/ Peter Kwasniewski /
Každého katolíka sa skôr či neskôr niekto spýta: „Aký je tvoj názor na charizmatické hnutie?“ Môže sa to spýtať katolík, ktorý je úzko prepojený s „obnovou“, zarytý skeptik, alebo niekto, kto len jednoducho túži porozumieť tomuto značne rozšírenému fenoménu, ktorý sa zjavne teší podpore niekoľkých posledných pápežov.
U mňa, ako u adolescenta, navštevujúceho veľmi svetskú „katolícku“ strednú školu to išlo s vierou riadne z kopca, až hrozilo, že ju stratím, keď som sa akoby znovu prebudil počas dvojročného členstva v mládežníckom charizmatickom spoločenstve. Ľudia v ňom boli naozaj zapálení a priateľskí, hoci hudba bola veľmi hyperaktívna, spontánne príhovory presladené a sentimentálne a niektoré sväté omše hraničili s neprípustnosťou. Nebudem predstierať, že už od začiatku „som vedel, že čosi tu nehrá“, no môžem povedať, že keď som začal študovať do hĺbky svoju vieru, čoraz menej ma uspokojovala katechetická zložka tohto mládežníckeho spoločenstva a keď som sa nakoniec zúčastnil stretnutia pod „veľkým stanom“ v Steubenville, zistil som, že ma emocionalizmus, ´posolstvá´ a masová hystéria od nich odrádza. Ani na okamih nepochybujem o dobrom úmysle ľudí, ktorí takéto podujatia plánujú a organizujú, no veľmi by ma zaujímalo, odkiaľ berú svoju predstavu o tom, ako má vyzerať správna modlitba, liturgia, hudba, skrátka odkiaľ berú svoj ´katolicizmus´.
Kombinácia Podstaty katolíckej dogmy od Ludwiga Otta, mariánskej úcty, všeobecného vzdelania na Thomas Aquinas College, spievania gregoriánskych chorálov a v neposlednom rade prežívanie tradičnej latinskej omše ma nasmerovalo celkom odlišným smerom – tam, kde ma to skutočne napĺňalo, k vierovyznaniu, ktoré uspokojilo moju túžbu po pravde, smäd môjho srdca po kráse. Dostal som sa ku katolicizmu, ktorý berie vážne poklad svojej viery, múdrosť Otcov a Doktorov Cirkvi a úžasné dedičstvo našich spoločných modlitieb, pobožností a liturgických úkonov – vzácnych darov Ducha Svätého, ktoré ma vyzývajú k čoraz väčšiemu úžasu, obetavosti a premene.
Charizmatické hnutie do mňa síce vložilo túžbu modliť sa, avšak modlitba, ktorú toto hnutie uprednostňuje, akoby viazne na povrchu, je spútaná emóciami, závislá na dynamike spoločenstva. Keď som sa zúčastnil na tradičnej sv. omši, objavil som oceán modlitby, aký som si dovtedy nedokázal ani len predstaviť; oceán, v ktorom človek môže navždy plávať a nikdy sa neunaví. Neodohral sa žiadny nečakaný mystický zážitok, aspoň nie pre mňa; išlo skôr o to, že som objavil nekonečný priestor, naplnený súzvukom a mlčaním, v ktorom sa stretávam s Pánom a učím sa jeho jazyk – pozvoľný, nežný a pokojný. Nebolo to bez problémov (niekedy veľkých), no nikdy nechýbala útecha a radosť. Objavil som liturgiu, pulzujúcu v rytme svätcov dvojtisícročnej histórie latinskej Cirkvi. Znaky a symboly – veľa pobozkaní oltáru, pokľaknutí, úklonov, prežehnaní, modlitieb ad orientem (na východ); vznešené rúcha a nádoby; spev, kadidlo, atď. – všetko toto mi zasiahlo dušu a „upútalo myseľ, aby bola poslušná Kristovi“ (2 Kor 10, 5).
