V suteréne Cirkevnej akadémie sv. Františka Xaverského v areáli Univerzity Saint Louis (SLU) stojí socha Panny Márie s Ježiškom.
Socha, vyrezaná z bieleho kameňa, stojí na nevýraznom podstavci oproti menšej kaplnke. Na soche vidno niekoľko známok veku: prsty na detskej ruke, roztiahnuté v požehnaní, sa rozpadli, na kútikoch pier Márie sa objavujú tmavé škvrny. Na prvý pohľad nevyzerá socha nijak pozoruhodne.
Nezaujímavá, pokiaľ človek nevie viac o jej postavení v histórii školy.
"Dnes nemám dojem, že by mnohí poznali príbeh alebo históriu tejto sochy, keď okolo nej prechádzajú vo vestibule mariánskej kaplnky v Cirkevnej akadémii," vyjadril sa pre redakciu CNA otec David Suwalsky, vedúci Katedry teologických štúdií na SLU a historik.
Bronzová doska naproti kaplnke zaznamenáva príbeh sochy. Táto pamätná tabuľa vysvetľuje úlohu, ktorú socha zohrala v prospech univerzity v čase krízy - niektorí hovoria, že krízu odvrátilo orodovanie Panny Márie a modlitby spoločenstva. Príbeh modlitby uprostred moru je epizódou histórie, ktorú si treba pripomínať v čase pandémie koronavírusu.
Epidémia v rastúcom meste
V 40. rokoch 19. storočia sa mestu St. Louis, ktoré pôvodne slúžilo ako francúzske obchodné stredisko pozdĺž rieky Mississippi, veľmi darilo. Stalo sa vstupnou bránou k rozpínajúcemu sa americkému Západu, kde bolo dostatok zeme a zlata. V roku 1849 malo mesto približne 77 000 obyvateľov.
Potom prišla epidémia cholery.
"Mesto bolo veľmi vystrašené," uviedol Christopher Alan Gordon, riaditeľ knižnice a zbierky Historickej spoločnosti Missouri, ktorý napísal knihu o následkoch epidémie na mesto St. Louis s názvom Fire, Pestilence, and Death: St. Louis 1849.
Cholera, ktorá sa začala v tom roku šíriť, prišla do Spojených štátov z Európy prostredníctvom obchodu a migrácie. V tom čase sa mnoho nových prisťahovalcov presúvalo do St. Louis, aby sa tam usadili alebo pokračovali na západ.
K prvým úmrtiam na epidémiu v St. Louis došlo v januári a choroba dosiahla svoj vrchol od konca apríla do polovice júla.
"Akonáhle sa cholera rozmohla počas jari, ľudia začali utekať z mesta," povedal Gordon.
Dokonca aj vládni predstavitelia sa uchýlili na okolitý vidiek a prinútili starostu, aby v júni vymenoval krízovú Radu pre verejné zdravie s takmer úplnou kontrolou nad mestom, aby zastavili šírenie choroby.
Zúfalstvo mesta sa prejavilo až do tej miery, že dokonca zakázali zeleninu a kyslú kapustu, o ktorých sa mylne predpokladalo, že šíria choleru hnilobou. Mesto odstránilo smeti a odpad. Občania pálili sudy smoly a dechtu v nádeji, že vyčistia atmosféru "miasmy", čo je grécky výraz pre "zlý vzduch".
Až neskôr umožnila teória mikróbov vedcom odhaliť, že cholera sa šíri špinavou vodou; v tom čase chýbala mestu vhodná kanalizácia.
Určité úsilie však predstavovalo to, čo by sa dnes považovalo za efektívne opatrenia voči nákazám. Ľudia, ktorí dorazili do mesta, boli sledovaní na príznaky a na ostrove v rieke Mississippi bola postavená provizórna nemocnica s názvom "Karanténny ostrov".
"Vzhľadom na to, čo sa deje vo svete" v súvislosti so šírením koronavírusu, povedal Gordon, "myslím si, že by sme sa mali pozrieť späť na tieto epidémie a uvedomiť si, že sú to skutočné lekcie a že z nich vyšiel pokrok, ktorý nám dnes pomáha v každodennom živote."
Aj keď mesto naplnilo Karanténny ostrov, choroba sa ďalej šírila a na vrchole epidémie sa zaznamenalo 200 pohrebov denne.
"Viete si prečítať tieto správy, najmä z mája a júla 1849, kde ľudia hovoria o prázdnych uliciach," povedal Gordon.
"Bol to strašidelný čas, strašidelné miesto na život."
Univerzita Saint Louis a strieborná koruna
Dokumenty, ktoré sa uchovali v Jezuitskom archívnom a výskumnom centre v St. Louis, ako aj v knižničných archívoch Univerzity Saint Louis, poskytujú možnosť nahliadnuť do života školy počas epidémie - a ako socha Madony z Cirkevnej akadémie sv. Františka Xaverského ovplyvnila tento úsek dejín Univerzity Saint Louis.
