Pápež Benedikt XVI opätovne potvrdil a zdôraznil nasledovný princíp, ktorý v Cirkvi stále trvá už od čias apoštolov: "V histórii liturgie dochádza k vývoju a pokroku, no nie k zlomom a rozkolom" (List biskupom pri príležitosti zverejnenia apoštolského listu motu proprio (z vlastnej iniciatívy) Summorum Pontificum, 7. júla 2007).
Teória, ktorú vyjadril pápež Pavol VI v motu proprio Ministeria Quaedam (1972), ktorá sa rozšírila v živote a praxi Cirkvi a právne ju schválil aj pápež František svojím motu proprio Spiritus Domini (január 2021) a ktorá hovorí o nižších stupňoch hierarchie liturgickej služby (ktoré nevyžadujú vysvätenie) ako o osobitnom výkone všeobecného kňazstva, je pre 2000-ročnú tradíciu univerzálnej Cirkvi, či už východného alebo západného obradu, niečím cudzím. Táto myšlienka predstavuje novoty, ktoré sú blízke názorom protestantských komunít na liturgiu. Je aj ústupkom požiadavkám feministického hnutia v živote Cirkvi, keď umiestňuje ženy do presbytéria a odieva ich do rúcha klerikov, ako je napr. alba, všeobecný odev klerikov rozličných stupňov (biskup, presbyter, diakon).
Ak by nižšie hierarchické stupne liturgickej služby boli špecifickou formou výkonu krstného kňazstva, boli by apoštoli a trvalá univerzálna tradícia Cirkvi dovolili aj ženám slúžiť pri liturgii v presbytériu alebo pri oltári. Tradícia, že ženy neslúžia pri oltári, sa datuje už od čias apoštolov (1 Kor 14, 34) a dodržuje sa v cirkevnej tradícii východného, i západného obradu. Koncom 5. storočia aj pápež Geláz I. znovu potvrdil apoštolskú tradíciu o nepripúšťaní žien k liturgickej službe pri oltári: "So znepokojením počúvame, že božími vecami sa pohŕda až natoľko, že k službe pri posvätnom oltári sa pozývajú ženy a že všetky úlohy, zverené službe mužov vykonáva pohlavie, ktoré pre výkon tejto služby nie je vhodné" (Mansi VIII, 44). Aj v galskej zbierke kánonov zo 6. storočia pod názvom Capitula Martini, ktorá pochádza ako z gréckych, tak západných zdrojov, sa táto apoštolská tradícia opäť pripomína slovami: "Ženám nie je dovolené vojsť do sanktuária" (kan. 42). Aj pápež Gregor IX v dekréte v Corpus Iuris Canonici (a čo Kódex kanonického práva z roku 1917, §813, potvrdzuje) hovorí: "Treba starostlivo dbať o to, aby k oltáru nechodili ženy, aby neslúžili kňazovi a aby nestáli alebo nesedeli na chóre". Ďalším, kto túto tradíciu Cirkvi potvrdzuje, je Benedikt XIV, ako čítame v jeho encyklike z roku 1755 Allatae Sunt: "Pápež Geláz vo svojom liste biskupom z Lucania odsúdil zlo, ku ktorému dochádza tým, že sa dovoľuje ženám slúžiť kňazovi pri slávení sv. omše. Keďže sa táto urážlivá prax šíri až ku Grékom, Innocent IV to veľmi prísne zakázal vo svojom liste biskupom z Tusculum: "Ženy nech sa neodvažujú slúžiť pri oltári; všetky spoločne by mali túto službu odmietnuť." V nedávnom vyhlásení skupiny Francúzok môžeme ako reakciu na motu proprio Spiritus Domini čítať nasledovné múdre slová: "Sme presvedčené, že naším špecifickým poslaním nie je odzrkadľovať povolanie mužov a že ho nepotrebujeme zušľachťovať ešte aj službou pri oltári" (Appel à approfondir la vocation de la femme).