Ponúkam vám prečítať si homíliu, ktorú mal pred niekoľkými rokmi tradičný katolícky kňaz na desiatu nedeľu po Zoslaní Ducha Svätého, kedy sa číta z Prvého listu sv. apoštola Pavla Korinťanom 12, 2-11. (Nie je iróniou, že nová éra Ducha Svätého, o ktorej sa predpokladalo že nastane po Druhom Vatikánskom koncile, bola poznamenaná inter alia (okrem iného) práve zrušením odvekého slávenia „nedieľ po Zoslaní Ducha Svätého“? Toto ustavičné pripomínanie vyliatia Ducha Svätého bolo nahradené ´vzrušujúcim´ názvom „nedele v cezročnom období“). Tento kňaz mi po rozhovore na tému charizmatického hnutia ponúkol prečítať si jeho homíliu; požiadal som ho o dovolenie anonymne ju zverejniť. Prevedie nás katolíckym chápaním chariziem, zvláštnych duchovných darov, použijúc ho ako východisko pre zdvorilú, no zároveň ostrú kritiku.
Ďalšie zdroje sú k dispozícii na konci článku.
O charizmatických daroch
(katolícky kňaz)
„V posledných päťdesiatich či šesťdesiatich rokoch sme svedkami veľkého prílivu (alebo prudkého útoku – závisí od uhla pohľadu) takzvaných zhromaždení náboženskej duchovnej obnovy, ktoré sa síce zvyčajne vyskytujú v protestantských kruhoch, žiaľbohu si však už nachádzajú „teplé miestečko“ aj v katolíckych kruhoch. Nezávisle od miesta konania mávajú tieto stretnutia spoločné črty: zvyčajne ich vedie dynamický spíker alebo skupina ľudí, ktorá povzbudzuje dav, konajú sa takzvané „chvály“, s hudbou a gestami, typickými pre fandenie športovým klubom, a zjavná prítomnosť rozličných prejavov Ducha Svätého, zvyčajne formou, ktorú môžeme nazvať hovorenie v jazykoch, vykladanie, uzdravovanie a podobne. Katolícke kruhy to však všetko zvyknú automaticky prebrať a zaradiť do svätej omše alebo Eucharistickej adorácie.
Robiť takéto veci je duchovnej a liturgickej tradícii Katolíckej cirkvi úplne cudzie, ako svojím učením dosvedčujú veľkí svätci a doktori Cirkvi – majstri duchovného života a ako to potvrdzuje aj Magistérium Cirkvi už po celé stáročia. Takáto forma zbožnej úcty kladie príliš veľký dôraz na emócie a hoci Boh môže vyťažiť, a aj vždy vyťaží zo všetkého dobro, nevylučuje to automaticky fakt, že tieto formy sú od základov chybné a menia duchovný život a jeho rozvoj len na emocionálny zážitok. Výsledkom je potom olúpenie duchovného života o slobodnú vôľu a dokonalosť milosrdnej lásky a sústredenie sa na nepodstatné veci.
Dnešný list adresoval svätý Pavol Korinťanom, pretože sa ho pýtali na hodnotu charizmatických darov Svätého Ducha; darov, ktoré sa v korintskej Cirkvi zjavne vyskytovali. Ľudia sa ohľadne týchto darov začali medzi sebou porovnávať, čo viedlo k žiarlivosti a svárom. Pavol chce všetko uviesť na pravú mieru a preto im pripomína, že všetky dary majú jediný zdroj – Ducha Svätého, Ducha Pravdy, a preto niet dôvodu, aby sa niekto z nich osobitne vyvyšoval. Potom vymenúva deväť týchto darov, ako som už spomínal – hovorenie v jazykoch, ich vysvetľovanie, uzdravovanie, robenie zázrakov, prorokovanie a tak ďalej. V prvotnej Cirkvi, ako to vidíme aj v Korinte, bola prítomnosť týchto darov celkom bežná, avšak ich zmyslom bolo pomáhať pri šírení a potvrdzovaní učenia Cirkvi v nových oblastiach, čo bolo aj poslaním Ducha Svätého, konajúceho skrze apoštolov. Práve z tohto dôvodu apoštoli disponovali týmito darmi v ich plnosti – prečítajte si Skutky apoštolov – a práve preto sa hneď po zoslaní Ducha Svätého dáva sv. apoštolovi Petrovi pokrstiť tritisíc duší. Tak či onak, tieto dary mali bez obmedzenia iba apoštoli; ostatní ľudia niektoré z nich mali tiež, avšak ako Cirkev dozrievala a kresťanstvo sa šírilo a čoraz viac zakoreňovalo, ich výskyt bol stále vzácnejší, aj keď nikdy úplne nevymizol. Prejavuje sa aj v dnešnej dobe – napríklad to bolo u Pátra Pia, ale existujú aj súkromné prípady (tých je väčšina), ich prípadné zverejnenie sa však vždy zvažuje.
