"Dnes večer som bol svedkom budúcnosti Cirkvi - zúčastnil som sa tradičnej svätej omše"

Dnes večer som videl budúcnosť, pravú a nefalšovanú budúcnosť Cirkvi, nie tú, ktorý si mylne predstavujú ľudia v Ríme kvôli nezmyselnej byrokracii, ktorá si myslí, že duch jej budúcnosti zostal uväznený v 60-tych rokoch pod názvom „duch Druhého Vatikánskeho koncilu“. Keď bol zvolený súčasný pontifik, napísal som esej „Návrat do budúcnosti“, predpovedajúcu, že Cirkev bude musieť opäť „zaviesť“ 60-te roky, tentoraz však už aj s odplatou. Všetci preláti, spolu so svojimi nosičmi diplomatiek, ktorí odišli do „podzemia“ počas temných rokov (pre nich) pontifikátu Jána Pavla II a Benedikta XVI sa stretávali a s veľkou nostalgiou ´spomínali´. Rozprávali o „nedokončenom diele“ Koncilu; o diele, ktoré má však s koncilovými dokumentami do činenia len veľmi málo. Ide skôr o ich predstavu novej Cirkvi, ktorá by sa mala aktualizovať, aby sa prispôsobila potrebám a túžbam Moderného človeka.

Chudáci! Vôbec si neuvedomili, že Moderný človek zomrel v 60-tych rokoch a na jeho mieste sa objavil Postmoderný človek, ktorý sa len trmáca smerom k Betlehemu. Ak žijete v hermeticky uzavretom priestore, ktorým je Vatikán a jeho byrokratický aparát, je len veľmi malá pravdepodobnosť že sa dozviete čo sa reálne deje vo svete a v srdciach a mysliach ľudí. Masa ľudí zo 60-tych rokov je však späť, aj s odvetou. Počas ich exilu prebiehal program morálneho úpadku a skazenosti duchovenstva (česť výnimkám). Deštrukcia liturgického života Cirkvi sa na čas pozastavila a zdalo sa, že bude možné spochybniť základy pokoncilovej liturgickej reformy a predpokladať, že vyprázdňovanie našich kostolov je fakticky následok nespojitosti liturgického života Cirkvi. 

Byrokrat si však zrejme nedokáže predstaviť nespojitosť v živote Cirkvi, pretože byrokrat musí byť presvedčený, že všetko čo sa deje je, podľa poučky, dielom Ducha Svätého a že on musí urobiť len jedno – všetko premyslieť a zmeniť podľa toho čo počuje a čo sa mu hovorí že je najnovším prejavom pôsobenia Ducha, či už je to na synode, kázni, v encyklike, alebo na tlačovej konferencii, alebo čo sa šepká po chodbách, či na balkónoch.

 

Už päťdesiat rokov udržujú pri živote tento aparát byrokrati na všetkých úrovniach duchovenstva, takže keď pápež rezignoval, jediné čo museli zmeniť, bolo nasmerovanie po raňajšom prebudení: z Východu na Západ. Nikoho preto asi neprekvapí, že ´dvojitý úder´, ktorým bola rezignácia pápeža a voľba biskupa zo 60-tych rokov za pápeža, nevyústil do zmätku a chaosu. Keď sa totiž tí, čo boli predtým pri moci a potom päťdesiat rokov v podzemí vrátia do svojho vlastného, čiže ´naspäť do budúcnosti´, je byrokracia, ktorá ich drží na všetkých úrovniach Cirkvi, pripravená podporiť ich vo všetkých ich projektoch premeny Cirkvi podľa ich predstáv zo 60-tych rokov. Súčasťou tmelu, ktorý toto všetko drží pokope a umožňuje, je úspech veľkého morálneho úpadku duchovenstva na všetkých stupňoch; úpadku, ktorý umožňuje byrokracii vydierať a zastrašovať ľudí na základe usvedčujúcich informácií a chrániť tak svoju agendu v neporušenom stave, s výnimkou niekoľkých „dobiedzajúcich“ kardinálov a biskupov, ktorí s tým nesúhlasia.

Práve počas Synody o mládeži, ktorá sa konala v Ríme v kvázi-utajení, som jedného večera uvidel budúcnosť Cirkvi. V mojej diecéze ma pozvali do farského kostola na slávnostnú tradičnú svätú omšu. Hlavný celebrant, farár a kapláni boli všetko mladí diecézni kňazi. Svätá omša sa slávila bez akýchkoľvek výstredností a príkras. Slávil sa sviatok Materstva Preblahoslavenej Panny Márie, zavedený Piom XI na oslavu výročia Efezského koncilu, na ktorom bola Mária vyhlásená za Bohorodičku (Theotokos), čiže za tú, ktorá porodila Boha, čím sa potvrdilo plné božstvo osoby Ježiša Krista. Spieval sa gregoriánsky chorál, omša IX. Asistencia boli všetko mladí muži, niektorí začínali, iní už mali v slúžení tejto sv. omše prax. Bola to oslava Boha v tej najčistejšej forme, v tradičnej forme; vo forme, ktorá svojou mlčanlivosťou a zdržanlivosťou priam nabáda k modlitbe a zvelebovaniu Boha. Kňazi sa celkom vžili do svojich rolí vo sv. omši a prirodzene ´ustupovali´ do úzadia. Poznali náležité tóniny všetkých nápevov a chorálov a dobre spievali. Aj kázeň bola inteligentná a naozaj katolícka. Traja kňazi svojím ´ustúpením´ do úzadia umožnili, aby vynikol posvätný obrad a aby hovoril sám za seba.