"Praktizovanie eucharistickej úcty k Najsvätejšej Sviatosti ... má veriacich privádzať k hlbšej účasti na paschálnom mystériu Krista v liturgii!"
Väčší počet cirkevných dokumentov objasňuje úlohu eucharistickej úcty (často sa označuje za "kult eucharistickej úcty") a vrelo odporúča jej praktizovanie. Účel tejto úcty medzi ľudom a trávenie viac času s Ježišom je len jednou zo súčastí celkového obrazu. Nielen liturgická teológia, ktorá chápe patričnú úlohu nábožného praktizovania eucharistickej adorácie a obradu vyloženia Sviatosti, ktorý je nádherný sám o sebe, ale aj samotným ich rozlišovaním je nevyhnutné pochopiť to, ako slúžia liturgii. Či už osobnou modlitbou alebo spoločnou liturgiou nás eucharistická úcta vedie k autentickejšej účasti na omši a sviatostiach, čo predstavuje primárny priestor osobného stretnutia s Kristom. V Smerniciach, určujúcich disciplínu tejto praxe, Holy Communion and Worship of the Eucharist Outside Mass (HCWEOM; Sväté prijímanie a Eucharistická úcta mimo sv. omše), sa hovorí: “Pravým pôvodom a účelom úcty, preukazovanej Eucharistii mimo sv. omše je slávenie Eucharistie v obete sv. omše."
Cirkev už dlhé roky potvrdzuje a presadzuje pravú a nefalšovanú prítomnosť Krista v Eucharistii, o čom v praxi svedčí aj zvyšovanie počtu adoračných kaplniek v kostoloch. Myšlienka trávenia času pred Najsvätejšou Sviatosťou, aby sme rástli v láske ku Kristovi a očami viery hlbšie poznávali Jeho sviatostnú prítomnosť v Eucharistickej hostii, má veľmi dobré základy. Z rozvíjajúcej sa praxe eucharistickej úcty k Najsv. Sviatosti, vyhradenej poskytovaniu sv. prijímania chorým Cirkev chápe, že jej účelom má byť viac, než len privádzanie veriacich k hlbšiemu vzťahu ku Kristovi - je ním dôkladnejšia účasť veriacich na paschálnom tajomstve Krista v liturgii! V Smerniciach HCWEOM sa píše: "Prvoradým dôvodom uchovávania Sviatosti po sv. omši je zjednotiť sa prostredníctvom sviatostného prijímania s veriacimi, ktorí sa nemôžu zúčastniť omše - chorými a starými - a s obetujúcim sa Kristom."
"Ak nás adorácia a vyloženie Najsv. Sviatosti nevedú k úctivejšej a horlivejšej účasti na sv. omši a sv. prijímaní ako viditeľnom znaku tejto účasti, míňajú sa svojmu účinku a neslúžia svojmu účelu."
Existujú dve formy úcty, ktoré Cirkev udržiava ako integrálnu súčasť kresťanskej spirituality: liturgia, ktorá je verejná a ľudová zbožnosť, ktorá je súkromná - aj keď prebieha uprostred mnohých ľudí. Príkladom môže byť modlitba posvätného ruženca, ktorú sa modlí veľa ľudí, no aj tak zostáva prejavom oddanosti a zbožnosti a považuje sa za súkromnú modlitbu, pretože nie je liturgiou, či by sa ju modlilo spolu 100 alebo 1.000 ľudí. Praktizovanie adorácie - to jest trávenie času vzdávaním úcty Najsv. Sviatosti vo svätostánku kostola alebo kaplnky - sa správne chápe za prejav zbožnej úcty a ako taká, prísne vzaté, je dobrovoľná (pozri Direktórium o ľudovej zbožnosti). V ňom sa hovorí, že veľa legislatívnych dokumentov zdôrazňuje, že treba v kostoloch vždy ´držať´ Najsv. Sviatosť a umožniť veriacim jej každodennú adoráciu (aj keď nemusí byť nevyhnutne vystavená). Rozvíja sa tým ich eucharistická spiritualita. Obrad vyloženia Najsv. Sviatosti je však liturgiou Cirkvi, a ako taký má verejný charakter; vyplýva zo sv. omše a sviatostí a správne sa chápe ako účasť na paschálnom tajomstve Krista. Z nižšie uvedených dokumentov vyplýva, že ide o obrad, ktorý sa odlišuje od všeobecnej praxe adorácie.