V prvom rade treba poznamenať, že súčasné charizmatické hnutie má svoj pôvod v protestantizme, čo znamená že pochádza z fóra, ktoré vo svojej podstate odmieta oprávnenú duchovnú autoritu. Výsledkom je nepochopenie a skutočná zaslepenosť voči výskytu, miestu a funkcii charizmatických darov, ktorých rozpoznávanie je povinnosťou a úlohou cirkevnej autority. Pamätajme na to, ako ľahko nás môžu oklamať sily pekla, ktoré sa môžu prezentovať ako anjeli svetla. Toto nesprávne chápanie však žiaľbohu nainfikovalo aj katolícke kruhy a spolu s novodobým kolapsom pravého zmyslu pre posvätno prispieva vo veľkej miere k zmätku, ktorý v súčasnosti okolo týchto darov a ich účelu vládne. Ak človek nie je bdelý a ostražitý, dovedie ho tento zmätok k duchovnému úpadku alebo k spomaleniu pravého duchovného rastu. V protestantských kruhoch sa napríklad považuje za znak požehnania a uznania od Boha keď máte niektorý z charizmatických darov a môžete sa pokojne staviť, že podobné zmýšľanie sa už udomácňuje aj medzi katolíkmi, hoci ešte nie je až tak rozšírené. Katolíci sa už nemôžu dostať ďalej od pravdy
Náuka Cirkvi o charizmatických daroch, podporovaná aj sv. Tomášom Akvinským a spismi veľkých svätcov, teológov a mystikov znie tak, že tieto dary patria k „mimoriadnym milostiam“, čiže milostiam, ktoré Boh udeľuje podľa svojej vôle danej osobe za špecifickým účelom posvätenia inej duše, nie na posvätenie človeka, ktorý tento dar má. Tieto dary sú odlišné od posväcujúcej milosti. Ako vieme, posväcujúca milosť (alebo milosrdná láska) predkladá naše duše na potechu Bohu; je odzrkadlením samotného Božieho života v duši a zostáva v nej, pokiaľ v nej nie je žiadny smrteľný hriech, aby ju vyhnal von. Inými slovami, posväcujúca milosť je bežne dostupná všetkým dušiam za účelom ich vlastného osobného posväcovania a spásy. Potrebujeme ju aby sme sa dostali do neba a môže sa v nás vzmáhať konaním pokánia a dobrých skutkov. V tomto spočíva ten skutočný rozdiel a mimoriadna dôležitosť pochopenia celej záležitosti: posväcujúca milosť je pre naše posvätenie, charizmatické dary sú pre posväcovanie druhých. Osobné posvätenie človeka preto nie je podmienkou k tomu, aby človek mohol disponovať charizmatickým darom. To znamená, že človek môže byť aj v stave smrteľného hriechu a stále mať charizmatický dar.
