„Ako sa Texas stal najviac jedovato anti-trans štátom Ameriky.“ Tak znie nadpis nedávno uverejneného článku časopisu New York Magazine. Výskyt nálepky „anti-trans“, ktorú progresívci v americkej diskusii o tematike transgender ani zďaleka nepoužili po prvýkrát, priviedol Michaela Warrena Davisa k tomu, aby napísal komentár zverejnený na portáli The American Conservative.
Progresívna ľavica sa podľa neho dostala do svojej vlastnej pasce vtedy, keď si príliš rýchlo vytvorila radikálny postoj k tematike transgender. Vysoký počet útokov ad hominem podľa neho môže naznačovať, že si progresívci nie sú svojím vlastným názorom až takí istí. Na konci komentára ich preto, vzhľadom na desivé vedľajšie účinky transgender terapií, vyzýva, aby sa nenechali strhnúť prúdom súčasnej progresívnej rétoriky a priznali, že urobili chybu.
Každé desiate americké dieťa
„Čo si o tomto nadpise myslíte?“ pýta sa svojich ľavicových priateľov o nadpise newyorského časopisu, pričom ich upozorňuje, že podobnou rétorikou môžu byť klamaní.
Približuje, že témou článku od New York Magazine bolo to, že texaský guvernér Greg Abbott je proti myšlienke zabezpečenia dostupnosti procedúr na zmenu pohlavia pre nedospelé osoby. Takéto procedúry zahŕňajú „operácie na zmenu pohlavia, ktoré môžu spôsobiť sterilizáciu, mastektómiu, odstránenie inak zdravých častí tela a podávanie liekov blokujúcich pubertu alebo suprafyziologických dávok testosterónu alebo estrogénu“.
Podľa Davisa sa hormonálna terapia rodovo zmätených detí začala používať v roku 2004. „Predtým by bol každý, kto by injekčne podal testosterón malým dievčatám, obvinený z trestného činu. Každý, kto vykastroval malého chlapca, išiel do väzenia,“ píše.
Keď sa zákony týkajúce sa týchto procedúr uvoľnili, nešlo o veľkú spoločenskú tému. Nemali totiž veľa záujemcov a veľa ľudí tak ani nevedelo, že čosi také existuje.
V súčasnosti je však situácia už iná. Podľa niektorých výskumov sa každý desiaty mladý Američan z rodového hľadiska cíti nejednoznačne. Je preto načase, aby si vlády vytvorili postoj k tejto otázke. Davis sa však pýta, či je namieste, aby sa v diskusii o tejto problematike objavovali veci ako označovanie svojho oponenta za „anti-trans“.
Poháňa konzervatívcov nenávisť?
Pokiaľ by progresívna ľavica chcela byť logicky konzistentná, takéto nálepkovanie konzervatívcov by muselo automaticky znamenať jednu vec – progresívci by museli byť presvedčení o tom, že konzervatívci svoju názorovú pozíciu v tejto diskusii zaujali výlučne na základe svojej nenávisti k transgender ľuďom.
„Vážne si však myslíte, že konzervatívci sú motivovaní výlučne nenávisťou?“ pýta sa Davis. Pripomína, že celonárodná dišputa o tejto tematike už v súčasnosti dospela do bodu, keď tajomník zdravotníctva a sociálnych služieb Xavier Becerra počas verejného vypočúvania sľubuje, že použije peniaze daňových poplatníkov na financovanie zmien pohlavia nedospelých osôb.
Davis však pripomína, že dokonca aj pro-trans zdroje uvádzajú, že sa 8 percent ľudí, ktorí takúto zmenu podstúpia, následne vráti späť k svojmu pôvodnému pohlaviu. Skutočné číslo môže byť ešte vyššie. „Nechápete, prečo môžu niektorí ľudia – napríklad Greg Abbott – považovať tieto štatistiky za trochu znepokojujúce? Nechápete, prečo sa niektorí ľudia možno zdráhajú sprístupniť tieto procedúry zadarmo každému mužovi, žene a dieťaťu v Amerike?“ pýta sa Davis.
Ľavica podľa neho niekde hlboko vnútri vie pochopiť obavy, ktoré konzervatívci prežívajú. Niektorých liberálov teda musí zaujímať, prečo progresívci používajú termíny ako „anti-trans“, keď rozprávajú o svojich oponentoch.
Davis ich vyzýva, aby si vybavili hádky, ktoré počas svojho života zažili. „Keď máte pocit, že sú fakty a logika na vašej strane, koľko útokov ad hominem používate? Takmer žiadne, predpokladám. A čo vtedy, keď ste zahnaní do kúta, keď má váš súper jednoznačne pravdu, ale vy skrátka nedokážete prestať bojovať? Asi dosť veľa,“ tvrdí.
Čo by teda mohlo pravidelné používanie útokov ad hominem hovoriť o stave súčasného progresívneho svetonázoru? Podľa Davisa potrebovali progresívci po úspešnom vybojovaní práva homosexuálov na manželstvo nový boj – a zvolili si transgender tematiku.
Bežní ľudia však obvykle prirodzene nesúhlasia s progresívnymi názormi na túto tému. „Obyčajných Američanov odpudzuje myšlienka nechať transgender chlapcov prezliekať sa v dievčenskej šatni. Nechcú zatvárať transgender mužov do ženských väzníc. A len veľmi málo z nás by niekedy podporilo myšlienku umožniť deťom, aby súhlasili s tým, že im lekári odrežú prsníky a penisy. Dospelým? Možno. Ale nie deťom,“ píše Davis.
Preto progresívci urobili to, „čo ľudia robia stále“ – začali útočiť na svojich názorových oponentov. Odmietajú priznať, že si svoj názor na túto tematiku vytvorili príliš náhlivo, a namiesto toho, aby cúvli, stupňujú svoju agresivitu.
Desivé dlhodobé dosahy
O niekoľko desiatok rokov budeme podľa Davisa počúvať množstvo tragických príbehov ľudí, ktorí v detstve unáhlene podstúpili zmenu pohlavia a v budúcnosti budú znášať dôsledky.
„Deti, ktoré počas dospievania užívajú blokátory puberty, majú sklon k spomalenému rastu a lámavosti kostí. Dievčatám sa nevyvinú boky ani prsia a pravdepodobne budú neplodné. Chlapcom nebude rásť svalová hmota ani ochlpenie na tvári. Ich pohlavné orgány sa takisto nevyvinú; zostanú nízkymi a impotentnými po zvyšok svojho života. A budú mať oveľa vyššie riziko samovraždy,“ uvádza príklady negatívnych dosahov.
Niektoré médiá sa v súčasnosti podľa neho snažia verejnosť presvedčiť, že história sa na konzervatívcov bude v súvislosti s týmto pozerať ako na tých, ktorí stáli na nesprávnej strane dejín. Davis si však myslí, že celý fenomén transgender detí bude históriou posudzovaný podobne ako kastráti v Taliansku alebo bacha bazi v Afganistane.
„Prečo nepriznať svoju chybu, skôr ako bude ublížené ďalším deťom? Na vine sú v skutočnosti politici a novinári. Prečo trpieť za ich chybu? (...) Nedovoľte im, aby vás vodili za nos. Nemusíte hrať ich hru,“ vyzýva Davis svojich progresívnych priateľov na konci komentára.