V roku 1849 mala Univerzita Saint Louis, vtedy čisto mužská inštitúcia, viac než 200 študentov na internáte, z ktorých mnohí pochádzali z bohatých južanských rodín a z východného pobrežia. Boli tu tiež tzv. "day-scholars" študenti, ktorí cestovali na univerzitu zo svojich vlastných domovov v St. Louis, aby každodenne navštevovali školu. Univerzite stačilo iba 30 rokov na to, aby sa stala jednou z najväčších vzdelávacích inštitúcií západne od rieky Mississippi.
Chýry o blížiacej sa nákaze dorazili do novín v St. Louis ešte pred tým, ako choroba ohlásila svoje prvé obete v januári 1849. Preventívny strach sa zmocnil mesta, vrátane univerzity. Nedatovaná petícia podpísaná 16 študentmi niekedy v druhej polovici roku 1848 oznamuje "Le Choléra!!!" a vo francúzštine nalieha, aby študentom bolo povolené fajčiť s odôvodnením, že "tabakový dym dokáže odraziť tohto nepriateľa."
Do mája 1849 sa situácia zhoršila. V liste od otca Pierra Jean De Smeta, vtedajšieho druhého veliteľa miestnej jezuitskej provincie, sa píše, že v tom mesiaci boli "každý večer prednášané modlitby a novény proti tejto kalamite v našich kostoloch na počesť Najsvätejšieho srdca Ježišovho." Medzi týmito kostolmi bol aj ten sv. Františka Xaverského.
V situácii, keď študenti bývali tak blízko vedľa seba na internáte v centre rastúceho mesta a epidémia tlačila zo všetkých strán, na Univerzite Saint Louis prudko rástla nervozita.
Zo strachu o školu sa študentský klub Bratstvo blahoslavenej Panny Márie každodenne modlil za ochranu pred epidémiou v cirkevnej akadémii. Niekedy v máji, na príkaz otca Isidora Boudreauxa, predstaviteľa Bratstva, skupina zhromaždila študentov v kaplnke.
Otec De Smet poznamenal, že pred sochou, ktorá dnes spočíva mimo súčasnú kaplnku kostola, sa zhromaždili študenti, aby požiadali Máriu o ochranu všetkých študentov pred morom:
"Zhromaždení v kaplnke Bratstva, ktorá je konkrétne zasvätená Panne Márii, perami, ktoré vyjadrovali najhlbšie pocity ich sŕdc, prosili o jej božskú ochranu; na kolenách, so synovskou dôverou a láskou, pokorne prosili Máriu, ich nebeskú Matku, aby ich uchránila pred prichádzajúcim morom, a s láskavou, detskou naivnosťou sľúbili, že ak nikto z nich alebo z tých, ktorí žijú na univerzite, sa nestane obeťou cholery, tak umiestnia striebornú korunu na jej sochu, ktorá bude ich nepretržitým pamätníkom jej lásky."
Škola zároveň umiestnila medaily Nepoškvrneného počatia na brány a dvere školy, uvádza krátka biografia Boudreauxa, ktorá sa nachádza v Jezuitských archívoch.
Zdá sa, že tento prísľub Márii "rozptýlil všetok strach" medzi študentmi, uviedol otec Thomas Chambers v liste z októbra 1899, teda 50 rokov po cholere. Chambers poznamenáva, že niektorí študenti, keď sa ich spýtali na obavy z epidémie, odpovedali: "Nie! Cholera sa neopováži vstúpiť medzi múry tejto univerzity. Panna Mária ju zadrží."
Počas epidémie sa jezuiti prevažne sústredili na pomoc chorým. "Naši otcovia boli dňom i nocou, mesiace spoločne medzi mŕtvymi a umierajúcimi," poznamenal otec De Smet niekoľko mesiacov po epidémii.
Najmä jeden, otec Arnold Damen, bol mestom St. Louis ocenený za úsilie proti nákaze. Chorým neúnavne pomáhal aj Dr. Moses Linton z univerzitnej fakulty, ktorého vyznamenali na lekárskej fakulte.
V júni boli študenti poslaní domov zo strachu z choroby a univerzita bola zatvorená až do septembra. Začiatočný výcvik bol zrušený. Rok sa namiesto toho skončil výročnou večerou na sviatok Jána Krstiteľa.
"Uisťujem vás, že to bola správna myšlienka, že sa ukončilo (vyučovanie)," uvádza sa v liste z 9. júna 1849 od Boudreauxa. "Väčšina rodičov sa už chystala odvolať svojich synov."
Oficiálny počet obetí cholery v St. Louis v roku 1849 bol 5 547. Skutočný počet je takmer určite oveľa vyšší v dôsledku nepresnosti mnohých záznamov a skutočnosti, že mnoho mŕtvych bolo pochovaných mimo mesta. Podľa mnohých odhadov by sa skutočnosť mohla pohybovať medzi 7000 a 8000 obeťami, uvádza Gordon. V každom prípade to predstavuje značnú časť zo 77 000 populácie mesta.
