Albert Mohler je prezidentom Južného baptistického teologického seminára a skvelý, presvedčivý obhajca pro-life agendy. Na svojom každodennom brífingu koncom mája diskutoval o príbehu, ktorý vyšiel v Tampa Bay Times a ktorý pod názvom: "Mladých lekárov to ťahá do prednej línie k potratom - ich poskytovatelia na Floride chcú získať prax a robia nadčasy, len aby poskytli pacientom všetko, čo by mohli potrebovať" napísala Claire McNeillová.
Tri úvodné odstavce vám napovedia, o čom celý príbeh bude:
TAMPA - drinky ´mimosa´ po 2 dolároch pre lekárov, ktorí v to horúce augustové piatkové ráno sedeli v kójach rýchleho občerstvenia; niektorí oboma dlaňami zvierali hrnčeky s kávou po ďalšej z celotýždenných nočných služieb na pôrodníckom oddelení.
Dr. Jewel Brownová, ktorá už tretím rokom slúži na gynekologicko-pôrodníckom oddelení, si objednala pancakes, aby ich zobrala domov svojmu priateľovi. V noci šéfovala štyrom pôrodom. Rada počúva ženy, ktoré protestujú ´To nedokážem!´ a potom sa im to samozrejme podarí.
Túži sa jedného dňa stať lekárkou, ktorej sa môže pacientka so všetkým zdôveriť a ktorej môže všetko zveriť, či už ide o tehotenské kontroly, cisárske rezy - alebo potrat.
Tvrdo pracujúca lekárka, ktorá sníva o tom, že sa jedného dňa stane medzi gynekológmi a pôrodníkmi tým, čím je Swiss Knife (švajčiarsky nôž) medzi nožmi, privádza v jednej miestnosti bábätká na svet a iné bábätká v druhej miestnosti zanecháva v tratolišti krvi. Šesť v prvej, pol tucta v druhej - v každom prípade však "pomáha ženám". Pastor Mohler poznamenáva, že podtextom tohto všetkého je neustála kampaň propotratárov a ACOG (hyper propotratári), cieľom ktorej je presvedčiť/prehovoriť/získať lichotením mladých lekárov k ochotnému súhlasu s vykonávaním potratov. "Koniec-koncov", ako poznamenáva McNeillová, "oblasť medicíny v prevažnej miere pokladá potraty za špecialitu, a nie za podstatnú súčasť lekárskej praxe. A väčšina gynekológov-pôrodníkov nevykonáva potraty."
Čo robiť? Nuž, vytvárať skupiny "medikov pro choice" zo solidarity a kvôli budovaniu siete. Vypracovať dohodu s hlavným zamestnávateľom, v ktorej by bola zahrnutá aj "klauzula, že ako lekárka môže poskytovať ´full-spektrum reprodukčnej zdravotníckej starostlivosti´- inými slovami, že formou fušiek môže vykonávať potraty, čo aj pár sobôt v mesiaci robí. Môžete "rozprávať s rodinnými lekármi o tom, ako diskutovať o plánovaní tehotenstva"; títo však, na vaše veľké sklamanie, nebudú o nič zodpovednejší, než tí druhí.
Dr. Brownová zostáva po svojom vlastnom potrate už dosť opatrná, pretože si pamätá ´následky´ potratu (pozostatky potrateného bábätka) v smetnej nádobe na nebezpečný odpad. Doteraz urobila stovky potratov a na facebook posiela pro-choice linky. Strach však zostáva. Svojej mame totiž ešte nepovedala, čo po sobotách naozaj robí. Hovorí: "Máte pocit, že ste hrdina, no nemôžete to prejaviť; je to ako vaša tajná identita."
Toto sú však len príbehy jednotlivcov. Čo robiť, keď v roku 1993 "len 12 percent gynekológov-pôrodníkov malo v učebnom programe potraty"? "Zabezpečiť, aby tieto učebné programy povinne zahŕňali potratársku prax, alebo aspoň umožniť ´prístup k tejto praxi´", píše s iróniou McNeillová.
The University of California, San Francisco, pomáha zabezpečiť množstvo poskytovateľov potratov s kvalitnou praxou prostredníctvom dvoch programov: Fellowship in Family Planning a Ryan Residency Program. V tomto druhom len za dve desaťročia vybudovali učebný plán praxe pre gynekológov-pôrodníkov v 100 inštutúciach. V oblasti rodinného lekárstva postupuje takmer 30 inštitúcií v súlade s programom "RHEDI" praxe a chce ho vbudovať do výuky o reprodukčnom zdraví. V súčasnej dobe je veková hranica gynekológov-pôrodníkov, poskytujúcich aj potraty, 35 rokov.
Príbeh sa v závere opäť vracia k Jewel Brownovej, ktorá, obrazne povedané, jednou rukou normálne rodí bábätká, a druhou iné bábätká zabíja. Je spokojná s konverzáciou, ktorá sa pri tom rozvíja. Ukazuje nastávajúcej matke ultrazvuk a hovorí: "Pozrite, ona tancuje!" a vzápätí napíše objednanie na potrat.
"Je to o matke", hovorí Brownová - znie to jednoducho, hoci to tak vôbec nie je.
Po potrate musí spočítať všetky "produkty počatia", aby sa uistila, že v maternici nezostali žiadne zbytky plodu. Táto práca ňou ani nehne. Práve naopak, utvrdzuje ju v tomto jej povolaní, pretože vie, že nie všetci lekári si s potratom dokážu poradiť. Jedným z podstatných dôvodov je ten, že medicínu študovali, aby životy zachraňovali, a nie aby život násilím ukončovali. V súčasnosti už všetky študijné programy ponúkajú "prístup k praxi potratára", je však povzbudzujúce, že zatiaľ "len" 14% gynekológov-pôrodníkov zabíja nenarodené bábätká.