Kde je tvoja hromnička? Leží zaprášená niekde v najvzdialenejších kútoch skrine? Alebo ju už jednoducho nemáš? Pretože máte na streche bleskozvod, dobrý zámok na dverách, a pretože je to „trápne“…?
2. február je ten najlepší deň, aby sme sa vrátili k svetlu hromničky.
Táto jedinečná sviečka je s nami v najdôležitejších chvíľach nášho života. Prvýkrát sa objavuje pri krste, druhýkrát ju máme zapálenú pri prvom svätom prijímaní, je s nami aj v deň našej svadby a nakoniec nás jej žiara sprevádza do večnosti.
Ale svetlo, ktorým nás hojne obdarúva, by nás malo sprevádzať aj vtedy, keď sa „blížia hromy a blesky“. A to nielen tie fyzické prichádzajúce z neba, ale aj vtedy, keď sa doma rozbúri situácia, keď začnú víťaziť zlé emócie a keď sa ľudia začnú na seba dívať ako vlci. Žiarivé svetlo vychádzajúce z hromničky chráni nielen pred vonkajšími nebezpečenstvami, ktoré na nás číhajú v tme, ale aj pred tými, ktoré sme si sami vypestovali.
Preto treba siahnuť po hromničke, keď je vytie vlka ešte sotva počuteľné. Netreba čakať, kým nás obkľúči celá svorka, najmä preto, že predátori, ktorí nás ohrozujú, sú z roka na rok múdrejší a ich konanie je čoraz perfídnejšie.
Hromničku však neslobodno považovať amulet, talizman, vďaka ktorému sme v bezpečí a naše želania sa plnia. Takto to celkom určite nefunguje! Veď hromnička je znakom plného kresťanského života našej vrúcnej viery. Jej žiara nám pripomína, že „Boh je s nami“. Pri pohľade na sviecu však ďakujme Stvoriteľovi predovšetkým za dar ochrany Panny Márie, pod ktorej plášť sa môžeme utiekať každý deň.
Hromnička postavená v okne tiež symbolizuje svet, ktorý sa, žiaľ, pred našimi očami stáva minulosťou. Svet, v ktorom viera v Božiu Prozreteľnosť, ktorá bdie nad človekom, nebola považovaná za „stredovekú poveru“ a láska k Bohorodičke napĺňala katolícke srdcia. Svet, v ktorom sa čas meral podľa liturgického kalendára a rytmus každodenného života určovali po sebe nasledujúce sviatky a liturgické spomienky. Je to svet, kde prvé pozdravy sú ako Kristovo vyznanie: „Buď pochválený…“
Určite tu a tam existujú kúsky tohto sveta, ako súostrovie uprostred oceánskych vôd. Nejde však o to, aby sme tieto „staré zvyky“ iba udržiavali. Treba, aby svet o nich počul, videl ich a obdivoval. Nesmieme totiž držať „svetlo pod mericou“.