Hagia Sophia (Božia múdrosť) je jednou z najskvostnejších katedrál sveta, vykresľujúcou svoje kontúry na horizonte Istanbulu ako trvalá a nezmazateľná pripomienka kresťanskej minulosti Konštantinopolu. Tento chrám má pevnú štvorcovú základňu s vyše 30 metrov vysokou kupolou, vystuženou rebrovitou kostrou, ku ktorej priliehajú dve polkruhové klenby.
Vo vnútri svetlo žiari cez okná a klenba s nebesami akoby sa vznášala. Ľudia akoby automaticky hovoria v tejto mohutnej cirkevnej ´jaskyni´ tichšie; napriek slnkom zaliatym priestorom sa však aj tu vyskytujú tienisté kúty. V osmanských hrobkách tu v blízkosti stĺpov odpočívajú zavraždení princovia, ktorých sem uložili moslimskí dobyvatelia. Islamskí obrazoborci omietli maľovkou tváre anjelov, namaľovaných na klenbe. Keď som tam bol minulý rok, všimol som si, že takto poškodené mozaiky sú už starostlivo opravené.
Chrám Hagia Sophia nie je najstarším chrámom na svete, no nemá od toho veľmi ďaleko. Stojí na mieste kostola, ktorý dal údajne postaviť Konštantín I. v roku 325 na základoch pohanského chrámu. Posvätiť ho dal v roku 360 jeho syn Konštantín II. Počas nepokojov v roku 404 z dôvodu druhého vyhnanstva Jána Chryzostoma, vtedajšieho patriarchu Konštantínopolu, bol značne poškodený. Cisár Konstans I. prebudoval a rozšíril katedrálu a v roku 415 ju znovu zasvätil Teodosius II. Výtržnosti, ktoré v roku 532 začali pretekmi dvojkolesových vozov v areáli Hippodromu sa vymkli kontrole, vznikol požiar, ktorý zachvátil aj chrám Hagia Sophia. Zhorela vtedy takmer polovica mesta a minimálne 30.000 výtržníkov bolo údajne zabitých pri následných poriadkových zásahoch. Až Justinián, ktorý dal popraviť senátorov, ktorí podnecovali nepokoje obyvateľstva kvôli vysokým daniam, postavil ten nádherný a veľkolepý chrám, ktorý dominuje Istanbulu dodnes.
Hagia Sophia je odjakživa mocným a prevládajúcim symbolom a preto je dlhodobo aj zdrojom rozličných sporov. 1000 rokov slúžila ako kostol a potom ho v roku 1204 vyplienili latinskí križiaci, ktorí na koňoch vcválali až doprostred kostola a pošpinili jeho dlažbu zmiešaninou krvi a hnoja. V roku 1453 zabral tento kostol víťaz Mehmed II pre islam a premenil ho na mešitu. Neskôr k nej pridal minarety, ktoré však oproti veľkej stavbe kostola vyzerajú ako ihlice, lemujúce obrovskú kopu sena. Tieto minarety sú trvalou výčitkou a hanbou - sily islamu sa zmocnili jedného z klenotov kresťanstva a sú ako dýka v srdci ortodoxnosti.
V roku 1935 urobil zakladajúci otec Tureckej republiky, Mustafa Kemal Ataturk, z chrámu Hagia Sophia múzeum. Sňali sa omietky, skrývajúce kresťanské mozaiky a katedrála sa stala symbolom sekulárneho príspevku Turecka k pluralizmu a uvoľňovania osmanských okov. Začiatkom júla tohto roku však prezident Tayyip Erdogan, oddaný moslim, otvoril Hagiu Sophiu opäť ako miesto uctievania pre moslimov. Turecký súd o tom rozhodol aj napriek medzinárodným protestom od Ruska a Grécka až po USA, aby 1.500-ročná katedrála - teraz patriaca do svetového dedičstva UNESCO - zostala neutrálna a Ataturkov čin vyhlásený za ilegálny.
