Nemecký kardinál Reinhard Marx, preslávený svojimi liberálnymi excesmi, sa rozhodol opäť posunúť latku liberalizmu v Cirkvi o niekoľko priečok vyššie. V nedeľu 13. marca konal v mníchovskom farskom Kostole sv. Pavla bohoslužby na počesť „20. výročia queer bohoslužieb a pastoračnej starostlivosti“. Počas obradu bola na oltárnych stupňoch starostlivo naaranžovaná dúhová zástava. Fotografiami z akcie sa pochválil aj na osobnom facebooku arcibiskupa Mníchova a Freisingu. Tie prevzala agentúra CNA.1
Počas obradu kardinál uviedol: „Túžim po inkluzívnej Cirkvi. Cirkvi, ktorá zahŕňa všetkých, ktorý chcú kráčať Ježišovou cestou.“ Dodal, že synodálna cirkev (už nie katolícka?) znamená „byť otvoreným, učiť sa vždy nanovo čo to znamená život viery, v hľadaní Božích možností, ako aj v otázke toho, ako sa máme postaviť k sexualite a čo máme hovoriť vzťahoch medzi ľuďmi.“
Pripomeňme, že kardinál Marx nie je len nemeckým prelátom, ale je členom Rady kardinálov – poradcov pápeža Františka. Jeho aktivity teda nie sú len osamelým výstrelkom starnúceho duchovného, ale zrejme smerodajným vystúpením, ktoré spolu s podobnými aktivitami kardinála Hollericha, predsedu episkopátu EÚ, alebo biskupa Bätzinga, naznačuje kam sa uberá synodálna cirkev.
Kardinál Marx počas obradov, aj na facebookovej stránke pokračoval v obhajovaní aktívnej homosexuality – vzťahu medzi homosexuálmi: „Kráľovstvo Božie znamená objaviť, že Boh je láska – a to vo všetkých rozmeroch. To zahŕňa aj sexuálnu dimenziu, ale nie je obmedzené len na ňu. Všetky ľudské vzťahy musia byť poznačené nadradenosťou lásky. Potom ich Boh môže prijať.“
Zároveň vyjadril rozhorčenie nad „diskrimináciou homosexuálov zo strany kresťanskej komunity“ a dodal, že je „šokovaný, ako môže niečo také pokračovať“. Vyzval preto k „dynamike otvorenosti“, ktorá by mala charakterizovať synodálnu cestu, pričom potvrdil, že práve to mal na mysli pápež František, keď zdôraznil ochotu ísť vpred a „objavovať, čo nám Duch hovorí dnes“.
Po obradoch sa podľa tlačovej správy konala „neverejná recepcia s predstaviteľmi LGBTQ komunity a kardinálom Marxom“.
Mníchovská arcidiecéza následne oficiálne uviedla, že „služba pastoračnej starostlivosti pre mužov v arcidiecéze ponúka víkendy vyhradené pre gejov, bisexuálov a trans-mužov a v ponuke sú aj programy v oblasti pastorácie rodiny a dospelých, ako aj duchovné cvičenia pre LGBTI.“
A dodáva: „Služba dúhy sa považuje za službu zmierenia Cirkvi s LGBTI komunitou. Pracuje na teologickom riešení tých tradícií a cirkevných štruktúr, ktoré v minulosti viedli alebo stále vedú k diskriminácii a devalvácii LGBTI osôb, tak aby boli prekonané.“
„Teologické riešenie“ a aktívna podpora homosexualizmu sa však nepripravuje len v Nemecku. Dvojznačné výzvy na „otvorenosť“, „začlenenie“ a „toleranciu“ sa šíria naprieč celou katolíckou Cirkvou a vzhľadom na dopĺňajúcu rétoriku je zrejmé, že sa už prešlo od súcitenia s abnormalitou homosexuálnych sklonov a ich vnútorného aj vonkajšieho potláčania, k otvorenému akceptovaniu sodomitských sexuálnych vzťahov a aktov. Jeden zo štyroch „do Neba volajúcich hriechov“, ako ich stáročia poznala Cirkev, sa tak stáva akceptovateľnou normou.
Pre tých, ktorých zachvátilo zdesenie nad rozkladom Cirkvi však pripomeňme, že tzv. „pastoračná starostlivosť o homosexuálov“ nie je novinkou posledného desaťročia. Objavila sa už v 60. rokoch, avšak bola obmedzená na tie „najpokrokovejšie“ lokálne cirkvi Západu. Šesťdesiat rokov od začiatku koncilu však môžeme konštatovať, že sa rozšírila do všetkých kútov Cirkvi a rovnako môžeme konštatovať, že neúmerne narástol vplyv homosexuálnej kliky medzi klérom. Z čoho sa dá usudzovať, že ide pravdepodobne o spojené nádoby, naplnené mierne zapáchajúcou tekutinou, ktorá aj formou sexuálnych škandálov zaplavuje Cirkev.