Ku koncu svojho pozemského života náš Pán Ježiš Kristus prechádzal jedného dňa cez jeruzalemský chrám – honosnú rozľahlú stavbu, zhotovenú ľudskými rukami, obnovenú Židmi, ktorí sa odvažovali snívať o tom, že ide o „Boží dom“, podľa vzoru Herodesa, ktorého palác bol jeho dom. Prvý chrám, ktorý postavil Šalamún síce zrovnala babylonská armáda so zemou, no to zjavne nepresvedčilo Židov, že ich sen je odsúdený na zánik.
„Keď vychádzal z chrámu, jeden z jeho učeníkov mu povedal: „Učiteľ, pozri, aké kamene a aké stavby!“ Ježiš mu vravel: „Vidíš tieto veľké budovy? Nezostane tu kameň na kameni; všetko bude zborené.“ (Mk 13, 1-2).
Chrám bol vždy len prechodným znakom Božej prítomnosti v Izraeli, zjednotením, ktoré sa malo celkom naplniť až v Slove, ktoré sa stalo Telom, v chráme, zhotovenom nie ľudskou rukou; kde Boh a človek sú jedno, nerozlučne a navždy. Telo Kristovo je svätostánkom Najvyššieho, miestom, kde prebýva vo svojej sláve. Podľa plánu Božej prozreteľnosti teda Rimania zničili v roku 70 po Kristovej smrti chrám, zhotovený ľudskou rukou, čím vyčistili a pripravili cestu pre chrám, ktorý je rozšírený po celom svete; chrám, ktorým je Mystické Kristovo telo. Kresťanské náboženstvo nie je zbavené telesnosti, ako určitý spiritualistický prúd v kresťanstve, so silným sklonom k ikonoklazmu (obrazoborectvo), v 8., 16., a 20. storočí veril, že je. Na rozdiel od toho máme nový a lepší chrám, Telo Kristovo, ktoré je skutočne, pravdivo a podstatne prítomné vo všetkých svätostánkoch sveta.
Každý katolícky kostol je miestom, v ktorom „telesne prebýva celá plnosť božstva“ (Kol 2, 9), čo aj z tej najmenšej kaplnky robí väčší, cennejší a slávnostnejší chrám, než bol prvý Šalamúnov chrám, či druhý Herodesov chrám. To, čo náš Pán povedal o poľných ľaliách, sa dá aplikovať na katolícke kostoly: „Hovorím vám, ani Šalamún v celej svojej nádhere nebol oblečený tak, ako jediná z nich“ (Mt 6, 29), pretože „tu je predsa niekto väčší ako Šalamún“ (Mt 12, 42).
Je správne, ba čo viac náboženská morálka to priam vyžaduje, aby sa naše kostoly stavali a zdobili tak, aby jednoznačne poukazovali a s odvahou ohlasovali chrám, ktorým je Ježiš Kristus, Slovo, ktoré sa stalo Telom a chrám Jeho mystického tela, ktorým je Katolícka cirkev. Týmto spôsobom kostol vlastne pokračuje v poslaní Kristovho predchodcu, Jána Krstiteľa, ktorý svedčil: „Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta!“
Posvätná liturgia by mala tiež poukazovať na Krista a ohlasovať Ho. Ako opus Dei, Božie dielo, ako úkon, primárne pochádzajúci od Boha a pre Neho, by sa mal vykonávať Jeho vlastnými znakmi a symbolmi, ako nám ich zjavuje v histórii spásy a sprítomňuje pre dôkladné prežívanie našej viery. Liturgia by mala zjavovať všetko, čím je On sám: odvekosť časov, stálosť, nezrušiteľnosť, trvalosť, silu, svätosť, nadprirodzenosť, tajomstvo, veľkoleposť. Jej priebeh a úkony by predovšetkým nemali byť „zhotovené ľudskou rukou“, to jest nemala by prebiehať na čisto ľudskej, časnej, svetskej úrovni, pretože vtedy sa nás ľahko zmocní neúcta, pohŕdanie, a liturgiu stihne rovnaký osud, aký stihol Šalamúnov a Herodesov chrám. Radšej o liturgii zmýšľajme slovami žalmistu, ako o živej realite, vytvorenej Božou rukou v lone Cirkvi:
„Veď ty si stvoril moje útroby, utkal si ma v živote mojej matky. Moje údy neboli utajené pred tebou, keď som vznikal v skrytosti, utkávaný v hlbinách zeme. Tvoje oči ma videli, keď som ešte nebol stvárnený, a v tvojej knihe boli zapísané všetky moje dni, len pomyselné, lebo som ešte ani jeden neprežil“ (Ž 138, 13. 15-16).
