Vatikánske stredisko vydalo obsiahle verejné odsúdenie tzv. gender teórie a potvrdilo princípy dôstojnosti človeka, rozdielnosti a komplementarity.
„V každej takej gender teórii, od tej najmiernejšej až po tú najradikálnejšiu, končí všetko v pohliadaní na väčšiu dôležitosť ´rodu´ človeka, než na normálne rozdelenie podľa pohlavia – muž a žena“, píše sa v dokumente pod názvom „Ako muža a ženu ich stvoril“, ktorý 10. júna vydala Kongregácia pre katolícke vzdelávanie a výchovu. „Ide najmä o snahu o kultúrny a ideologický prevrat, poháňaný relativizmom a v neposlednom rade o dotiahnutie po právnickej stránke, keďže títo ľudia chcú mať svoje ´práva´ zabezpečené aj v rámci spoločnosti.“
Dokument sa usiluje o vytvorenie intelektuálneho rámca, v ktorom by sa dalo „viesť dialóg o otázkach gender teórie vo vzdelávaní“. Tento dokument vyšiel začiatkom tzv. „Pride mesiaca“, počas ktorého mnohé mestá a spoločnosti poriadajú kampaň na obranu LGBT a jednoznačne vyhlasuje, že Cirkev naďalej jasne učí o zásadných a nemenných rozdieloch medzi mužom a ženou, ustanovených prirodzeným zákonom, nevyhnutným pre založenie rodiny a prosperovanie ľudstva:
„Je nevyhnutné opätovne potvrdiť metafyzické korene rozdielnosti v pohlaví; ako antropologické popretie pokusov negovať mužsko-ženskú dualitu ľudskej prirodzenosti, od ktorej je odvodená aj podstata rodiny. Popretie tejto duality totiž nielenže zotiera víziu ľudskej bytosti ako ovocia aktu plodenia, ale vytvára predstavu o ľudskej osobe ako o druhu abstrakcie, ktorá sa ´sama rozhodne, akej prirodzenosti bude´.“
Text dokumnetu, ktorý podpísal kardinál Giuseppe Versaldi, prefekt Kongregácie pre katolícke vzdelávanie a výchovu, načrtáva filozofický pôvod dynamiky gender teórie a čoraz väčšie úsilie o zachovanie jej osobitej antropológie v politike a v zákonoch. Kongregácia vysvetľuje, že v polovici 20. storočia bola publikovaná séria štúdií, ktorá predkladala názor, že primárnym určujúcim vplyvom na osobnosť človeka sú vonkajšie podmienky. Keď sa táto štúdia aplikovala na ľudskú sexualitu, jasne im z toho vyšlo, že pohlavná identita je skôr spoločenským ´výtvorom´, než prirodzeným biologicky daným faktom.
„Toto zmýšľanie bolo prepojené s popieraním existencie akéhokoľvek pôvodného prvku v človeku, ktorý by predchádzal a zároveň určoval našu osobnostnú identitu, ktorá je nevyhnutným základom všetkého, čo robíme, ako konáme. Postupom času gender teória rozšírila svoje pole pôsobnosti. Začiatkom 90-tych rokov sa zamerala na možnosť človeka určiť si svoje vlastné sexuálne sklony bez ohľadu na reciprocitu a dopĺňanie vzťahu muž – žena a pochopiteľne nebrala ohľad na stvoriteľský zámer sexuality. Výsledkom bolo „radikálne oddelenie rodu od pohlavia, pričom prvé získalo navrch nad druhým“. Problémom nie je rozdielnosť pojmov, ako takých, ktoré sa dajú vysvetliť, ale oddelenie jedného od druhého.“
Gender teória smeruje ku konceptu „queer“ (zvláštny, pochybný, čudácky), čo samo osebe zodpovedá jej dimenziám sexuality, ktorá je obzvlášť flexibilná, premenlivá a nestála. Výsledkom tohto ideologického trendu je podľa Kongregácie jednoznačné podkopávanie a ničenie rodiny.
