"Posledný vývoj (vo Vatikáne) však poukazuje na skutočné pretrhnutie hrádze" - "Táto povodeň by mohla zničiť to, čo ešte vydržalo" - rozhovor kath.net s pápežovým životopiscom Petrom Seewaldom o Františkovom rozchode s Benediktom XVI
kath.net: Pán Seewald, pri príležitosti oznámenia novovymenovaných kardinálov a budúceho prefekta dikastéria pre vieru priniesol Der Spiegel titulok: "Pápež František upratuje Benediktovo dedičstvo". Frankfurter Rundschau napísal: "František sa konečne rozchádza s Benediktom". Prekvapili vás tieto titulky?
Seewald: Nie celkom. Na jednej strane zodpovedajú zbožným želaniam relevantných médií, na druhej strane možno pozorovať, že kurz pápeža Františka sa s pribúdajúcim vekom radikalizuje, alebo povedzme: odhaľuje. Ak je navyše z Vatikánu vykázaný taký zaslúžilý spolupracovník, akým je arcibiskup Georg Gänswein, a zároveň je za najvyššieho strážcu viery vymenovaný chránenec, ktorého kvalifikácia na najdôležitejší úrad Katolíckej cirkvi sa zdá byť pochybná, je to celkom slušná správa.
kath.net: Budúci šéf úradu pre vieru, Argentínčan Victor Fernández, definoval svoju budúcu úlohu slovami: "Harmonický rast zachová kresťanské učenie účinnejšie ako akýkoľvek kontrolný mechanizmus."
Seewald: Toto znie vzhľadom na dramatickú krízu Cirkvi na Západe nielen ako hlúposť, ale priam groteskne. Človeka musí napadnúť, že pápež František zároveň vyhlasuje, že v minulosti dikastérium "používalo nemorálne metódy". Ako by sa to nedalo chápať ako narážka na bývalého prefekta pre vieru Josepha Ratzingera? Rovnako ako pokus o legitimizáciu zmeny kurzu.
kath.net: Vo svojej najnovšej knihe "Benediktov odkaz" stále citujete slová chvály, ktoré František zanechal na adresu svojho predchodcu. Chválil ho ako "veľkého pápeža": "Veľkého pre silu jeho inteligencie, pre jeho prínos k teológii, veľkého pre jeho lásku k Cirkvi a k ľuďom, veľkého pre jeho cnosti a jeho vieru".
Seewald: Veľmi ma to dojalo. A je to skutočne výstižné. Žiadny znalý pozorovateľ by v Ratzingerovi nespoznal aj jedného z najvýznamnejších učiteľov na Petrovom stolci. Dnes si však treba položiť otázku, či Bergogliove vyznania neboli predsa len ústami, či dokonca dymovými sviečkami. Všetci si pamätáme na Ratzingerove vrúcne slová na rekviem za Jána Pavla II, slová, ktoré išli do srdca, ktoré hovorili o kresťanskej láske, o úcte. Nikto si však nepamätá Bergogliove slová na rekviem za Benedikta XVI. Boli rovnako chladné ako celý obrad, ktorý nemohol byť dostatočne krátky na to, aby sa ani o milimeter nevyhol prílišnému vzdávaniu úcty svojmu predchodcovi.
kath.net: Čo to znamená?
Seewald: Jednoducho: Ak to človek myslí vážne, snaží sa odkaz "veľkého pápeža" kultivovať a využiť - a nie ho poškodiť. Benedikt XVI. ukázal cestu. Pri nakladaní s odkazom Jána Pavla II. zdôraznil dôležitosť kontinuity a veľkých tradícií Katolíckej cirkvi bez toho, aby sa zároveň uzatváral pred inováciami. František sa naopak chce vymaniť z kontinuity. A tým aj z doktrinálnej tradície Cirkvi.
kath.net: Ale nepotrebuje vždy zmeny, pokrok?