Aký odlišný, a zároveň šokujúci, je Novus Ordo (Nový poriadok; niekomu sa k tomu možno žiada dodať Seclorum; Novus Ordo Seclorum – Nový svetový poriadok, je totiž nápis na zadnej strane veľkej pečate USA; pozn. prekl.), kde sa liturgia prezentuje ako dielo ľudských rúk, ´vylepšené´ podľa moderných myšlienok a názorov, podliehajúcich ľudskej manipulácii, v kakofónii obyčajných jazykov, tvoriaca niekedy nové kultúrne zložky ako nestabilné prvky.
„Keď niektorí hovorili o chráme, že je vyzdobený krásnymi kameňmi a pamätnými darmi, Ježiš povedal: „Prídu dni, keď z toho, čo vidíte, nezostane kameň na kameni; všetko bude zborené“ (Lk 21, 5-6).
Ako by sme si pri čítaní týchto znepokojujúcich slov mohli nepripomenúť reformovaný liturgický obrad, ktorý zostavovali komisie, zložené z ľudí, odborníkov s titulmi pred menom a za menom, ktorí skrášľovali (oni to tak vnímajú) liturgiu „krásnymi kameňmi a pamätnými darmi“, špeciálne vytvorenými pre Moderného človeka? Tieto „veľké stavby“ budú všetky zborené, pretože nie sú chrámom, po celé veky vytváraným Duchom Svätým v lone Svätej Matky Cirkvi, kde tradičné liturgické obrady vznikali v celej svojej nádhere, utkávané v skrytosti.
„Nijaké mesto ani dom, vnútorne rozdelené, neobstoja“ (Mt 12, 2). Nová liturgia je dom, vnútorne rozdelený proti sebe; už viac nie je tradičným rímskym obradom, organicky sa vyvíjajúcim počas mnohých stáročí, ale novým „výrobkom“, pozliepaným z kúskov starého a moderného. Je ako videnie proroka Daniela:
„Ty, kráľ, mal si videnie: Hľadel si na mohutnú sochu. Stála pred tebou veľká a nádherná socha; pohľad na ňu vzbudzoval hrôzu. Hlava sochy bola z najčistejšieho zlata, hruď a ramená zo striebra, brucho a bedrá z bronzu, stehná zo železa, nohy sčasti zo železa a sčasti z hliny“ (Dan 2, 31-33).
Rovnako je to aj s novou liturgiou, impozantným dielom ľudských rúk, ktoré je však osudovo poškodené nedostatkom jednoty, integrity, zásadovosti a previazanosti. Nie je jediným odvekým rímskym obradom, ale voluntaristickým produktom stoviek „expertov“, pracujúcich v malých výboroch, ktorým sa úspešne darí liturgiu mrzačiť.
V Životoch púštnych otcov sv. Jána pustovníka čítame: „Jeho jedinou potravou bolo sväté prijímanie, ktoré mu kňaz v nedeľu prinášal. Jeho životné pravidlo mu nedovoľovalo nič inšie. Jedného dňa vzal satan na seba podobu kňaza a prišiel za ním včaššie než obvykle, predstierajúc, že mu chce dať sväté prijímanie. Keď si svätý Ján uvedomil kto to je, povedal mu: „Otec lži a všetkého zla, nepriateľ spravodlivosti, nestačí že klameš a podvádzaš duše kresťanov, ešte sa odvažuješ zaútočiť aj na samotné Tajomstvo?!“ (1)
Toto si otec lži a všetkého zla, nepriateľ spravodlivosti, dovoľuje vo veľkom merítku robiť v našej dobe – útočí na korene, kmeň a ratolesti Tajomstva našej spásy. Navádza ľudí, aby kazili liturgické obrady všetkých sviatostí a svätenín, ako aj liturgie hodín a potom na nich lipne, ako by boli lepšie než viditeľný obraz neviditeľného Boha, ktorý sme dostali od našich predkov. Diabol zasieva pochybnosti, omyly a zmätok do dogiem a morálnych poučení. Ochotných komplicov nachádza medzi tými, čo sa pyšne vychvaľujú nadradenosťou dnešnej doby moderným spôsobom zmýšľania a konania.
