Traditionis custodes: ´vojna na pokraji priepasti´
Roberto de Mattei
Corrispondenza Romana, 19. júla 2021
Zámerom motu proprio pápeža Františka Traditionis custodes zo 16. júla 2021 je potlačiť akýkoľvek prejav vernosti tradičnej liturgii; výsledkom však bude rozpútanie ´vojny´, ktorá nevyhnutne skončí víťazstvom tradície Cirkvi.
Základnou myšlienkou vyhlásenia Novus Ordo Missae (NOM - nový omšový obrad) pápežom Pavlom VI v apríli 1969 bolo presvedčenie, že v priebehu pár rokov zostane tradičná omša už iba spomienkou. Pavol VI chcel v mene "integrálneho humanizmu" prepojiť Cirkev s moderným svetom a predpokladal, že postupne sa vytratí dedičstvo "konštantínskej" cirkvi... A starodávny rímsky obrad, ktorý Pius V obnovil v roku 1570, po devastácii liturgie protestantmi, sa javil ako odsúdený na zánik.
Ešte žiadny predpoklad sa natoľko nelíšil od skutočnosti. V seminároch chýbajú povolania, farnosti zívajú prázdnotou, niekedy aj opustené kňazmi, ktorí oznámia že sa idú ženiť a vracajú sa do civilného života. A naopak, miesta, kde sa slávi tradičná liturgia a hlása sa viera spolu s nadčasovými morálnymi zásadami, sa čoraz viac zapĺňajú veriacimi a sú ´liahňou´ kňazských povolaní. Tradičné omše sa pravidelne slávia v 90 krajinách na všetkých kontinentoch a počet veriacich, ktorí sa na nich zúčastňujú z roka na rok rastie aj vďaka Bratstvu sv. Pia X a inštitútom Eclesia Dei (Božej Cirkvi), založeným po roku 1988. Veriaci, ktorí počas pandémie nechceli prijímať sv. prijímanie na ruku, odchádzali zo svojich farností a išli tam, kde sa prijímanie podávalo na jazyk. Toto ´hnutie duší´ sa zrodilo ako reakcia na "absenciu formy" novej liturgie, o ktorej vo svojej eseji Heréza beztvárnosti dobre píše Martin Mosebach. Jednou z príčin je aj neschopnosť novej liturgie priťahovať pozornosť a vyjadrovať zmysel posvätna a transcendentnosti. Kardinál Ratzinger ešte pred zvolením za pápeža venoval tejto téme knihu Duch liturgie (2001) kde píše, že "iba v absolútnej božskej transcendencii je vyjadrená mimoriadna blízkosť Boha človeku". Potom tento prefekt Kongregácie pre náuku viery už ako pápež Benedikt XVI vyhlásil 7. júla 2007 motu proprio Summorum Pontificum, ktorým obnovil plné právo slávenia sv. omší v starobylom rímskom obrade (nešťastne definovanom ako mimoriadna forma), ktorý nebol v podstate nikdy zrušený, ale de facto bol 40 rokov zakázaný. Dynamika znovuobjavenia tradičnej liturgie mladými ľuďmi je sprevádzaná hojným množstvom literatúry od autorov ako sú napr. aj Peter Kwasniewski: "Vznešená nádhera, transcendentná svätosť - prečo moderná doba potrebuje starobylú omšu", alebo Michael Fiedrowicz: "Tradičná omša: história, forma a teológia klasického rímskeho obradu". Medzi ´pokrokovými´ sa žiadna porovnateľná literatúra neobjavila.
Pápež František v konfrontácii s touto dynamikou kultúrneho a duchovného znovuzrodenia reagoval tým, že Kongregácii pre náuku viery prikázal poslať biskupom dotazník v súvislosti s uplatňovaním motu proprio Benedikta XVI. Prieskum bol sociologický, no závery, ktoré z neho František vybral, boli ideologické. Na to však, aby sme videli, že kostoly s tradičnou omšou sa zapĺňajú a bežné farnosti vyprázdňujú, nepotrebujeme žiadny prieskum. Aj napriek tomu p. František v sprievodnom liste k svojmu motu proprio zo 16. júla tvrdí: "Odpovede odhalili situáciu, ktorá ma zaujala, zarmútila a zároveň presvedčila, že musím zasiahnuť. K pastoračnému cieľu mojich predchodcov ´urobiť všetko pre uistenie že všetci čo túžia po jednote budú v nej môcť zotrvať alebo ju objaviť ako novú" sa, žiaľ, často pristupovalo nedbalo a povrchne. Zarmucuje ma, že používanie Rímskeho misálu z roku 1962 je často charakterizované odmietaním nielen liturgickej reformy, ale aj Druhého Vatikánskeho koncilu ako takého. Tí, čo tak činia tvrdia, že zrádza tradíciu a "pravú Cirkev". Preto "neodvolateľne ruším všetky pravidlá, inštrukcie, povolenia a zvyky, ktoré predchádzali tomuto môjmu súčasnému motu proprio".
