Čo sa deje, keď národ stráca svedomie? Keď svetlo len tak-tak svieti v temnotách? Keď pravdu zatemňujú lži? Na tieto otázky môžeme odpovedať ďalšou otázkou: Aká bola Amerika v roku 2019?
Sme národ, ktorý sa naslepo necháva unášať prúdom; národ zmätený; národ, ktorému hrozí nebezpečenstvo, že absolútne stratí morálne zábrany. Národ, v ktorom to správne je teraz nesprávne a to nesprávne je teraz správne. Národ, v ktorom sa oslavuje zlo a očierňuje čnosť.
Neobviňujem z týchto problémov primárne spoločnosť ako takú a neobviňujem primárne ani ľudstvo ako také (hoci účet zo svojho života bude skladať Bohu každý jedinec). Obviňujem nás, veriacich, Ježišových nasledovníkov. Nás, ktorí hovoríme za Boha. Nás, ktorí sme povolaní byť soľou zeme a svetlom sveta. Jedným z najväčších dôvodov prečo ľudia opúšťajú Cirkev je podľa mňa to, že sa skutočne a úprimne nestretnú s Pánom. Medzi nami je príliš veľa kompromisov. Príliš veľa telesnosti a zmyselnosti. Príliš veľa svetskosti. Príliš veľa pokrytectva. Príliš málo stretnutí so živým Bohom. Zároveň je to aj dôvod, prečo z Cirkvi, a z kostolov, odchádzajú ľudia.
Zo správy Gallupovho inštitútu pre prieskum verejnej mienky: "V posledných dvoch desaťročiach prudko poklesol počet členov cirkví v USA. Patrí do nej len polovica Američanov oproti 70% v roku 1999." Jedným z najväčších dôvodov prečo ľudia opúšťajú cirkvi je podľa mňa to, že sa skutočne a úprimne nestretnú s Pánom (alebo sa o Neho už viac nezaujímajú). Znižovanie počtu členov cirkví celkom prirodzene vedie k úpadku ich vplyvu. Inými slovami, menej svetla znamená viac temnoty. Čím slabšie svetlo žiari, tým viac prevažuje temnota. Ako teda môžeme zmeniť svet my, keď sa stávame takými ako je svet? Ako môžeme ľudí privádzať k Ježišovi, keď sa mu nesnažíme podobať? Ako môžeme vyzývať k spoločenskej zmene, keď nezažijeme (alebo práve neprežívame) osobnú premenu?"
Som úprimne vďačný miliónom verných nasledovníkov Ježiša v dnešnej Amerike. Plávajú proti prúdu a idú s kožou na trh, nech to stojí čo to stojí. Svoje deti vychovávajú v úcte k Bohu a žijú čisto v manželstvách. Aj keď sú sami, žijú čisto a bezúhonne. Vo svojej práci sú výbornými svedkami viery, o ktorú sa delia ako s priateľmi, tak s ´nepriateľmi´. Svet však napriek tomu nimi pohŕda a zosmiešňuje ich. Stále sú však len výnimkou, ktorá potvrdzuje pravidlo. A to preto, lebo v Amerike sa väčšinou predkladá zriedené evanjelium, akási lacná náhrada skutočnosti, ktorá sa vyhýba krížu, prisľubuje šťastie a blahobyt a zanedbáva povolanie k posviacaniu sa, k obetovaniu sa a k službe. Niet sa čo čudovať, že vplyv v duchovnej oblasti na ľudí je minimálny; niet sa čo čudovať, že aj napriek nekonečným možnostiam prístupu k ľuďom - od TV cez rozhlas, ambóny až po internet - máme také biedne výsledky. Prieskum verejnej mienky (Gallupov inšt.) uvádza, že "od roku 1937 zhruba do 70-tych rokov sa k Cirkvi hlásilo 70% Američanov, v 90-tych rokoch nastal postupný pokles až o 20% a v súčasnej dekáde je to len polovica Američanov". Čo je horšie, väčšina tzv. millenials (tí, čo dosiahli dospelosť začiatkom 21. st.) bola ešte príliš mladá na to, aby sa zúčastnila prieskumu v rokoch 1998-2000. Teraz v dospelosti je ich v cirkvách len veľmi málo a ide zjavne o rozhodujúci faktor v celkovom poklese členstva v cirkvách v celých USA. V priemere len 42% millenials sú členmi cirkví. Toto už je dôvod na skutočné obavy. Už len pre toto by sme mali volať k Bohu o obnovu a položiť si vážne otázky.
Brennon Manning vo svojej knihe The Signature of Jesus (Ježišov podpis) sa vyjadruje jasne: "Ak sa Mu chceme vo svojom živote pripodobniť, naše svedectvo musí byť neotrasiteľné a odolné. Iba ak prestaneme byť sebeckí, odmietneme ľahostajnosť, ak zaujmeme voči svetu milosrdný postoj, postavíme sa proti bláznivej pýche nášho národa na postavenie, moc a majetky, ak uprednostníme vernosť vo viere a nie úspech, vtedy začnú pukať múry ľahostajnosti voči Ježišovi Kristovi. Pokiaľ nás bude len hŕstka, spoločnosť nás môže ignorovať, ale ak nás budú stovky, tisícky, milióny, ´premôžeme´ svet. Kresťania naplnení autentickosťou, úprimnou oddanosťou a Ježišovou štedrosťou by sa mohli stať tým najveľkolepejším znamením v dejinách ľudského pokolenia. Ježišova výzva je revolučná; ak si ju osvojíme, dokážeme zmeniť svet za pár mesiacov."
Brennon vôbec nepreháňa - práve toto je naozaj nutnosť, ktorá najviac tlačí Ameriku - opätovne si osvojiť revolučnú povahu evanjelia a žiť ho viditeľne pred svetom. Organizované náboženstvo nie je tým správnym kľúčom. Nepotrebujeme ani žiadnu ďalšiu novú stratégiu. Jediné čo potrebujeme je oživujúce a občerstvujúce stretnutie s Ježišom. Návrat na kolená, k Božiemu Slovu, k posväcovaniu sviatosťami, aby sme sa v moci Ducha Svätého vedeli o vieru podeliť horlivo, milosrdne a smelo aj s ostatnými.
Keď sa toto stane v Cirkvi, na svet to dramaticky zapôsobí. A okrem toho je to jediná nádej pre Ameriku - buď sa necháme vzkriesiť alebo zomrieme!