Pozn. editora originálu: Nasledujúci príbeh rozpráva mladá žena, ktorá si želá zostať v anonymite. Rozpráva o svojich skúsenostiach s nátlakom lekárov, aby podstúpila potrat. Dúfa, že toto jej svedectvo pomôže ostatným, aby sa dobre pripravili a nabrali odvahu vytrvať vo svojej viere, keď budú stáť pred náročným rozhodnutím.
"Do 25-tich rokov som prežívala viac-menej dokonalý život. Vydala som sa a čakali sme prvé dieťa. Po potvrdení tehotenstva som podstúpila veľa rutinných testov a vyšetrení. Neskôr ma vyzvali podstúpiť ešte dodatočné testy. Nerozumela som tomu, ale ani som sa na to veľmi nepýtala. Malo ísť o minimálne invazívny zásah a malo sa to týkať odhalenia prípadných abnormalít. Test v 20. týždni tehotenstva naznačoval, že moje dieťa by malo mať Downov syndróm. Na druhý deň sme sa mali aj s manželom stretnúť s poradcom v oblasti genetiky. Povedal nám, že u nášho dieťaťa sa v pomere 1:200 môže vyskytnúť Downov syndróm. S istotou sa to dá zistiť amniocentézou (vyšetrenie z plodovej vody), no mali sme sa rozhodnúť okamžite a ihneď ju podstúpiť. Pri tomto vyšetrení je riziko potratu 1:100. Nemali sme čas premyslieť si to, porozprávať sa s rodičmi, ani s kňazom. Obaja sme boli pripravení a ochotní vychovávať aj postihnuté dieťa, no zároveň sme boli aj mladí a vydesení. Vydesení z toho, že naše dieťa môže prísť na svet s ďalšími problémami a z toho, že ďalších 20 týždňov tehotenstva budeme v neistote. Súhlasili sme teda s týmto vyšetrením a podstúpila som ho. Vzápätí som to oľutovala. Prečo sme riskovali, že o dieťa prídeme aj pri takej malej pravdepodobnosti? Prečo sme súhlasili s testom, aj keby jeho výsledok nijako neovplyvnil moje tehotenstvo? Prečo sme sa museli rozhodnúť okamžite? ... Dcéra sa nám, vďaka milosti Božej, narodila v poriadku - v termíne, zdravá a bez komplikácií. Tie dni však, v ktorých som po vyšetrení čakala, či náhodou nepotratím, boli veľmi ťažké a trápili ma výčitky, že sme tak riskovali z nesprávnych dôvodov. Rozhodnúť okamžite sme sa mali údajne preto, lebo po 20. týždni sa rýchlejšie zvyšuje riziko pri potrate, keby sme sa preň rozhodli.
Zhruba po roku som opäť otehotnela. Boli sme vzrušení a dohovorili sme sa, že sa vyhnem všetkým podobným testovaniam, ktoré nám minule spôsobili toľko obáv a zmätku. Všetko pokračovalo dobre, až do 23. týždňa, keď na ultrazvuku diagnostikovali synovi zväčšenú ľavú komoru srdiečka. Ak by to takto pokračovalo, narodil by sa s polovičkou srdca, čo je v takom stave nezlučiteľné so životom. Hneď nás poslali na pediatrickú kardiológiu a na echokardiogram. Prvé stretnutie s kardiológom nášho synčeka nedopadlo dobre. Povedal, že pôvodná diagnóza bola správna a že náš syn zomrie čoskoro po narodení, pokiaľ mu hneď netransplantujú srdiečko, pričom darcov srdiečok novorodencov je absolútny nedostatok. Želáme si potrat? Som presvedčená, že keby sme súhlasili, urobili by ho hneď v ten deň. S manželom sme sa dočítali o procedúre na záchranu detí s hypoplastickým ľavokomorovým syndrómom (porucha obehu), ktorú robia v Bostone. Žiadali sme, aby nám dali kontakt. Lekári nás upozorňovali, že musíme mať hotovosť minimálne 100.000 dolárov, aby sa tam s nami vôbec začali baviť. Aj tak sme požiadali o kontakt. Až následne nás v nemocnici informovali o organizácii Sick Kids (choré deti) v Toronte, ktorým sa však nepozdával nález. Aj tak sme požiadali o odporučenie. Na druhý deň nám zavolali; bola som v 25. týždni tehotenstva. Hneď sme odcestovali do nemocnice Mount Sinai v Toronte. O dva dni neskôr urobili môjmu synčekovi v maternici chirurgický zákrok na srdiečku ... V prvom roku života ešte síce potreboval niekoľko chirurgických zákrokov na otvorenom srdci, no dnes je to šťastný 6-ročný chlapec bez akýchkoľvek obmedzení, bez liekov a robí všetko, čo 6-roční chlapci zvyknú robievať. Má celé srdiečko a funguje tak, ako má; pokojne sa môže dožiť vysokého veku. Do spomínaného rozhovoru s kardiológom som o tejto možnosti vôbec nevedela.
