V The Catholic Thing sa objavilo vzácne dielko od Gerharda Ludwiga kardinála Müllera, ktorý z nemeckého originálu preložil jeden môj dobrý priateľ. Bývalý prefekt Kongregácie pre náuku viery v ňom podrobil ´skúmaniu´ novú akciu p. Františka proti veriacim, ktorí sa zúčastňujú na tradičnej latinskej omši (TLM). Kardinál v každom prípade rozpitval nielen motu proprio, ale aj list, čo František poslal biskupom.
Veľké, dôležité zákony obsahujú veľmi veľa slov, aby sa ich pomocou mohli vyvrátiť dôkazy a tvrdenia protistrany. Müllerovo dielko je síce dlhšie, no je dobré a poučné. Preniká do hĺbky Františkových úvodných pasáží tak, ako to on neurobil. Rozdiel medzi dobrým zámerom a jeho neduživou realizáciou sa objaví vždy tam, kde sa námietky kompetentných zamestnancov vnímajú ako marenie zámerov ich nadriadených, a ktoré sa preto ani neberú do úvahy. Müller položil na lopatky tvrdenie, že motu proprio Traditionis Custodes (TC) robí to isté, čo urobil Pius V v roku 1570. Poukázal na to, že ak jeden pápež môže odvolať určitých ľudí, môže druhý odvolať inú skupinu. Kardinál skúmal aj "obhajobu Druhého Vatikánskeho koncilu proti útokom" na základe argumentov "tradicionalistov". Je František naozaj ochotný zaoberať sa "progresivistickými" útokmi na Koncil a spohanštením liturgie? Skutočne sa chce zaoberať tým, čo Nemci robia so "synodálnou cestou" (spoločným kráčaním)? Opraví tých, ktorí podporujú zväzky osôb rovnakého pohlavia? Bez akejkoľvek empatie ignoruje náboženské cítenie (často mladých) účastníkov sv. omší podľa misála Jána XXIII (1962). Namiesto toho, aby si vážil nezameniteľnú arómu svojich oviec, ich pastier ich tvrdo udiera svojou palicou. Je jednoducho nespravodlivé zrušiť slávenie sv. omší podľa "starého" obradu len preto, lebo vraj priťahuje problematických ľudí: abusus non tollit usum.
Okrem iných zaujímavých vecí si kdl. Müller ´posvietil´ aj na Františkovo používanie sentencie lex orandi – lex credendi (čo hlásam, to aj vyznávam): "Toto slovné spojenie sa po prvý raz objavilo v anti-pelagiánskom traktáte Indiculus ("Proti poverám a pohanstvu"), Ktorý pojednáva o "sviatostných znakoch kňazských modlitieb, odovzdávaných apoštolmi, aby sa po celom svete a v celej Katolíckej cirkvi jednotne slávili; aby tým bolo zrejmé, že princíp modlitby je princípom viery" (Denzinger Hünermann, Enchiridion symbolorum 3). Toto zodpovedá podstate sviatostí (v znakoch a slovách), no nie liturgickému obradu, ktorých bolo v patristickej ére viacero (s odlišnými variantami). Nikto nemôže len tak jednoducho vyhlásiť najnovší misál za jedinú platnú normu katolíckej viery bez rozlíšenia "nemennej časti, pretože je z Božieho ustanovenia, a z častí podliehajúcich zmene" (Sacrosanctum Concilium, 21). Menlivé časti liturgického obradu nepredstavujú odlišnú vieru, ale skôr dokazujú a svedčia o jednej a tej istej apoštolskej viere Cirkvi v jej rozličných prejavoch.
Kardinál má pochopiteľne pravdu. Spomínané slovné spojenie však na druhej strane už žije ´vlastným životom´, ktorý sa nedá len tak okamžite pustiť z hlavy výzvou k návratu výlučne k pôvodnému zdroju. Bývalý prefekt naše chápanie ´lex orandi - lex credendi´ ešte obohacuje ďalšou úrovňou. Nie z kardinálovej viny teraz Kongregáciu pre rehoľné rády spravuje skupina "Ecclesia Dei". Jeho vinou nie je ani to, že tá istá Kongregácia priam brutálne rozdrvila viacero tradičných rehoľných ženských aj mužských rehoľných komunít. Kdl. Müller dodáva:
"Dúfajme, že nové vedenie Kongregácie pre rehoľné rády a Kongregácie pre Boží kult nepodľahne opojeniu mocou a nebude si myslieť, že za každú cenu musí zničiť komunity ´starého obradu´- v bláznivom presvedčení, že tým slúžia Cirkvi a podporujú Druhý Vatikánsky koncil."
(vrelo odporúčam pozrieť si najprv List pápeža Františka biskupom a až potom si prečítať Müllera)