Nákaza dosiahla svoj vrchol v St. Louis v júli, keď zomrelo 2 211 osôb. Začiatkom augusta vyhlásila Rada pre verejné zdravie, že núdzová situácia v meste oficiálne skončila. V ten istý mesiac zomrelo na chorobu iba 54 ľudí.
Keď Univerzita Saint Louis opätovne spustila vyučovanie v septembri, už bolo po epidémii.
Keď sa študenti vrátili do školy, všetci boli v poriadku. Pevné zdravie si zachovali aj kňazi napriek ich neustálej službe chorým.
Epidémia, ktorá si vyžiadala približne 10 % populácie mesta a spôsobila zmätky po celom svete, neprekročila múry univerzity. Študentský zbor zostal zachovaný a ani jeden z jezuitov neochorel napriek namáhavej službe chorým.
Škola to považovala za znak svojej prísahy blahoslavenej Matke. Večer 8. októbra toho istého roku univerzita zorganizovala dva a pol hodinový obrad, aby dodržala svoj sľub a korunovala sochu.
Otec De Smet poznamenal, že kostol bol vyzdobený stále-zelenými girlandami a kvetmi, bielymi vencami a "nespočetnými" lampami v tvare "sŕdc, korún a krížov". Obrad zahŕňal benedikciu, hymny a kázeň "vhodnú pre túto príležitosť v každom ohľade" od reverenda Gleizala, ktorého opisuje ako "najoddanejšieho služobníka Márie". Študenti niesli zapálené sviečky zabalené do malých vencov.
Na záver obradu bola koruna požehnaná a okolo kostola prešla dvakrát procesia. Túto scénu De Smet opísal ako "nádhernú a impozantnú". Dav potom zaspieval Te Deum a "uprostred najsmrteľnejšieho ticha" korunovali sochu Matky, ktorej pripisovali svoje prežitie.
Strieborná koruna dnes
Dnes je koruna oddelená od sochy a príležitostne putuje medzi svojou súčasnou lokalitou v cirkevnej akadémii a múzeom v areáli univerzity. Študenti zo štyridsiatych rokov 20. storočia tiež zasvätili mramorovú tabuľu v latinčine, ktorá opisovala históriu sochy a koruny. Táto tabuľa je dnes v sklade, príliš ťažká pre steny súčasnej kaplnky. Vedľa sochy namiesto toho stojí bronzová verzia s prekladom pôvodnej mramorovej. Farnosť zmenila lokalitu v uplynulom poldruha storočí a socha, koruna a plakety sú jednými z posledných pozostatkov pôvodného kostola.
Populácia univerzity z roku 1849 sa mohla spoľahnúť na niekoľko dočasných faktorov, ktoré hrali v jej prospech, poznamenal otec Suwalsky.
"Chudoba znamenala, že rodiny si nemohli dovoliť lekárov, čo znamenalo, že neboli vystavení hrôze, ktorou bola vtedajšia medicína," povedal. "Žiadne špinavé ruky, nástroje alebo šialené nápoje ... Navyše študenti boli muži, mladí a zdraví a preto boli menej náchylní k chorobám." Suwalsky tiež poznamenal, že populácia univerzity mala pravdepodobne prístup ku kvalitnejšej vode na rozdiel od mnoho iných chudobnejších častí mesta.
"Napriek tomu," povedal, "je úžasné, že choroba tak smrteľná ako cholera, ktorá si vyžiadala životy až 10% populácie St. Louis, neprenikla do univerzitnej komunity. Som ochotný to nazvať zázrakom."
Samozrejme, nie všetky modlitby sú zodpovedané tak jednoznačne.
"Verili tomu, že umiestnenie pod ochranu Panny Márie im prinesie veľmi pozitívnu vec," povedal otec Suwalsky, "a nie som si istý, či mali akúkoľvek záruku, že sa im nič nestane. Verili však, že je to správne, a ja si myslím, že to je to, čo môžeme všetci urobiť. Dôvera, že nás Pán zaopatrí a my budeme naďalej veriť, že Božia pomoc a milosť sú pre nás vždy prítomné a dostupné."
Príbeh sochy Márie v kostole sv. Františka Xaverského nesie dôležitý význam aj dnes, keď čelíme ďalšej globálnej epidémii, šíreniu nového koronavírusu.
"Tieto veci, bohužiaľ, nie sú jedinečné z historického pohľadu," povedal otec Suwalsky. "Mali by sme pochopiť, že robíme správne veci a stále pracujme." V súčasnosti je v rámci opatrení proti COVID-19 SLU jednou z mnohých univerzít, ktoré prešli na online výučbu po zvyšok semestra pre väčšinu študentov.
"V Cirkvi vždy existovala prax, že sme sa dostali pod patronát, pod prospešný dohľad Panny Márie. A toto presne robili v roku 1849 a je to niečo, čo by mali Katolíci robiť pravdepodobne aj dnes."
"Je to presne táto myšlienka, že starostlivá Božia Matka sa o nás postará, a že nám pomôže vymaniť sa zo seba a zo svojich vlastných obáv."