Hŕstka moslimov 16 rokov bojovala na súde za vrátenie Hagie Sophie a ich víťazstvo prinieslo presne to, čo žiadali: Rada štátu rozhodla, že kostol bol oficiálne majetkom osmanského vodcu, ktorý dobyl Konštantínopol v roku 1453 a zmenil ho na mešitu a že Ataturk nemá právo toto rozhodnutie zmeniť. Súd teda vyhlásil, že "zriaďovací dokument označuje budovu za mešitu a akékoľvek iné jej využitie nie je legálne". Skutočnosť, že Hagia Sophia je kresťanským chrámom nezohráva v rozhodnutí súdu žiadnu úlohu. Erdogan nariadil Direktorátu pre náboženské záležitosti, aby katedrálu otvoril ako miesto uctievania pre moslimov už hodinu po rozhodnutí súdu Vo svojom rozhodnutí Erdogan pomenoval Hagiu Sophiu ako "Ayasofya Mosque" a stále je prístupná turistom. Všetko toto sa odohralo pred minuloročnými miestnymi voľbami. Erdoganov populizmus je typicky islamský, tvrdo presadzujúci pro-turecký nacionalizmus, vracajúci sa späť k osmanskej ríši. Mehmed II, aj Erdogan zabavili Hagiu Sophiu pre islam. Vôbec Erdoganovi neprekáža, že ekumenický patriarcha Bartolomej, duchovný vodca 300 miliónov ortodoxných kresťanov na celom svete, ktorý žije v Istanbule, proti takémuto kroku protestuje. Z Erdoganovej perspektívy je to zrejme dobrá vec - ´Erdogan - osmanský dobyvateľ´- to má cveng!
Je zaujímavé, že v týchto dobách aj lídri kedysi mocných ríš sa usilujú využiť náboženstvo ako nástroj rozdúchavania národnostného sentimentu. Vladimír Putin robí to isté s ruskou ortodoxiou, poukazujúc na Cirkev ako na udržiavateľku ruského ducha, ktorá držala jeho sviecu pri živote počas dlhej "noci" komunizmu. Pre Putina Rusko predstavuje ortodoxnosť a ortodoxnosť predstavuje Rusko. Na tom, že bohoslužby reálne navštevuje len asi 5% Rusov už nezáleží - tu ide najmä o symboliku, ráta sa identita. Obrovská prevažná väčšina Rusov sa opäť identifikuje ako ortodoxná preto, lebo sa jej to javí ako synonymum pre jej príslušnosť k ruskému národu. To isté platí aj pre Erdogana a jeho islamistických prívržencov. Určite si uvedomujú, že v roku 2018 sa len 10% Turkov identifikovalo ako "zbožní" moslimovia. Možno je pravda, že väčšina Turkov sa hlási k islamu, no keď som išiel cez Istanbul počas zvolávania k modlitbám, fascinovalo ma, že takmer nikým to ani nepohlo, nikto sa nezastavil a všetci pokračovali v tom, čo práve robili. Pár moslimov si síce rozbalilo modlitebnú rohož, ale ostatní sa prechádzali ďalej, rozprávali, fajčili, popíjali kávu, akoby tklivé volanie muezína pre nich nič neznamenalo.
Zatiaľ čo sa Turecko, Rusko a Západ stali zväčša sekulárnymi čo sa týka náboženskej praxe, náboženské symboly - najmä tie, čo zohrávali úlohu v krvavých bojoch histórie civilizácie - majú ešte stále obrovskú moc. To, že Erdogan opätovne zabral Hagiu Sophiu, aby naočkoval život tureckému nacionalizmu, neznamená upevnenie Ataturkovho sekulárneho experimentu, ale snahu o prebudenie pripomienkou na osmanské víťazstvá. Ukazuje sa, že sekularizmus sám o sebe je príliš prázdny na to, aby v niekom vzbudil potrebné vášne. Víťazní mladíci, tešiaci sa z tohto víťazstva, aj tak vyzerajú nahnevane a to aj potom, čo im turecké súdy dali čo chceli - uráža ich totiž fakt, že istanbulskému horizontu dominuje kresťanská katedrála, čo len živí ich frustráciu. Takto predsa nie sú osmanskou silou Mehmeda. Nie sú predsa kresťanmi. Všetko je to hra - s vysokými stávkami - a najsilnejší hráči to dobre vedia.