Objasnil to v roku 1969 vo vysielaní jedného nemeckého rádia...
Nepredstieral, že by poznal budúcnosť. Nie. Na to bol príliš múdry. V skutočnosti zmiernil svoje pôvodné poznámky týmto vyhlásením:
"Buďme preto pri našich predpovediach opatrní. Stále platí to, čo povedal svätý Augustín: človek je priepasť; čo vystúpi z týchto hlbín, nikto vopred nevidí. A kto verí, že Cirkev nie je definovaná iba priepasťou, ktorou je človek, ale siaha až do väčšej, nekonečnej priepasti, ktorou je Boh, bude prvý, kto bude váhať so svojimi predpoveďami, keďže táto naivná túžba poznať s istotou by mohla byť prejavom jeho vlastnej historickej neschopnosti."
Ratzingerova éra prekypujúca existenčným ohrozením, politickým cynizmom a morálnou spurnosťou však túžila poznať odpovede. Katolícka cirkev, morálny maják v búrlivých vodách svojej doby, bola nedávno svedkom vlastných zmien. Jej prívrženci i disidenti sa preto pýtali: "Čo sa stane s Cirkvou v budúcnosti?"
A tak v roku 1969 v nemeckom rozhlasovom vysielaní otec Joseph Ratzinger ponúka svoju premyslenú odpoveď. Tu sú jeho záverečné poznámky,
"Budúcnosť Cirkvi môže a bude vychádzať z tých, ktorých korene sú hlboké a ktorí žijú z čistej plnosti svojej viery. Nebude závisieť na tých, ktorí sa prispôsobujú iba plynúcemu okamihu alebo na tých, ktorí iba kritizujú ostatných a predpokladajú, že sú sami neomylnými merítkami. Zároveň to nebude záležať ani na tých, ktorí sa vydávajú ľahšou cestou, ktorí sa vyhýbajú utrpeniu viery, vyhlasujúc za falošné, zastarané, tyranské a právne formalistické všetko to, čo kladie na ľudí nároky, čo ich zraňuje a núti obetovať sa. Povedané pozitívnou cestou: Budúcnosť Cirkvi, opäť ako vždy, pretvoria svätí, teda tí, ktorých mysle siahajú hlbšie za slogany dneška, ktorí vidia viac než ostatní, pretože ich životy zahŕňajú širšiu realitu. Nesebeckosť, ktorá robí ľudí slobodnými, sa dá dosiahnuť iba trpezlivosťou pri malých každodenných skutkoch sebazaprenia. Touto každodennou obetou, ktorá sama ukazuje človeku, koľkými spôsobmi je zotročený svojim vlastným egom, touto každodennou obetou a iba ňou sa pomaly otvárajú jeho oči. Vidí iba do tej miery, v akej žil a trpel. Ak si dnes už sotva dokážeme uvedomiť Boha, je to tak preto, že je pre nás také ľahké vyhnúť sa sami sebe, uniknúť z hĺbky nášho bytia pomocou narkotika nejakého potešenia alebo niečoho iného. Preto naša vnútorná hĺbka zostáva pred nami uzavretá. Ak je pravda, že človek vidí iba srdcom, tak akí sme potom slepí!
"Ako to všetko ovplyvňuje problém, ktorý skúmame? Znamená to, že veľké reči tých, ktorí prorokujú Cirkev bez Boha a bez viery, sú iba prázdnymi rečami. Nepotrebujeme Cirkev, ktorá by v politických modlitbách oslavovala kult jednania. Je to úplne zbytočné. Zničí sa tým sama. Ostane Cirkev Ježiša Krista, Cirkev, ktorá verí v Boha, ktorý sa stal človekom, a sľubuje nám život po smrti. Kňaza, ktorý nie je viac ako sociálnym pracovníkom, môže nahradiť psychoterapeut a ďalší špecialisti. Ale kňaz, ktorý nie je žiadnym špecialistom, ktorý nestojí na vedľajšej koľaji sledujúc dej a vydávajúc oficiálne rady, ale v mene Boha sa odovzdáva ľuďom, ktorý stojí vedľa nich v ich trápeniach, v ich radosti, v ich nádeji a v ich strachu, taký kňaz bude v budúcnosti určite potrebný.