Napríklad kňaz v stave hriechu môže pri vysluhovaní sviatosti zmierenia dostať od Boha dar čítať kajúcnikovi v duši aby mu pomohol spomenúť si na zabudnuté hriechy alebo na hriechy, ktoré v rozpakoch nechce povedať. V takomto prípade tento dar nie je ovplyvňovaný stavom duše kňaza, pretože podstatnejšie je ochrániť kajúcnika od neúplnej spovede, alebo dopustenia sa svätokrádeže. Ide zároveň o dôkaz, že charizmatické dary dostáva človek nezaslúžene a celkom závisia od vôle Božej. Boh tieto dary udeľuje človeku jednorázovo, príležitostne, alebo aj pravidelnejšie, no nemali by sme po nich nikdy túžiť, ani modliť sa za ne, pretože musíme mať na pamäti, že keď Boh udelí človeku pravidelné prejavy charizmatického daru (ako u Pátra Pia), vždy k nemu pripojí veľkú dávku utrpenia, aby dotyčného človeka udržal v pokore a aby vždy dokazoval, že je to všetko iba Jeho dielo; v skutočnosti je to jeden zo znakov, že charizmatický dar je autentický, opravdivý. Z tohto môžeme usudzovať, že by bolo krajne podozrivé, keby niekto s charizmatickým darom otvorene upozorňoval na to že ho má, pretože ostatných by to viedlo k vkladaniu nádeje do daru alebo do človeka ktorý ho má, a nie v Boha, čo by bolo samozrejme v absolútnom rozpore so zmyslom a účelom takéhoto daru.
Správne pochopenie náležitého priestoru pre charizmatické dary a ich funkčnosti vytvára zázemie pre legitímne spochybnenie zmyslu a účelu takzvaných charizmatických obnov a, čo je najdôležitejšie, pre porozumenie, prečo ich vídavame aj v Katolíckej cirkvi. Nekritizujeme tu slobodnú vôľu ľudí, ktorí sa v týchto veciach angažujú. Hovoríme len toľko, ako sme uviedli už vyššie, že tieto praktiky sa v ohromujúcej miere sústreďujú na emócie. Nie je to o tom, že by naše emócie boli zlé, ale skôr o tom, že sa snažia ovládnuť náš rozum, či nahradiť „naše zmýšľanie svojím vlastným“. Podstata duchovného života spočíva v zjednotení našej vôle s vôľou Boha, a keďže cesta k tomuto zjednoteniu býva často náročná a namáhavá (skutočná Krížová cesta), Boh z času na čas poskytne duši citeľnú útechu, dá jej pocítiť sladkosť svojej prítomnosti, len aby jej na tejto ceste pomohol a povzbudil ju, ako v oáze na púšti. Prežívané emócie sa nám pochopiteľne zvyknú páčiť. Keď duša začne brať duchovný život vážne, Boh ju častejšie utešuje, avšak keď začne robiť pokroky, Boh zo svojej útechy uberie, aby sa duša viac tešila z Neho samotného než z darov, ktoré jej dáva. Skúša dušu ako sa rozhodne a zároveň jej poskytuje viac príležitostí robiť skutky milosrdnej lásky, ktoré ho tešia oveľa viac. Skrátka, odstavuje nás od utešovania. Toto je učenie všetkých veľkých majstrov duchovného života, obzvlášť karmelitánov – sv. Terézie od Ježiša, sv. Jána z Boha, sv. Terézie z Lisieux.
