KOMENTÁR Robert Bezák v nedávnej diskusii symbolicky kapituloval. Kresťanom de facto odkázal, aby sa stiahli z verejného života a nekládli na spoločnosť žiadne nároky, ktoré vychádzajú z ich presvedčenia. Príbeh o antikňazovi, ktorý svojimi rozhodnutiami sám Bezák v posledných rokoch písal, tak dostal veľkú symbolickú bodku.
Pokiaľ budú mať kresťania na Slovensku presne takých priateľov, akým je emeritný arcibiskup Róbert Bezák, nebudú potrebovať žiadnych nepriateľov.
Tieto a podobné myšlienky sa derú na jazyk po jeho posledných verejných prehláseniach, ktoré sa nedajú nazvať inak ako kapituláciou pred duchom politicky korektnej doby a zrieknutím sa špeciálnej životnej filozofie, ktorá je každému kňazovi vlastná už len z podstaty veci.
Keď totiž prišla v nedávnej diskusnej relácii .týždňa reč na angažovanie sa kresťanov v politike, Bezák prehlásil: „Minister zdravotníctva (narážka na M. Krajčího pozn. red) v súčasnosti nemôže byť veriaci človek, to si povedzme otvorene. Sú mnohé posty, kde veriaci musí uvažovať, či tam pôjde. Keď systém stojí, ako stojí, a on už sa meniť nebude, lebo tam sme zašli“.
Rovnako sa nechal počuť, že v niektorých témach či pozíciách by sa mali kresťania stiahnuť a dokonca zvážiť návrat k svojim skúsenostiam z totalitného režimu. „Ak som bol veriaci, nechcel som byť v armáde, nechcel som byť policajtom, ak som bol veriaci, nechcel som byť právnikom,“ vysvetľuje Bezák.
Niekdajší trnavský arcibiskup je tiež toho názoru, že pre kresťanov je už neskoro meniť na Slovensku väčšie veci a mali by si povedať: „Toto ja už riešiť nebudem môcť, lebo tak ďaleko to zašlo.“
Prehlásenia klerika, ktorý sa celkom očividne začína cítiť lepšie na Pohode alebo v propagačnom spote Progresívneho Slovenska ako s Bibliou v ruke brániac určité nemenné princípy, obnažujú dva veľké problémy vo vzťahu kresťanstva a spoločnosti.
Dobrovoľná podzemná cirkev?
Tým prvým je potreba niektorých kresťanov stavať sa do úlohy menejcenného. Kým myšlienka, že veriaci moslim nemôže zastávať štátnu funkciu by pre vás mohla znamenať budíček od NAKA, vo vzťahu ku kresťanom je to, zdá sa, naopak žiadúce.
Zatiaľ čo v západných krajinách sa pri štátnych a firemných politikách preferuje v mene diverzity obsadzovanie funkcii príslušníkmi náboženských skupín, jednu z nich (ktorú by mal najviac hájiť) u nás Bezák znovu posiela do pivníc. Teda dobrovoľne tam, kde ich pred rokom 1989 často proti ich vôli posielal minulý režim.
Ako spraviť kresťanstvo ešte viac irelevantným
Druhou problematickou rovinou je rezignácia na vlastné nároky voči spoločnosti či ideály a to 30 rokov od Novembra, ktorý mal umožniť tieto ideály slobodne šíriť. Samozrejme, nehovoríme tu o prejavoch viery, ktoré sú súkromnou záležitosťou, ale o kresťanských myšlienkach, na ktorých stojí celá európska civilizácia.
Bezák de facto odkazuje, aby sa veriaci na ich šírenie vykašlali a riešili len samých seba. Kašľať na to, že vo vyspelom svete existujú miesta, kde bol zlegalizovaný potrat formou čiastočného pôrodu. Kašľať na to, že čoraz viac tínedžerov sa odmieta identifikovať so svojím pohlavím. Kašľať na to, že Európu môže o pár generácií vo veľkej miere pohltiť stáročia konkurenčná moslimská civilizácia.
Máme zanechať akýkoľvek opodstatnený a racionálny boj za morálne princípy, stiahnuť sa do svojich ulít, opustiť významné funkcie a zhltnúť všetko, čo nám sociálni inžinieri naservírujú. To je, zdá sa, nová deštrukčná stratégia kňaza Bezáka. Jednoducho – držať hubu a krok.
Vzhľadom na ňu treba len zopakovať myšlienku z úvodu textu – pokiaľ budú mať kresťania na Slovensku presne takých priateľov, akým je emeritný arcibiskup Róbert Bezák, nebudú potrebovať ani nepriateľov.