My vieme čo sa stalo s veľkou sochou v Nabuchodonozorovom sne:
„Díval si sa a tu sa bez prispenia ľudskej ruky odtrhol kameň, zasiahol sochu do železných a hlinených nôh a rozdrúzgal ich. A vtom sa rozdrvilo aj železo, hlina, bronz, striebro a zlato a boli ako plevy v lete na holohumnici; uchytil ich vietor a neostalo po nich ani stopy. A kameň, čo zasiahol sochu, stal sa veľkým vrchom a zaplnil celú zem“ (Dan 2, 34-35).
Ako všetky symbolické videnia, aj toto má univerzálny charakter a je nadčasové. Daniel ho interpretuje v súvislosti s celým radom kráľovstiev, ktorého kulminačným bodom bude kráľovstvo, ktoré nebude nikdy zničené. Hovorí nám to niečo aj dnes? Kameň, ktorý zasahuje tento monument ľudskej dômyselnosti sa „odtrhol bez prispenia ľudskej ruky“. Obrovskú sochu, čo sa týči nad nami, výsledok horúčkovitej činnosti celej armády robotníkov, rozdrví malý kameň, ktorý za svoju existenciu vďačí nadprirodzenému sochárovi. Tento kameň sa stáva veľkým vrchom a zapĺňa celú zem.
Nepripomína vám to katolícke tradicionalistické hnutie? Tiež začalo ako malé, ale rastie pod vedením Ducha Svätého a preto nemôže byť zničené. Miluje, bráni a podporuje nie „banálne okamžité výtvory“ výborov, ale nazhromaždený a zdedený poklad vekov, nádoby, ktoré sú hodny Vteleného Slova, spevy a tiché svedectvo o Božej sláve. Toto hnutie sa stane veľkým vrchom, ktorý zaplní celú zem; experimentom, v ktorom sa dekádu po dekáde rozpadne hlinený kolos na kusy.
Keď prispôsobíme starodávny liturgický text, môžeme zvolať: „Ó šťastná vina, pre ktorú sme dostali takú vznešenú liturgiu!“ Radikalizované Liturgické hnutie uprostred 20. storočia bolo odhodlané fušovať do rímskej liturgie, pomaly ju ničiť a rozkladať, najmä od roku 1948. Nemali by sme byť týmto zástancom zmien vďační, nech to znie akokoľvek zvláštne, že zašli až tak ďaleko? Božia prozreteľnosť zrejme dovolila taký škandalózny rozsah liturgickej revolúcie preto, aby sa všetko vrátilo k tradícii v jej plnosti, pretože verné duchovenstvo a laici časom uvidia zlo a odmietnu každý jeho prejav – vrátane rozličných zjednodušení a deformácií, zavedených v 50-tych rokoch za Pia XII. Tradičné hnutie, ktoré sa prebúdza na celom svete, vníma čoraz jasnejšie, že jedinou cestou vpred je absolútna vernosť a oddanosť rímskemu obradu v jeho tridentskej forme, a nie arogantné vmiešavanie sa krátkozrakých expertov do tejto veci.
Svätá obeta sv. omše vo svojej presvedčivej čistote, a tradičná liturgia vo všeobecnosti, vyháňa zlého ducha modernizmu z Cirkvi. Nič nie je v súčasnosti naliehavejšie, než takýto exorcizmus, ktorý kdekoľvek sa deje, pomáha stavať mosty cez teritórium nepriateľa.