Mnoho duší sa však nanešťastie nedostane ďaleko a spanikári hneď ako ich počiatočné nadšenie opadne a útecha zmizne. Namiesto toho aby pokračovali po priamej a úzkej ceste k dokonalejšej zrelosti a s bázňou prosia aby ich Boh neopustil, obracajú sa k veciam, ktoré v nich živia emócie, aby opäť zakúsili útechu, ktorú už raz prežívali. Určité očakávanie (a môže byť veľmi intenzívne) je v skutočnosti aj zmyslom a poslaním bohoslužby, uctievania Boha; ako často dnes prichádza človek na svätú omšu so zámerom zbaviť sa pocitu vlastnej dôležitosti?! Vzhľadom k tomu, že prejavy charizmatických darov sú do značnej miery zjavné a vnímateľné zmyslami, je oveľa jednoduchšie hľadať útechu v nich. Tento postoj sa ničím nelíši od postoja zástupu, ktorý žiadal znamenie od Pána, na čo im On odpovedal: Zlé a cudzoložné pokolenie, ktoré hľadá znamenie. Prvou a hlavnou náplňou nášho duchovného života by mala byť vždy oslava Boha, a nie naša vlastná útecha a napredovanie. Keď sa budeme o to usilovať, poslúži to nášmu záujmu oveľa viac, pretože Boh nás nenechá zísť zo svojej cesty. Cirkev preto pre dobro veci vyžaduje v súvislosti s prejavmi charizmatických darov veľkú opatrnosť, pretože všeobecne platí, že tieto dary sa vyhľadávajú z nesprávnych pohnútok a že ich prejavy môžu byť v skutočnosti nepravé, falošné – či už ako výsledok emocionálneho alebo psychologického afektu alebo pôsobenia zlého ducha.
Jedným z príkladov pôsobenia týchto darov, čo je charakteristické najmä pre duchovné obnovy, je hovorenie v jazykoch. Keď si pripomenieme, že charizmatický dar má vždy slúžiť pre duchovný úžitok druhého človeka, ako aj spôsob, akým sa tento dar jazykov prejavil medzi apoštolmi po zoslaní Ducha Svätého, dostaneme celkom jasnú predstavu o tom, ako má tento dar pôsobiť a čo znamená. Keď apoštoli, plní Ducha Svätého a upevnení vo viere, vyšli z hornej siene, zastali pred zástupom zloženým z rôznych národností a začali ohlasovať vieru, každý človek ich počul hovoriť vo svojom vlastnom jazyku. Slovom, hoci apoštoli hovorili len jedným zrozumiteľným jazykom, rozumel im zároveň aj každý človek v jazyku svojej národnosti. Dialo sa to pre dobro všetkých prítomných ľudí, ktorí počúvali, aby každý z nich rozumel pravdám viery, nevyhnutným k spáse. Tento dar dostali apoštoli iba pre tento jediný účel. Dar jazykov sa môže prejavovať aj tým, že človek hovorí jazykom, ktorý prirodzene nepozná, ale opakujem znovu, ide o „inštrukcie“ pre druhého človeka vo veciach týkajúcich sa viery, ako o tom čítame v životopisoch niektorých zbožných misionárov.
Ak má byť hovorenie v jazykoch počas adorácie alebo vzdávania chvály Bohu naozaj autentické, potom nikdy nemôže mať formu nezrozumiteľného „drmolenia“, ako je to zvyčajné v rámci charizmatických obnov. Pri dare jazykov ide o zrozumiteľný jazyk do tej miery, do akej sa mu dá rozumieť a chápať ho. Okrem toho, že takéto „drmolenie“ priťahuje pozornosť k osobe človeka, ktorý tak hovorí, musíme si v prvom rade uvedomiť fakt, že Boh, ktorý nám dal rozum a slobodnú vôľu, čaká od svojho racionálneho stvorenia, že Mu bude inteligentne a dobrovoľne vzdávať úctu a chválu. Nezrozumiteľné „drmolenie“ teda v tejto súvislosti zlyháva na plnej čiare. Po druhé, niet na to žiadny dôvod, nikto nedáva nikomu žiadne pokyny, a nevyskytuje sa tu ani dar vysvetľovania jazykov, pretože tento dar má dávať istotu v tom, že čo sa učí, správne sa aj chápe (inými slovami, dar vysvetľovania jazykov je ochranou, ktorou nás chráni Duch Pravdy pred herézou). Musíme mať navyše na pamäti aj to, že človeka, ktorý hovorí jazykom, ktorý nepozná, môže ovplyvňovať zlý duch; ľahko sa to môže stať človeku, ktorý veľmi túži po tomto dare. Práve preto musí byť tento dar vždy spojený s vysvetľovaním viery; ak nie je, dar nepochádza od Boha a ani nie je autentický. Teraz je už teda zrejmé, prečo Cirkev kladie taký veľký dôraz na skúmanie a posudzovanie týchto záležitostí a prečo mlčanie Cirkevných autorít, týkajúce sa šírenia tzv. „chariziem“, ba ešte horšie, ich súhlas s nimi, môže zviesť množstvo duší zo správnej cesty.