"Zájdime o krok ďalej. Z krízy dneška vznikne Cirkev zajtrajška - Cirkev, ktorá stratila veľa. Stane sa malou a bude musieť začať odznova viac-menej od začiatku. Už nebude môcť obývať mnohé budovy, ktoré postavila v blahobyte. Keď sa zníži počet jej prívržencov, stratí mnohé zo svojich sociálnych privilégií. Oproti minulosti bude skôr pripomínať dobrovoľnú spoločnosť, do ktorej sa bude vstupovať iba na základe slobodného rozhodnutia. Ako malá spoločnosť bude klásť oveľa väčšie požiadavky na iniciatívu jej jednotlivých členov. Nepochybne objaví nové formy duchovnej služby a vysvätí za kňazov osvedčených kresťanov, ktorí sa venujú nejakému povolaniu. V mnohých menších zboroch alebo v samostatných sociálnych skupinách sa pastorácia zvyčajne poskytuje práve týmto spôsobom. Spolu s tým bude stále nevyhnutná aj plná kňazská služba. Ale pri všetkých zmenách, o ktorých by sa dalo špekulovať, Cirkev znova objaví svoju podstatu a s úplným presvedčením v to, čo bolo vždy v jej strede: viera v trojjediného Boha, v Ježiša Krista, Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, v prítomnosť Ducha Svätého až do konca sveta. Vo viere a modlitbe bude znova poznávať sviatosti ako spôsob uctievania Boha, a nie ako predmet liturgického učenia.
"Táto Cirkev bude duchovnejšou, nebude sa dožadovať politického mandátu a nebude flirtovať s ľavicou alebo pravicou. Bude to pre Cirkev ťažké, pretože proces kryštalizácie a očisty ju bude stáť veľa cennej energie. Bude vďaka tomu slabšia a stane sa Cirkvou miernych. Tento proces bude o to náročnejší, že bude treba vylúčiť sektársku úzkoprsosť a pompéznu svojvôľu. Dá sa predpokladať, že to všetko bude chvíľu trvať. Tento proces bude dlhý a únavný, rovnako ako cesta od falošného progresivizmu v predvečer Francúzskej revolúcie - keď sa biskup mohol považovať za múdreho, ak si robil srandu z dogiem a dokonca naznačoval, že existencia Boha nie je v žiadnom prípade istá - k obnove v devätnástom storočí. Keď však táto skúška preosievania skončí, z duchovnejšej a zjednodušenejšej Cirkvi bude prúdiť veľká sila. Ľudia v totálne preplánovanom svete sa ocitnú nevýslovne osamelí. Ak úplne stratili zrak z Boha, pocítia celú hrôzu svojej chudoby. Potom objavia malé stádo veriacich ako niečo úplne nové. Objavia ho ako nádej, ktorá je pre nich určená, odpoveď, po ktorej vždy tajne pátrali.
"A preto sa mi zdá isté, že Cirkev čelí veľmi ťažkým časom. Skutočná kríza sa sotva začala. Budeme musieť počítať s obrovskými otrasmi. Som si však rovnako istý, čo zostane na konci: nie Cirkev politického kultu, ktorá je mŕtva už dnes, ale Cirkev viery. Už to nemusí byť dominantná spoločenská sila v takom rozsahu, v akom bola donedávna; ale bude sa tešiť z čerstvého rozkvetu a bude sa považovať za domov človeka, kde nájde život a nádej presahujúcu smrť.
Katolícka cirkev prežije napriek mužom a ženám, nie nevyhnutne kvôli nim. A napriek tomu ešte stále máme veľa práce. Musíme sa modliť a kultivovať nesebeckosť, sebazaprenie, vernosť, sviatostnú oddanosť a život sústredený na Krista
V roku 2009 nakladateľstvo Ignatius Press v plnom rozsahu uverejnilo prejav otca Josepha Ratzingera s názvom "Ako bude vyzerať Cirkev v roku 2000" v knihe s názvom Viera a budúcnosť.