a v špecifických geografických oblastiach, tak samotný dynamizmus takej inovácie – fenomén kňazstva ženatých – nepochybne postupne zamorí celú Latinskú cirkev. Dúfajme, že Amazonská synoda 2019 nepodporí zavedenie životného štýlu starozákonných kňazov; životného štýlu, ktorý je cudzí vzoru Krista, Najvyššieho veľkňaza a apoštolskej tradície. Mimochodom, existuje excelentný román argentínskeho spisovateľa Huga Wasta (pseudonym Gustava Adolfa Martíneza Zuviría, +1962) pod názvom „Lo que Dios ha unido“ („Čo Boh spojil“), v ktorom autor dokazuje, presvedčivo a brilantne, nezlučiteľnosť katolíckeho kňazstva so sexuálne aktívnym manželským životom.
MH: Počas nedávnej konferencie vo Vatikáne obdržali jej účastníci dary, ktoré sa vyznačovali výraznou slobodomurárskou symbolikou. Jedná sa vo svetle ochrany katolíckej náuky ako takej o problematický vývoj?
AS: Spomínané „dary“, ktoré si môže človek pozrieť na internete, sú vyložene pohanské, ezoterické a slobodomurárske. Takéto akcie, ktoré sa konajú vo Vatikáne, kde sa nachádza ´sídlo pravdy´ (cathedra veritatis) svätého Petra, nám pripomínajú časté epizódy zo Starého zákona, kde Boží ľud a niektorí jeho vodcovia odpadli od uctievania pravého a jediného Boha. Podľa názoru niektorých náboženských vodcov v Starom zákone bolo totiž zákonom dovolené spojiť uctievanie pravého Boha s uctievaním modiel. Boh však skrze svojich prorokov trestal takéto konanie ako ohavnosť. Niet pochýb, že odsudzujúci hlas biblických prorokov platí aj pre spomínanú ukážku pohanských kultov vo Vatikáne. Táto tragická epizóda vo Vatikáne odhaľuje určitú podobnosť s prorockou víziou blahoslavenej Anny Kataríny Emmerichovej:
„Opäť som videla terajšieho pápeža a tmavý kostol v Ríme ... a potom sa mi naskytol výnimočný pohľad! Každý veriaci, čo bol v kostole, si z hrude vytiahol nejakú modlu, postavil si ju pred seba a modlil sa k nej. Bolo to akoby si každý vytiahol z hrude svoje myšlienky a vášne, ktoré mali spočiatku vzhľad temného oblaku, ale akonáhle už boli vonku, nadobudli definitívnu formu. Najzvláštnejšie bolo, že modly zaplnili celý priestor a kostol, hoci v ňom bolo len zopár veriacich, bol zamorený modlami. Keď sa omša skončila, „boh“ každého človeka sa vrátil do jeho hrude. Celý kostol bol potiahnutý čiernym súknom a všetci prítomní boli odetí v tmavom“ (Vízia z 13. mája 1820).
MH: Vatikán sa nedávno rozhodol zapožičať množstvo posvätných rúch a ďalších sakrálnych predmetov na svetskú módnu prehliadku v New Yorku, na ktorej sa prezentovali aj odevy pre ženy, keby pôsobili v úlohe kňaza, biskupa, kardinála, ba dokonca aj pápeža. Nemieša takéto rozhodnutie Vatikánu posvätné s profánnym a nespôsobuje morálny a duchovný zmätok medzi veriacimi?
AS: Takéto konanie je jasným sprofanovaním posvätných vecí, ktoré boli posvätené za účelom uctievania jediného a pravého Boha, Najsvätejšej Trojice: Otca, Syna a Ducha Svätého. Nedá sa inak, len pripomenúť pri tejto príležitosti sprofanovanie posvätného náčinia kráľom Nabuchodonozorom v Starom zákone (Dan 5, 2). Tak či onak, „Boh sa vysmievať nedá“ (Gal 6, 7). Nasledujúce slová, ktoré povedal Boh prostredníctvom proroka Daniela, sú ako šité na mieru spomínanej epizóde zneuctenia posvätných rúch so súhlasom Vatikánu: „Vychvaľoval si strieborných, zlatých, bronzových, železných, drevených a kamenných bohov, ktorí nevidia, nepočujú a nevnímajú, ale Boha, v ktorého ruke je tvoj dych a všetky tvoje cesty, si neoslavoval. Preto poslal tieto prsty a napísal tento nápis. Toto bolo napísané: Mene, Tekel, Ufarsin“ (Dan 5, 23-25). Ak by prorok Daniel žil dnes a dozvedel by sa o tomto neúctivom a znesväcujúcom použití posvätných rúch, nepochybne by tie isté slová adresoval aj tým, ktorí s týmto znesvätením súhlasili, alebo sa na ňom podieľali.
