Apoštolská penitenciária už po 30. raz zorganizovala v Ríme kurz pre spovedníkov. Zameriava sa na praktické pastoračné a teologické otázky tzv. „vnútorného fóra“, spadajúceho pod povinnosť mlčanlivosti zo strany kňaza. Svätý Otec František prijal účastníkov kurzu na audiencii a adresoval im viacero podnetov.
Okolo 750 účastníkov kurzu z radov kňazov, diakonov a seminaristov prijal Svätý Otec v piatok 29. marca v Aule Pavla VI. vo Vatikáne. Pri stretnutí poukázal na veľkú dôležitosť kvalitnej prípravy tých, ktorí sa raz majú stať vysluhovateľmi sviatosti zmierenia ako poslania Cirkvi, ktoré jej Ježiš zveril.
Hneď na úvod pápež František urobil vsuvku do pripraveného príhovoru a zdôraznil potrebu seriózneho rozlišovania medzi fórom interným a externým:
„Interné fórum je fórom vnútorným a nesmie sa dostať von. Toto vám hovorím, pretože som si všimol, že v niektorých skupinách v Cirkvi tí, čo vykonávajú zodpovednosť, predstavení, takpovediac miešajú obe veci a čerpajú z vnútorného fóra pre rozhodnutia v tom vonkajšom a opačne. Prosím vás, toto je hriech! Je to hriech proti dôstojnosti osoby, ktorá vkladá v kňaza dôveru, vyjavuje svoju vlastnú realitu, aby prosila o odpustenie, a potom sa to použije na zariaďovanie vecí nejakej skupiny alebo nejakého hnutia, azda – neviem, vymyslím si –, azda dokonca nejakej novej kongregácie, neviem. Ale vnútorné fórum je fórom vnútorným. Je to posvätná vec. Chcel som vám to povedať, lebo mám o to starosti.“
Svätý Otec poukázal na vysoký záujem o kurz, dosvedčený počtom záujemcov. Plných 30 rokov skúsenosti Apoštolskej penitenciárie s organizovaním týchto kurzov je aj príležitosťou na reflektovanie:
„Ak sa z mnohých strán tvrdí, že spoveď a s ňou aj zmysel pre hriech je v kríze – a nemôžeme si nevšimnúť isté ťažkosti súčasného človeka v tomto ohľade –, táto početná účasť kňazov, novovysvätených i tesne pred vysviackou, dosvedčuje neustály záujem pracovať spoločne na čelení kríze a jej prekonávaní, predovšetkým „zbraňami viery“, a ponúknutím stále kvalitnejšej služby, schopnej skutočne ukázať krásu Božieho milosrdenstva.
Ježiš nás prišiel spasiť zjavujúc nám tvár milosrdného Boha a pritiahnuc nás k nemu svojou Obetou lásky. Musíme teda stále pamätať na to, že sviatosť zmierenia je opravdivou cestou posväcovania. Je to účinný znak, ktorý Ježiš zanechal Cirkvi, aby dvere do Otcovho domu zostali stále otvorené a bol tak vždy možný návrat ľudí k nemu.
Sviatostná spoveď je cestou posväcovania sa tak pre kajúcnika, ako aj pre spovedníka. A vy, drahí mladí spovedníci, to už zakrátko zakúsite.“
Pápež pripomenul, že kňazi ako vysluhovatelia sviatosti zmierenia nesmú zabudnúť, že sami sú hriešnikmi, ktorí túto sviatosť potrebujú a pristupujú k nej:
„Pre nás kňazov je štvrtá sviatosť cestou posväcovania sa predovšetkým vtedy, keď pokorne, ako všetci hriešnici, pokľakneme pred spovedníkom a úpenlivo vyprosujeme pre nás samých Božie milosrdenstvo. Pamätajme vždy, že my sme najprv ospravedlnení hriešnici, a až potom služobníci odpustenia.“
Svätý Otec vyzval spovedníkov k veľkorysosti pri počúvaní a tiež k tomu, aby kontemplovali nad zázrakmi obrátení a aj sami sa posväcovali pri kontakte s Božím tajomným pôsobením vo svätej spovedi. Na záver zdôraznil hodnotu a nedotknuteľnosť tzv. „sviatostnej pečate“ spovede:
„Zmierenie ako také je dobrom, ktoré múdrosť Cirkvi vždy chránila so všetkou svojou morálnou a právnou silou sviatostnou pečaťou. Táto, i keď nie vždy je pochopená modernou mentalitou, je nevyhnutná pre svätosť sviatosti a pre slobodu svedomia kajúcnika, ktorý musí mať istotu, že v akomkoľvek momente sviatostný rozhovor zostane ako spovedné tajomstvo. … Sviatostná pečať je nutná, a žiadna ľudská moc nemá nad ňou právomoc, ani sa jej nemôže dožadovať.“