Tretie dieťatko sa nám narodilo bez problémov, bola to pre mňa veľká úľava.
Štvrté tehotenstvo bolo však pre nás tou naozajstnou skúškou. Počas prvého trimestra som zistila, že sa deje niečo veľmi zlé. V 12. týždni mi to potvrdili; po sérii vyšetrení mi diagnostikovali MPA vaskulitídu (zápal ciev), ktorý postihuje najmä obličky. Začali mi zlyhávať a na zastavenie tohto procesu som potrebovala chemoterapiu. Bez liečby by som zomrela do 5 mesiacov a do pôrodu mi zostávalo 6 mesiacov. Tehotnej žene sa nesmie aplikovať chemoterapia, preto mi naznačili, že musím ísť na potrat. Bola som už staršia a skúsenejšia a tak ľahko som sa už nevydesila. Povedala som "nie" a aj som to tak myslela. Zdravotnícky personál bol šokovaný. Povedali, že tehotnej žene sa v takomto prípade môže aplikovať len jedna liečba, no tá nebýva vôbec účinná. Ja som však s ňou súhlasila a preradili ma na vysoko rizikové tehotenstvo. Aj tak však trvali na tom, že by som radšej mala podstúpiť tú chemoterapiu, že moje dieťa tehotenstvo tak či onak neprežije a že liečba, s ktorou som súhlasila, aj tak nebude fungovať. Počula som, ako sa snažili môjho gynekológa presvedčiť, aby ma donútil ísť na potrat. Môj gynekológ bol však katolík a hoci so mnou ešte raz prešiel všetky možnosti a upozornil ma na závažnosť mojej situácie, netlačil na mňa, ani mi neodporúčal potrat. Rešpektoval moje informované rozhodnutie. A liečba zabrala! Bolo to nesmierne náročných 6 mesiacov, ale nakoniec som porodila zdravé dievčatko. Moje rozhodnutie ma síce stálo 70% funkcie obličky, no moje dieťa žije a ja som ani na sekundu neoľutovala svoje rozhodnutie. O 5 mesiacov neskôr, keď už spomínaná liečba neúčinkovala, som súhlasila s chemoterapiou. Tá však nezabrala. Po zložitých papierovačkách som sa dopracovala k inému lieku, ktorý je však veľmi drahý a zdravotnícke poistenie v Ontariu ho nekryje. Zatiaľ sa to ešte dá s pomocou iných príspevkov zvládnuť, no modlíme sa, aby bol ten liek účinnejší. Modlím sa aj za to, aby som žila aspoň tak dlho, aby som mohla vychovať deti. Teraz sa k lieku dostanem len v prípade recidívy; udržiavaciu dávku musíme platiť z vlastného vrecka.
Obličky mi zlyhávajú a mne zostáva iba čakať na rozhodnutie tých hore, či sa do mňa ešte oplatí investovať alebo nie. Ak sa rozhodnete ísť v našej krajine na potrat, môžete aj hneď, na dialýzu vás dajú tiež hneď, ak je k dispozícii orgán na transplantovanie, aj ten vám dajú, tabletku, keď chcete so všetkým skoncovať aby ste netrpeli, vám podajú hneď, no prístup k lieku, ktorý potrebujete aby ste mohli žiť, je obmedzený. Žijeme v krajine, kde máte právo na smrť a kde život je privilégiom, ak nie podľa zákona, tak určite podľa praktických skúseností.
Lekári, čo sa ma snažili dotlačiť k potratu, neboli zlí ľudia, ktorí chceli vidieť moje dieťa mŕtve; chceli zachrániť život mne, no nerešpektovali moje rozhodnutie. Nebolo nikoho, kto by sa zastal môjho nenarodeného bábätka. Aj niektorí moji priatelia, ba aj z rodiny si mysleli, že som sa zachovala nezodpovedne, keď som sa rozhodla pre dieťa a tým oddialila svoju liečbu. Otvorene tak hovorili za mojím chrbtom - tí istí ľudia, ktorí potom ochkali nad mojou dcérou a hovorili, aká je nekonečne milá a rozkošná.