„V gender teórii ide v osobných vzťahoch iba o jednu vec a tou je momentálna príťažlivosť medzi jednotlivcami, bez ohľadu na pohlavnú rozdielnosť a schopnosť plodenia detí, čo je nevyhnutnou podmienkou pri formovaní rodiny. Inštitucionálny model rodiny sa teda obchádza v prospech vízie „rodiny“, ktorá je výlučne otázkou dohody a dobrovoľnosti.“
V dokumente sa uvádza, že aj napriek týmto problémom, sa rysuje možnosť dialógu. Tiež žiada ochranu ľudských práv a práv rodiny, odsudzuje nespravodlivú diskrimináciu a poukazuje na styčné body medzi ľuďmi s rozdielnym pohľadom na gender ideológiu. „Edukačné programy v tejto oblasti vyjadrujú rovnakú túžbu po potieraní prejavov nespravodlivej diskriminácie, čo je požiadavkou oboch strán. Nedá sa poprieť, že v dejinách sa tieto prejavy vyskytli a vplývali aj na Cirkev. Priniesli určitý prísny status quo, kvôli ktorému sa oneskorila nevyhnutná inkulturácia Ježišovej pravdy o rovnakej dôstojnosti muža a ženy, čo vyprovokovalo obvinenia v duchu maskulínnej mentality, skrývajúcej sa viac či menej za náboženské motívy.
Jasným zámerom Cirkvi na inštitucionálnej aj individuálnej úrovni musí byť výchova a vzdelávanie detí v súlade s princípmi, chrániacimi a vštepujúcimi do nich autentickú, čiže pravú ľudskú dôstojnosť“, vysvetľuje ďalej dokument Kongregácie. „V praxi sa obrana odlišných identít často prezentuje ako absolútne rovnaká hodnota pri vzájomnom porovnávaní. Tento všeobecný koncept ´ne-diskriminácie´ však často v sebe skrýva ideológiu, ktorá popiera rozdiel, ako aj prirodzenú reciprocitu, ktoré existujú medzi mužom a ženou.“
Odvolávajúc sa na klasickú filozofiu, historickú náuku Cirkvi, Druhý Vatikánsky koncil a spisy jednotlivých pápežov dokument objasňuje, že Cirkev trvá na chápaní kresťanskej antropológie ako na zásadnej podstate formácie človeka. Preto aj kresťania, či už pracujúci v cirkevných alebo svetských školách, by sa mali vyhýbať radikálnemu individualizmu gender teórie, a to v prospech detí, aby tak „prekonali ich individualizmus a pomohli im vo svetle viery objaviť ich špecifické povolanie, ktoré majú v spoločnosti zodpovedne vykonávať“. Dokument navyše zdôrazňuje, že rodina zostáva „primárnou bunkou“, do ktorej patria všetci žiaci, študenti, deti a ktorá je základnou hnacou silou ochrany, chápania a prenášania ľudskej dôstojnosti z pokolenia na pokolenie.
„Škola musí rešpektovať rodinnú kultúru. Musí sa usilovať naplniť očakávania, ktoré rodina kladie na školu. V kontexte modernosti sa však tradičné spojenectvo medzi rodinou a školou „dostáva tiež do krízy“. Je nevyhnutné obnoviť toto spojenectvo ale nielen na báze administratívnej, ale na báze poskytovania ´pozitívnej a prezieravej sexuálnej výchovy“, ktorá bude založená na zodpovednej spolupráci rodičov a učiteľov. Katolícke školy musia legitímne ašpirovať na uplatňovanie vlastnej vízie ľudskej sexuality, založenej na zosúladení fyzickej, psychickej duchovnej identity každého jedinca, každej ľudskej osoby.“
Kongregácia končí svoj dokument tým, že trvá na právach Cirkvi, rodiny a katolíckych vzdelávacích a výchovných pracovníkov obraňovať autentickú náuku Cirkvi proti náuke, založenej na svetských ´pokrokových´ princípoch. „Demokratický štát nemôže zredukovať rozsah náuky na jedinú, ktorá vyhovuje iba jednej strane, najmä ak ide o tak delikátne záležitosti, ako je podstata ľudskej prirodzenosti a zároveň o prirodzené právo rodičov slobodne sa rozhodnúť o takom výchovno-vzdelávacom modele pre svoje dieťa, ktorý plne korešponduje s náukou o dôstojnosti človeka.“