Pápež František nepokladal za vhodné intervenovať v prípade rozčesnutej jednoty nemeckých biskupov, ktorí často v mene Druhého vatikánskeho koncilu upadali do herézy, no je zjavne presvedčený, že jedinou hrozbou pre jednotu Cirkvi sú tí, v ktorých narastajú pochybnosti o Druhom Vatikánskom koncile, rovnako ako v nich narastajú pochybnosti aj v súvislosti s Amoris Laetitia (AL), najmä keď na svoje otázky v súvislosti s ňou nedostali žiadnu odpoveď. V článku 1. Traditionis Custodes sa píše: "Liturgické knihy promulgované svätými pápežmi Pavlom VI. a Jánom Pavlom II. sú v súlade s dekrétmi Druhého vatikánskeho koncilu jedinečným vyjadrením lex orandi rímskeho obradu." Benedikt XVI však vo svojom Summorum Pontificum zdôraznil, že tradičný obrad nebol nikdy zrušený, ani odvolaný a preto má každý kňaz plné právo kdekoľvek na svete slúžiť podľa neho svätú omšu. Traditionis Custodes však toto právo interpretuje len ako privilégium, ktoré môže určitým kňazom udeliť biskup. Takýto postoj je však celkom svojvoľný, pretože zákonnosť tradičnej omše nevyplýva z privilégia, ale z uznania subjektívneho práva každého veriaceho, či už ide o laika, klerika alebo zasvätenú osobu. Benedikt XVI v skutočnosti nikdy nič ´neudelil´, len uznal právo používať Rímsky misál z roku 1962, ktorý nebol nikdy zrušený, ani odvolaný. Žiadny pápež totiž nemá právo meniť, odvolávať alebo rušiť obrad, pochádzajúci z apoštolskej tradície, ktorý sa formoval celé stáročia; a takým je aj tzv. omša sv. Pia V.
V tomto zmysle sa dá Traditionis Custodes pokladať za závažnejší dokument, než AL. Nielenže má Traditionis Custodes kanonické uplatnenie, ktoré postsynodálna exhortácia nemá, ale zatiaľ čo AL zjavne umožňuje pristupovať k Eucharistii tým, ktorí na to právo nemajú, Traditionis Custodes oberá o duchovné dobrá osvedčenej tradičnej omše tých, ktorí majú na tieto dobrá neodňateľné právo a ktorí tieto dobrá potrebujú, aby vytrvali vo svojej viere. Traditionis Custodes potvrdzuje centralizáciu moci p. Františka v rozpore s jeho sústavnými narážkami na "synodalitu" v Cirkvi.
Cieľ je jasný: časom celkom eliminovať tradičný obrad pod zámienkou, že treba všade zaviesť nový obrad Pavla VI. ako jediný omšový obrad Cirkvi. Dosiahnuť tento cieľ si však vyžaduje trpezlivú reedukáciu tých, čo sa ´priečia´.
Tim Stanley nie je ďaleko od pravdy, keď v Spectatorovi zo 17. júla definuje túto situáciu ako "nemilosrdnú vojnu proti tradičnému obradu". Benedikt XVI vo svojom Summorum Pontificum verejne vyhlásil existenciu nemenného lex orandi Cirkvi (čo Cirkev hlása), čo žiadny pápež nemôže nikdy zrušiť, ani odvolať. Na druhej strane František manifestuje svoje odmietanie tradičného lex orandi a samozrejme následne aj lex credendi (čo Cirkev verí) a čo vyjadruje starodávny tradičný obrad. A tak pokoj, ktorý sa Benedikt XVI snažil svojím motu proprio zaistiť pre Cirkev končí, a Joseph Ratzinger je 8 rokov po svojej rezignácii z postu pápeža odsúdený sledovať vojnu, ktorú jeho nástupca rozpútal ako epilóg v nejakej gréckej tragédii.
Tento zápas sa odohráva na pokraji priepasti, zvanej schizma (rozkol). Pápež František chce svojich kritikov dotlačiť k založeniu, ak aj nie v princípe ale aspoň fakticky, "pravej Cirkvi", ktorá bude voči nemu v opozícii, no zároveň veľmi riskuje že spadne do priepasti ak bude trvať na pozícii proti koncilovej Cirkvi v otázkach tradície. Jeho motu proprio Traditionis Custodes je už krokom týmto smerom. Človek si skrátka nemôže nevšimnúť zlý úmysel a pokrytectvo niekoho, kto sa zameriava na zničenie tradície a zároveň sa nazýva "strážcom tradície"! Iba slepý by nevidel, že toto všetko sa odohráva práve v čase, keď herézy a omyly od výmyslu sveta devastujú našu Cirkev.
Ak násilie nazveme nelegitímnym používaním sily, tak motu proprio pápeža Františka je objektívne násilným činom, pretože ide o skutok arogantný, panovačný, urážlivý a protiprávny. Bolo by však chybou, keby sme na nelegitimitu násilia odpovedali nelegitímnou formou nesúhlasu. Jediným legitímnym odporom je neignorovanie kanonického práva a pevné presvedčenie o zviditeľnení Cirkvi, nepodľahnúť protestantizmu, nikdy sa nestať pápežom proti pápežovi, miernosť a zdržanlivosť v reči a premáhanie nezriadených vášní, ktoré môžu človeka viesť k unáhleným postojom a gestám, neskĺznuť do apokalyptických fantázií a zachovať si rovnováhu v búrkach, v neposlednom rade stavať všetko na modlitbe a na presvedčení, že iba Ježiš Kristus a nikto iný zachráni svoju Cirkev!