Katolícky biskup Stephen Chow z Honkongu v Číne, sa minulý týždeň zdôveril verejnosti, že dúfa vo svätenie žien. Počas diecéznej krížovej cesty a svätej omše, ktoré sa konali 13. apríla, a počas ktorých si miestni kňazi obnovovali svoje sľuby dané pri vysviacke, odrazu biskup Chow prešiel plynulo z čínskej mandarínčiny do anglického jazyka a povedal:
„Teraz sa obraciam na vás v angličtine, aby som oslovil našich vysvätených bratov, ale dúfam, že jedného dňa budem môcť osloviť aj vysvätené sestry.“
Je zrejmé, že použitie svetovo zrozumiteľného jazyka bolo zámerné, a toto gesto malo byť posolstvom určeným pre celý svet.
Biskupa Chowa vymenoval do funkcie minulý rok pápež František, čiže by podľa dohôd medzi Čínou a Vatikánom malo ísť o duchovného, ktorý má plnú podporu Svätej stolice. Každopádne on sám v nasledujúcej kázni vyjadril plnú podporu snahám pápeža Františka a synodálnej ceste v Cirkvi.
Vyzval zhromaždených kňazov a diakonov k „synodalite“ a k tomu, aby ako pastieri „neuviazli v určitom čase alebo priestore, ale boli pastiermi, na ktorých je cítiť pach ich ovečiek“. A dodal dnes už v Cirkvi obligátne relativizujúce frázy:
„Žijeme vo veľmi neustále sa meniacom kontexte, takže – rozlišovanie musí byť nepretržité a trvalé. Musíme sa hýbať tam, kde nás Duch vedie. Nezasekli sme sa v nejakom historickom momente, s tým, že sa nikdy nepohneme ďalej. To nie je dobré.“
Počas obradu svojho vysvätenia na biskupa, vyjadril Chow „túžbu byť mostom medzi čínskou vládou, lokálnou cirkvou v Hongkongu a medzi katolíckou Cirkvou, inými kresťanskými denomináciami a aj inými náboženstvami.“
Počas svojho relatívne krátkeho pôsobenia vo funkcii biskupa sa Chow na verejnosti niekoľkokrát identifikoval s určitými inovačnými postojmi pápeža Františka. Zdieľa napríklad averziu pápeža Františka voči „rigidnému“ výkladu dogiem ako Bohom zjavenej pravdy, ktorú Magistérium Cirkvi vyhlásilo za záväznú. Už počas svojho nástupného prejavu po vysvätení 4. decembra 2021, sa Chow dištancoval od údajne prílišného cirkevného bazírovania na dogmách, a odvolával sa na bližšie nešpecifikovanú spiritualitu, s tým, že „Cirkev bez spirituality sa stáva príliš dogmatizovanou a formalizovanou“.
Pokiaľ mal už vtedy na mysli modernistickú „spiritualitu“, obsahujúcu aj svätenie žien, tak potom je jeho sťažovanie sa na „príliš dogmatizovanú a formalizovanú“ Cirkev pochopiteľné, pretože jasne formulované učenie katolíckej Cirkvi svätenie žien nepripúšťa.
Keďže však on, ako biskup, vo vysviacku žien „dúfa“, nutne tým musí spochybniť doterajšie učenie Cirkvi. Ale pretože nechce vyzerať ako ten kto hlása bludy, musí logicky obviniť z chyby tých katolíkov, ktorí sa držia pravej náuky. Chyba podľa neho nie je teda v jeho vlastných bludoch, ale v prílišnom a striktnom bazírovaní Cirkvi na vlastnej náuke. Ergo, blúdi podľa neho zrejme ten, kto sa príliš striktne drží dogiem.
Tým sme sa zrejme dopracovali k definícii jedinej možnej formy bludu, ktorú akceptuje zrelativizovaná Cirkev: bludom je tvrdenie, že existujú bludy.