Ako vidíte, nielen tínedžeri a obete násilia majú tento problém. Ľudia si musia vybrať tú správnu stranu, na ktorú sa postavia, ešte kým sú mladí a kým sa dostanú do situácie, ktorá ich môže vydesiť. Boh, väčšina rodiny a nášho spoločenstva stála po celý čas pri nás. V neistých časoch nám veľmi pomáhala ich modlitba a dobrá rada. Veľkou oporou mi bol po celý čas môj manžel, no nemal to vždy ľahké. Keby som sa kedykoľvek rozhodla pre potrat, mohla som naň ísť okamžite, aj bez toho, že by som to s ním konzultovala. Chodieval so mnou na vyšetrenia ako opora, no často s nami jednali, ako by som tam bola iba ja a akoby sa rozhodnutie, ktoré urobím, jeho vôbec netýkalo; že by tam v podstate vôbec nemal byť. Po narodení detí zvykol vybavovať všetky potrebné papiere, aby som ja mohla oddychovať a zotaviť sa, no papiere, súvisiace s našimi najmladšími 2 deťmi odmietli úrady riešiť, pretože ich vraj predložil on namiesto mňa. Keď na úradoch žiadal o vybavenie dokladov, ani mu len neposkytli žiadnu informáciu o jeho vlastných deťoch; vraj budú jednať iba so mnou!
Ide o to, že po celý čas som vôbec nemala pocit, že mám na výber. Bolo mi povedané čo mám robiť a boli mi poskytnuté ´istoty´, ktoré boli všeličím iným, len nie istotami. Musela som bojovať za život svojich detí. Stálo to samozrejme za to, no v každom prípade to bol boj, aj keď som bola vydatá, všetky deti boli plánované a boli sme zabezpečení aj po sociálnej a ekonomickej stránke; stále to bol boj. Personál nemocnice bol naozaj presvedčený, že sa ma snaží ochrániť pred utrpením. V skutočnosti by ma však ich "riešenie" olúpilo o príležitosť prežiť zázrak, prežívať nádej a vieru. Táto nemocnica by nás bola obrala o 2 deti bez konzultácie s manželom; ani len nenavrhli, či sa nechcem porozprávať s manželom, rodičmi, priateľmi, kňazom, ktorí by mi pomohli zvládnuť situáciu. Tie 2 životy by jednoducho "utratili" a všetko by išlo ďalej, akoby sa nič nestalo. S našimi bábätkami by narábali ako s medicínskym odpadom bez akejkoľvek možnosti dôstojného pohrebu.
Hovorí sa, že prvým krokom ku genocíde je dehumanizácia (zbavenie ľudskosti) skupiny ľudí, ktorú chcete vyhladiť, zničiť. Povedala by som že ako národ to práve robíme. Nechcem vidieť ženy trpieť. Mám súcit so ženami, ktoré sa ocitnú v ťažkých situáciách. Nechcem vidieť dievčatká, ktoré sa stanú terčom potratu len preto, že ich rodičia chceli chlapca. Nechcem vidieť krásne bábätká, odstrihnuté od života len pre svoje postihnutie. A nechcem vidieť rodiny, ktoré sa rozhodujú zo strachu. Som pro-life, čo však neznamená, že chcem vidieť ženy, ktoré sa v takejto situácii ocitnú ako medzi dvoma mlynskými kameňmi.
Znamená to, že keď za mnou príde priateľka a povie, že potratila, alebo má mimomaternicové tehotenstvo alebo sa jej narodilo mŕtve dieťatko, budem s nimi smútiť a oplakávať ich dieťa, pretože som presvedčená, že stratili niekoho, kto im bol nesmierne drahý. Znamená to, že keď za mnou príde priateľka a povie, že bola na potrate, aj v tomto prípade budem smútiť a oplakávať jej stratu, pretože tu naozaj došlo k nenávratnej strate života. Z akéhokoľvek dôvodu, za akýchkoľvek okolností, život sa nenávratne stratil, skončil. Nie som pro-life preto, aby som niekoho obviňovala alebo na neho ukazovala prstom. Veľmi dobre chápem, čo znamená byť vydesený a určite súcitim s tými, čo majú pocit, že nemajú lepšiu možnosť, alebo že nemajú žiadnu inú možnosť. Strata týchto životov ma však nesmierne zarmucuje, pretože to boli životy a nehanbím sa to povedať.
Život je nesmierne vzácny, mali by sme sa oň starať a zachovávať ho.