Prečo sa tým toľko zaoberáme a prečo má Cirkev pre každý z týchto prípadov odlišnú prax? Ak má byť spoločenstvo s Kristom konečným cieľom, Cirkev vyhlasuje, že sa tak nedeje pri súkromnej modlitbe, ale sviatostným spôsobom v liturgii. Inými slovami, ak nás eucharistická úcta mimo sv. omše nevedie k hlbšiemu vzťahu s Kristom v liturgii, míňa sa svojmu účinku a neslúži svojmu účelu. Adorácia, aj vyloženie Najsv. Sviatosti slúžia tomuto účelu: adorácia tak činí v súkromnom kontexte nábožnosti a vyloženie Sviatosti v kontexte verejnom, masovom a liturgickom. Predstavujú prepojenie vertikálnej (individuálnej) a horizontálnej (spoločnej) dimenzie našej eucharistickej viery, ktoré sú životne dôležité pre každého kresťana. Väčšina z nás sa občas previní prílišným zdôrazňovaním jedného alebo druhého; v Amerike napríklad je tendencia zdôrazňovať individuálnu zbožnosť na úkor liturgie, čo je veľkým problémom.
Odlišnosť oboch foriem je potrebná na to, aby obidve splnili svoj účel: priviesť veriacich späť k plnej a živej účasti na omši, v ktorej sa reálne stretávame a máme účasť na tom, čo sa nám pripomína výlučne skrze adoráciu a vyloženie Sviatosti - spásonosné tajomstvo Krista, sprítomňujúce sa na oltári. Jedná sa o zjednotenie našich sŕdc s našou živou obetou chvály, ktorú si žiada Boh. Každý okamih eucharistickej úcty nás lepšie pripraví a disponuje na tento akt v každej ďalšej sv. omši. Ba čo viac, naše zjedotenie sa s Kristom v Jeho spásonosnej obeti je sviatostné - viditeľné, hmatateľné a sprítomnené vo sv. prijímaní. Ale ak nás adorácia a vyloženie Najsv. Sviatosti nevedú k úctivejšej a horlivejšej účasti na sv. omši a sv. prijímaní ako viditeľnom znaku tejto účasti, míňajú sa svojmu účinku a neslúžia svojmu účelu.
"Vyloženie Najsv. Sviatosti je verejným obradom a nie súkromným prejavom zbožnosti ako adorácia. Vyloženie Sviatosti aj adorácia slúžia svojmu účelu - živiť a uchovávať ešte väčšiu lásku k Tomu, ktorý je v nich reálne prítomný."
Čo to v praxi znamená pre život a službu vo farnosti? Veriacich treba upozorniť na rozdiel medzi adoráciou a obradom vyloženia Najsv. Sviatosti. Ak je v kostole alebo v kaplnke dostupný svätostánok, môže sa eucharistická úcta prejavovať formou adorácie, čiže súkromným prejavom nábožnosti (aj bez vyloženej Najsv. Sviatosti v monštrancii). Ak však má byť vyložená Najsv. Sviatosť, musí sa vystaviť počas príslušného obradu. Ja zvyknem odporúčať farnostiam aby umožňovali veriacim súkromnú adoráciu kedykoľvek je to možné a potom pri vyložení Najsv. Sviatosti zdôrazniť liturgický aspekt tohto obradu. Môže sa to diať denne, týždenne, mesačne, na 30 až 60 minút bezprostredne po sv. omši, alebo pri vyložení Sviatosti ráno a ukončením popoludní alebo večer formou obradu, v rámci ktorého sa môže čítať z Písma, spievať, prípadne sa pomodliť Liturgiu hodín s následným požehnaním.
Rekapitulácia: Vyloženie Najsv. Sviatosti je verejným obradom a nie súkromným prejavom zbožnosti ako adorácia. Vyloženie Sviatosti aj adorácia slúžia svojmu účelu - živiť a uchovávať ešte väčšiu lásku k Tomu, ktorý je v nich reálne prítomný a pripravovať tak veriacich k plnšej účasti na stretnutí s Kristom v srdci eucharistického tajomstva, sprítomneného pri sv. omši, počas ktorého nás mystické Telo Kristovo a Jeho nevesta Cirkev vyzýva pridať sa k Nemu v prežívaní božského života Najsv. Trojice na slávu Boha a vo vzmáhaní sa vo svätosti.
Zdroje pre ďalšie štúdium:
Eucharisticum Mysterium (1967)
Redemptionis Sacramentum (2004)
Sacramentum Caritatis (2007)