"Všetky dobré skutky vo svete nie sú rovné Svätej obeti omši, pretože sú dielom človeka; ale omša je dielom Boha. Mučeníctvo je v porovnaní ničím, pretože je to len obetovanie človeka Bohu; ale omša je obetou Boha pre človeka." - sv. Ján Maria Vianney, Cure d'Ars.
Rovnako ako mnoho Katolíkov, ktorí sa pokúšajú včleniť každodennú omšu do svojich životov, aj ja viem "skákať" medzi kostolmi. Cestujeme mimo mesto kvôli krásnej nedeľnej liturgii, no cez týždeň to závisí od toho, kde mi to najviac vyhovuje.
Krátko po vypuknutí krízy som navštívil omšu v škole mojich detí, kde sa dbá na to, aby hrala úctivá a zbožná hudba. Po prijímaní spieval školský zbor jednoduchý a prekrásny chorálAdoramus Te, Christe.
Nevyznám sa príliš v posvätnej hudbe, no kňaz mi raz povedal, že princíp rozhodovania, či by sa skladba mala používať pri omši alebo nie, tkvie v tom, či by melódiu bolo možné využiť aj pri svetských textoch. Ak áno, potom nie je veľmi vhodná pre modlitbu. Ak nie, potom je pravdepodobné, že nás vytiahne z prozaického sveta a vtiahne do toho, čo sv. Pavol nazýva ako vzdychanie Ducha svätého, kde sú slová nedostatočné.
So zatvorenými očami a hlasmi, ktoré mi spievali Ducha Svätého do mojich uší a do mojej duše, spomenul som si oveľa silnejšie, prečo milujem Cirkev, než by sa jednalo iba o výrok: ona je Kristova nevesta, ktorá nás ku nemu privádza a on je ten, po kom túžime. Nie len niečo, čo poznáme, no niekto, koho milujeme.
Tento okamih krásy na mňa nanovo zapôsobil a uvedomil som si, prečo za ňu bojujeme a že ľudský prvok Cirkvi, ktorý v poslednej dobe tak zaujal moju hlavu a srdce, je podriadený tomuto stretnutiu s transcendentným Bohom, čo je poslaním a účelom Cirkvi.
Prístup k tejto hĺbke duše môže byť ovocím a výživou pre vnútorný život modlitby. S týmto prístupom sme si ho vedomí vo všetkom, v osobe pred nami, v podradnej práci, v našich úspechoch, v narazenom palci, v slávnom dube, vo večernom pohári ginu... Nech je všetko toto vidieť v božskom svetle, aby tak dostalo svoj kontext a účel.
Bez tohto vnútorného života sú tieto veci len rozptýlením, spútavajú nás na zemi a ovládajú, a uzatvárajú priestor pre transcendenciu. Vypijeme veľa ginu, preklíname narazený palec, tešíme sa z vlastných vtipov či rafinovanosti, lichotíme svojmu egu a solíme si staré rany. Je to dar aj zručnosť vidieť veci inak, cítiť zázrak, cítiť pôsobenie Ducha svätého, dať zmysel narazenému palcu a podradnej práci. Darom je milosrdenstvo, zručnosť spočíva väčšinou v tom, že nestojíme v ceste daru. Ale toto stojí veľa úsilia.
Ako nám liturgia v tejto snahe pomáha alebo brzdí? Ak sa strasieme od desaťročia liturgických vojen a len sa pokúsime úprimne zamyslieť, mohli by sme pripustiť, že väčšina zmien tomu bránila.
Mnoho podporovateľov liturgických inovácií hovorí, že sa pokúšajú bojovať proti klerikalizmu - t.j. proti narušenému alebo prehnanému dôrazu na úlohu klerikov. Napríklad, aby sa zdôraznila komunita nad hierarchiou, kňaz sa obrátil k ľuďom. Laici začali robiť zo širšieho hľadiska viacej aktívnych úloh, ako je napr. prinášanie darov. Hudba sa stala dostupnejšou a aktuálnejšou.
No keď je kňaz otočený k ľuďom, tým omša pripomína viac vystúpenie než obetovanie, a pozornosť smeruje skôr ku kňazovi než by nás smeroval k tomu, čo je vyššie. Konkrétnejšia hudba sa tiež ukázala byť banálnejšia, nedostatočne "rozdielna", aby nás inšpirovala k zodpovedajúcej úrovni úcty v súlade s duchovnou skutočnosťou, ktorá sa deje pred nami a vo vnútri nás. A prinášanie darov počas omši je slabým čajom v porovnaní s meditáciou o veľkom tajomstve, ktoré sa deje počas samotnej omši. Je pekné zdôrazňovať komunitu, ale nie na úkor transcendencie, z ktorej je odvodená naša jednota.
Paradoxom samozrejme je, že tieto osobitné snahy v boji proti klerikalizmu mali opačný účinok, keď zúžili naše povedomie o transcendencii a tým narušili úlohu kňaza, ktorého obmedzenia a autorita môžu byť správne pochopené len vo vzťahu k božskému.
Keď sa sústredenie výrazne presunie smerom k ľudskej činnosti, riskujeme dve veci. Po prvé, duchovní sa môžu začať vnímať nie ako správcovia pravdy a tradície, ale ako plátači a inovátori, pričom ich individualizmus rastie a duchovno sa stráca. Každý kňaz môže dať liturgii svoju pečiatku alebo delegovať komisiu, aby tak urobila. Niektorí chcú celebrovať omšu v kruhu. Niektorí chcú mať mladých ľudí s činelmi a gitarami vpredu. Biskupi sa môžu rozhodnúť, že v ich diecéze sa bude menej kľačať.
Po druhé, Cirkev, ktorá sa výlučne cíti ako oblasť ľudského snaženia, sa dá jednoduchšie opustiť, keď ľudský prvok Cirkvi zlyhá - a ten môže zlyhať výrazným spôsobom.
Samozrejme, nemôžeme byť tak krátkozrakí, aby sme povedali, že banalita v liturgii je buď priamou príčinou, alebo priamym dôsledkom tejto krízy, ale nemali by sme byť takí nechápaví, aby sme si mysleli, že je to len náhoda. Existujú určite naliehavejšie korekcie. No hoci obnova krásy nie je všeliekom, nie je ani nelogická.
Vari môžeme začať lepšou hudbou. Je to elegantná náprava: jednoduchšia na zmenu a významnejšia pre liturgiu než architektúra z dôvodu povahy samotnej hudby, ale aj preto, jednoducho povedané, že počas omše môžem zavrieť oči, no nie uši. Katechizmus (číslo 1156) hovorí: "Hudobná tradícia všeobecnej Cirkvi je poklad neoceniteľnej hodnoty. Vyniká nad ostatné umelecké prejavy najmä preto, že ako posvätný spev spojený so slovami je potrebnou alebo integrálnou súčasťou slávnostnej liturgie."
Kľačiac tam, v tom skromnom provizórnom kostole, niekedy v učebni, chorál Adoramus Te prenikol do mojej ľudskej skúsenosti pre-racionálnou silou, ktorá napodobňovala hlbokú túžbu mojej duše. Hojnosť tohto typu transcendencie môže byť obnovením i zmenou orientácie, aby bolo možné prostredníctvom tohto božského svetla vidieť všetko, vrátane samotnej Cirkvi, čo je dnes možno najdôležitejšie.