MH: Svet sa nedávno stal svedkom prípadu Alfieho Evansa, v ktorom sa štát rozhodol ukončiť činnosť prístrojov, udržujúcich pri živote choré dieťa. Arcibiskup Paglia a ešte niekoľko ďalších anglických biskupov pochválili štát za jeho rozhodnutie s odvolaním sa na to, že človek by nemal používať neúmerné prostriedky na liečenie a ošetrovanie. Aký je váš názor na prípad Alfieho? Rozhodol sa štát správne a uberá sa v takomto prípade sekulárny svet správnym smerom? Aké by mali byť pravidlá v prípade vážne chorého človeka – či už dieťaťa alebo dospelého?
AS: Prípad Alfieho Evansa odkryl povestnú špičku ľadovca. Ľadovec je v tomto prípade moderná antikultúra zabíjania nenarodených detí; prax, ktorá sa po prvýkrát v dejinách zlegalizovala pod vedením komunistickej a marxistickej diktatúry Lenina v roku 1920. Od 60-tych rokov minulého storočia sa legálne zabíjanie nenarodených detí postupne organizovane šíri v takmer všetkých západných krajinách. Celosvetová ideológia zabíjania nenarodených bábätiek je podstatou ideológie pohŕdania a opovrhovania ľudstvom pod cynickou maskou údajných práv ženy alebo práv na akési hmlisté „reproduktívne zdravie“.
Potratový priemysel a jeho politická ideológia vždy kategoricky odmietala prirovnanie potratu k vražde dieťaťa. Prípad Alfieho teraz jasne dokázal celému svetu, že jeho politická, právna a mediálna moc ničiť nenarodených – bezbranný a slabý nenarodený ľudský život – sa rozhodla urobiť ďalší „kvalitatívny“ krok zavedením legalizácie infanticídy (vraždenia detí), a začnú legálnym zabitím vážne chorého dieťaťa. Alfieho prípadom chceli nastaviť v tomto smere latku. V skutočnosti ide o logický dôsledok potratu, kombinovaného s ideológiou eutanázie. Alfieho prípad pravdivo demonštruje, kto je kto v spornej otázke nekompromisnej obrany nedotknuteľnosti ľudského života. Toto spontánne spojuje ochrancov života zo všetkých kútov sveta do jednej bojovej línie. Je to malá, ale vznešená duchovná armáda, zjednotená proti mocnej konšpirácii politikov, súdnictva – a k nášmu veľkému údivu – aj medicíny. Armáda života je ako nový Dávid proti modernému Goliášovi, ktorý predstavuje infanticídu, vraždenie detí. Zdá sa, že v súčasnosti vyhráva Goliáš. A predsa, tento Goliáš v skutočnosti prehráva. V Alfieho prípade totiž politické strany, súdnictvo a medicína zapríčinili absolútnu stratu morálnej dôveryhodnosti a nestrannosti, transparentnosti a zmyslu pre spravodlivosť. Víťazom je však aj napriek všetkému malá Alfieho armáda. V Božích očiach, ale aj v očiach histórie sú totiž vždy víťazmi tí, ktorí chránia najslabšie a najzraniteľnejšie ľudské stvorenia, ktorými sú na prvom mieste nenarodené deti a deti, ktoré sa narodili s vrodenými chybami. Politická, súdna a medicínska konšpirácia proti ľudskému životu jedného dňa stopercentne skolabuje, pretože je neľudská.
Na Alfieho prípad, ale aj na jeho malú armádu, sa dajú aplikovať tieto slová Svätého Písma: „Tí, čo sejú v slzách, s jasotom budú žať“ (Ž 126, 5).
+ Athanasius Schneider, pomocný biskup arcidiecézy sv. Márie v Astane, Kazachstan