Názor, že dôstojnosť všeobecného kňazstva sa musí zušľachťovať prítomnosťou laikov a žien v presbytériu a pri oltári, poskytujúc im možnosť liturgickej služby nižšieho stupňa, v konečnom dôsledku predstavuje formu klerikalizácie laikov, a najmä žien. Ba čo viac, nenaznačuje podporu laikom, ale naopak, jemnú diskrimináciu laikov a žien, vyhradzujúc im len nižšie služby v sanktuáriu; vyzdvihuje namiesto toho práve dôležitosť a vyššiu službu duchovenstva. Aplikácia slova "služba" na všeobecné kňazstvo v liturgii navyše predstavuje protestantské nebezpečenstvo zmätku medzi služobným a všeobecným kňazstvom. Pod liturgickým vyjadrením všeobecného kňazstva Cirkev vždy chápala účasť laikov na posvätnej liturgii formou ich zhromažďovania sa v lodi kostola, a nie v presbytériu. Veriaci laik teda vyjadruje svoje všeobecné kňazstvo počas liturgie svojimi odpoveďami, piesňami, gestami, pokľaknutím, úklonmi, ba aj tichom (Sacrosanctum Concilium, 30). Najväčšou hodnotou prejavu všeobecného kňazstva je hodné a plodné prijatie sv. prijímania. Prejavom všeobecného kňazstva mimo liturgickú sféru je služba laikov v rodine, v domácej cirkvi, v domácej ´liturgii´. Náplňou všeobecného kňazstva je predovšetkým posväcovanie sekulárneho priestoru, v ktorom žijeme, ako učí aj pápež Pavol VI v apoštolskej exhortácii Evangelii Nuntiandi:
"Ich (laikov) hlavnou a bezprostrednou úlohou nie je zakladať a rozvíjať cirkevné spoločenstvá - to je špeciálna úloha duchovných pastierov -, ale majú právo a povinnosť uplatniť všetky utajené kresťanské a evanjeliové sily a čnosti, ktoré v tomto svete existujú a pôsobia. Vlastným poľom ich evanjelizačnej činnosti je rozsiahly a zložitý svet politický, hospodársky a sociálny, ako aj svet kultúry, vied a umení, medzinárodného života a spoločenských komunikačných prostriedkov. Sú však ešte aj iné osobitne vhodné oblasti pre evanjelizáciu, ako manželská láska, rodina, výchova detí a dospievajúcej mládeže, pôsobenie na pracoviskách a ľudské utrpenie. Čím viac bude laikov naplnených duchom evanjelia, na ktorých padne zodpovednosť za prácu v týchto oblastiach, a otvorene budú tejto práci oddaní, čím lepšie ju budú môcť zvládnuť a budú si vedomí, že majú vynaložiť všetky svoje kresťanské sily, ktoré často driemu skryté a nevyužité, tým viac bude táto práca slúžiť na výstavbu Božieho kráľovstva a prinesie spásu v Kristu Ježišovi. Pritom nič nestratia, ani sa neumenší ich ľudská pôsobnosť, naopak, pole ich činnosti sa rozšíri o práce vyššieho stupňa" (70).
Drastickými zásahmi pápeža Pavla VI a teraz aj pápeža Františka do takmer dvojtisícročnej platnej tradície univerzálnej Cirkvi (východnej aj západnej) došlo k zrušeniu nižších hierarchických stupňov a k zmene významu nižších liturgických služieb pri oltári. Ich pravý zmysel sa podľa lex orandi Cirkvi neodvodzuje od všeobecného kňazstva, ale od diakonátu. Nižšie hierarchické stupne sú preto vyjadrením - bez vysvätenia - pokornej služby služobného kňazstva a diakonátu. V širšom zmysle sa dá aplikovať aj na miništrantov, ktorí musia byť mužského pohlavia, aby sa symbolicky zachovalo prepojenie so služobným kňazstvom a posvätným diakonátom.
Mali by sme s pokorou, úctou a úprimne prosiť, aby sa Rímska Cirkev vrátila k sensus perennis universalis ecclesiae tým, že znovu zavedie nižšie hierarchické stupne s ich teologickým významom, ako ho Cirkev vždy vyjadrovala prostredníctvom lex orandi. Zároveň by sa malo laikom, a najmä ženám ukázať, v čom spočíva pravý význam ich všeobecného kňazstva v liturgii: všeobecné kňazstvo Preblahoslavenej Panny Márie, ktorá nebola ani "diakonkou", ani "súčasťou liturgie pri oltári", ale jednoduchou služobnicou Pána, ktorá počúvala Božie Slovo a zachovávala ho vo svojom dobrom a šľachetnom srdci, ktoré s vytrvalosťou prinášalo úrodu (Lk 2, 51; 8, 15).
Kiežby nám Preblahoslavená Panna Mária, Matka Cirkvi, spolu so sv. Jozefom, jej prečistým Ženíchom a patrónom univerzálnej Cirkvi, vyprosila milosť, aby sa tí, čo sú zodpovední za Cirkev našich dní, vynasnažili uzdraviť a zaceliť trhliny, ktoré v nej vznikli kvôli dokumentom Ministeria Quaedam (Pavol VI) a Spiritus Domini (p. František) a napomôcť tak pokračovaniu jej univerzálnej tradície už od apoštolských čias.