Čo sa teda týka charizmatických darov, najlepším postojom voči nim je nevšímať si ich. Keďže nie sú určené na naše posvätenie, čo je našou prvoradou povinnosťou, mali by sme dbať na radu apoštolov a vždy túžiť po dokonalejších daroch – predovšetkým po milosrdnej láske, v ktorej spočíva naša duchovná dokonalosť. Ešte nikdy nikto nezišiel zo správnej cesty keď prosil o väčšiu vieru, nádej, či lásku, alebo o hojnosť darov Ducha Svätého, ktoré On vylieva na všetkých pokrstených, aby mohli prinášať veľa ovocia. Toto sú čnosti a dary, ktoré naliehavo potrebujeme po celý svoj život a na ktoré máme svojím spôsobom aj „právo“, pretože v Božom Synovi, Ježišovi Kristovi, sme adoptovanými synmi a dcérami nášho Boha Otca.
Čo sa týka charizmatických obnov, najlepšie je nezúčastňovať sa ich. Koniec koncov, mali by sme nasledovať príklad modliaceho sa mýtnika z dnešného evanjelia; bol pokorný, čestný a úprimný, nežiadal znamenie od Boha, ale túžil iba po jeho milosrdenstve. Je to modlitba, ktorá je prejavom trvalého pôsobenia Ducha Svätého v našich dušiach a ktorá nás nalaďuje na Jeho nevýslovné vzdychy, ktorými sa za nás prihovára, a ktoré nám unikajú alebo ich ignorujeme. Práve v týchto nevýslovných vzdychoch Ducha Svätého objavujeme pre seba Jeho najväčšiu charizmu, ktorá pobádala Krista niesť za nás Kríž a dať sa ukrižovať. Toto je pravá duchovná obnova, ktorá v našich dušiach zapaľuje skutočný a nefalšovaný oheň!
*******
O teologických, duchovných a liturgických problémoch, súvisiacich s charizmatickým hnutím, si môžete prečítať aj tu:
Fr. John Hardon, S.J., “Pentecostalism: Evaluating a Phenomenon”
http://www.therealpresence.org/archives/Protestantism/Protestantism_002.htm
James Likoudis, “The Pentecostalism Controversy”
https://www.catholicculture.org/culture/library/view.cfm?recnum=6587
Fr. Scott Gardner, “The Catholic Charismatic Renewal”
http://archives.sspx.org/miscellaneous/catholic_charismatic_renewal.htm
Peter Kwasniewski, “Objective Form and Subjective Experience: The Benedictine/Jesuit Controversy, Revisited”
http://www.newliturgicalmovement.org/2017/09/objective-form-and-subjective.html#.W-nuTYc2qUk
Ďalšie články nájdete na:
https://charismataexamined.wordpress.com/spirituality-doctrine/.
Písal som aj o záľube v hudbe a piesňach „chvál“ medzi charizmatikmi:
Sacred Music vs. ‘Praise & Worship’—Does it Matter?”
Part I https://onepeterfive.com/sacred-music-vs-praise-worship-matter-pt/
Part II https://onepeterfive.com/sacred-music-vs-praise-worship-does-it-matter-pt-ii/
“A Plea to Youth Ministers: Give Up the Past and Embrace an Ageless Tradition”
https://onepeterfive.com/youth-ministers-give-up-past-embrace/
“Is ‘Contemporary’ Church Music a Good Example of Inculturation?”
https://onepeterfive.com/is-contemporary-church-music-a-good-example-of-inculturation/