Ešte pred svojím obrátením na katolícku vieru bol blahoslavený Bartolo Longo istý čas ´vysvätený´ za satanistického kňaza. Neskôr sa stal členom tretieho rádu dominikánov.
Narodil sa 10. februára 1841 do zámožnej rodiny, ktorá žila neďaleko pobrežného mesta Brindisi na juhu Talianska. Jeho rodičia boli horlivými katolíkmi a želali si, aby sa stal učiteľom. Po tom, čo jeho otec zomrel a matka sa znova vydala za právnika, presvedčil ich Longo, aby ho poslali na univerzitu do Neapola, kde začal v roku 1861 študovať právo.
V tom čase bolo Taliansko pod vplyvom hypernacionalistického hnutia, ktorého stúpenci vnímali pápežstvo ako antagonistický prvok voči svojim záujmom. Študenti Neapolskej univerzity fušovali do špiritizmu, okultizmu a čarodejníctva. Longo sa pridal k hnutiu, ktoré ho napokon doviedlo k satanskému kultu, kde bol po, ako sám popisuje "duchovných" zážitkoch, ´vysvätený´ za satanistického kňaza. Nasledujúce roky prežíval Longo v "depresii, nervozite a zmätku". Plný úzkosti a paranoje sa obrátil na priateľa zo svojho rodného mesta - Vincenza Pepeho - aby ho usmernil a viedol. Pepe ho predstavil dominikánskemu pátrovi Albertovi Radentemu, ktorý ho priviedol k úcte voči ružencu.
7. októbra 1871 sa stal Longo dominikánskym terciárom a prijal meno "Rosario". Čoskoro potom, ako sa vrátil späť k viere, išiel ešte raz na satanistickú seansu a s ružencom v ruke povedal: "Zriekam sa špiritualizmu, pretože to nie je nič iné, iba chaos, omyl a falošnosť." Jeho právnická prax ho priviedla do blízkosti Pompejí, kde stretol grófku Marianu di Fusco, vdovu, ktorá vlastnila veľkú časť mesta. Spoločne založili Bratstvo posvätného ruženca, sponzorovali festival k úcte Panny Márie ružencovej a začali obnovovať kostol, ktorý bol v dezolátnom stave. Začali sa šíriť správy o údajných zázrakoch pri prestavbe kostola a biskup z Noly týchto dvoch povzbudil, aby začali so stavbou oveľa väčšieho kostola, ktorého základný kameň bol postavený v roku 1876. Z kostola sa napokon v roku 1939 stala veľká bazilika, dnes známa ako Pápežská svätyňa Preblahoslavenej Panny Márie ružencovej z Pompejí.
Na návrh pápeža Leva XIII sa v roku 1885 Longo oženil s grófkou, avšak žili vo vzájomnej zdržanlivosti. Pokračovali v mnohých charitatívnych dielach, poskytujúc pomoc najmä sirotám a deťom väzňov. Ruženec Longo odporúčal a propagoval až do svojej smrti 5. októbra 1926; zomrel ako 85-ročný. Jeho pozostatky sú umiestnené v sklenenej truhle v Pompejskej svätyni. Má na sebe rúcho rytiera Rádu Božieho hrobu. 26. októbra 1980 ho Ján Pavol II blahorečil a nazval ho : "Apoštolom ruženca". Sviatok má vždy 5. októbra.
"Osobitnú charizmu apoštola ruženca mal blahoslavený Bartolo Longo. Jeho cesta k svätosti spočívala v inšpirácii, ktorú počul v hĺbke svojho srdca: „Každý, kto šíri ruženec, bude spasený!“13 V dôsledku toho sa cítil povolaný, aby postavil kostol zasvätený Našej Panej Svätého ruženca v Pompejach na pozadí ruín starovekého mesta, ktoré práve zachytilo ohlasovanie Krista, keď bolo v roku 79 pochované počas výbuchu Vezuvu, aby o niekoľko storočí neskôr vstalo z popola ako svedok svetlých i temných stránok klasickej civilizácie.
Svojou celoživotnou prácou a praktizovaním „pätnástich sobôt“ Bartolomej Longo prehĺbil kristocentrickú a kontemplatívnu podstatu ruženca a dostal veľkú podporu a povzbudenie od Leva XIII, „pápeža ruženca“ (Apoštolský list Rosarium Virginis Mariae, pápež Ján Pavol II, 8).
LOVE uCATHOLIC? (poskytuje tradičné katolícke informácie v súčasnom svete).