Seewald: Cirkev je na ceste. Nežije však sama zo seba. Nie je to manévrujúca masa podľa chuti príslušného vedenia. Podľa Ratzingera obnova spočíva v znovuobjavení základnej kompetencie Cirkvi - aby sa potom opäť stala zdrojom, ktorý spoločnosť potrebuje, aby duchovne, morálne a mentálne nestagnovala. Reforma znamená zachovanie v obnove, obnovu v zachovaní, aby sa svedectvo viery s novou jasnosťou vnieslo do temnoty sveta. Hľadanie toho, čo je súčasné, by nikdy nemalo viesť k opusteniu toho, čo je pravdivé a platné, a k prispôsobeniu sa tomu, čo je momentálne aktuálne.
kath.net: A to je teraz inak?
Seewald: Človek má dojem. Vymenovanie budúceho prefekta viery výrazne vyjadruje to, čo na začiatku citované titulky znamenajú zničenie Benediktovho odkazu. Kým kardinála Müllera, ktorého vymenoval Benedikt, František pri prvej príležitosti odhodil, teraz do úradu so svojím dlhoročným argentínskym pohlavárom hádže niekoho, kto okamžite ohlásil akúsi sebadeštrukciu. Chcel zmeniť katechizmus, zrelativizovať výroky Biblie, dať na diskusiu celibát.
kath.net: Victor Fernández je považovaný za pápežovho duchovného autora.
Seewald: Áno, za často celkom prázdne prejavy alebo aj za kontroverznú encykliku "Amoris Laetitia". So stavebnými kameňmi, ktoré kritici označili za "nečitateľné až múdre" a ktoré podľa odborníkov tvrdo hraničia s herézou.
kath.net: František je stále považovaný za "pápeža reformátora".
Seewald: Začiatok ma prinútil sadnúť si a spozornieť. Zapôsobil na mňa jeho záväzok voči chudobným, voči utečencom, voči nezlomnej ochrane života. Zároveň si udivená verejnosť všimla, že Bergoglio nedodržal mnohé zo svojich sľubov, raz povedal "giddyup" a raz "giddyup", stále si protirečil, a tak vyvolal značný zmätok. Okrem toho sa vyskytli mnohé prípady, keď vládol tvrdo, odstraňoval nepopulárne osoby a zatváral cenné inštitúcie vytvorené za Jána Pavla II.
kath.net: Bergoglio priznal, že pre seba videl iné úlohy ako Benedikt.
Seewald: To mu nemožno vyčítať. Najnovší vývoj však poukazuje na skutočné pretrhnutie hrádze. A vzhľadom na dramatický úpadok kresťanstva v Európe by sa to mohlo zmeniť na povodeň, ktorá zničí to, čo sa ešte udržalo.
kath.net: Silné slová
Seewald: Posledné správy z Vatikánu mi pripomenuli esej Georgia Agambena, ktorá sa stala slávnou. Najdiskutovanejší filozof našej doby vo svojom texte o "tajomstve zla" uvádza do hry Benedikta XVI. Ratzinger kedysi ako mladý teológ vo výklade Augustína rozlišoval medzi Cirkvou zlých a Cirkvou spravodlivých. Cirkev bola od začiatku nerozlučne zmiešaná. Je to Kristova Cirkev a zároveň Cirkev Antikrista. Podľa Agambena však existuje aj myšlienka katechonickej sily...
kath.net: Prosím?
Seewald: Pokiaľ ide o 2. list apoštola Pavla Solúnčanom, znamená to princíp zastavenia. Výraz, ktorý sa vykladá aj ako "prekážka", pre niečo alebo pre niekoho, kto zadŕža príchod posledných časov. Benedikt XVI. bol podľa Agambena niečo ako "zadŕžač". Na tomto pozadí jeho rezignácia nevyhnutne vyvolávala predstavu oddelenia "krásnej" od "čiernej" Cirkvi, toho rozpätia, v ktorom sa oddeľuje zrno od pliev. Strohá téza. Emeritný pápež to však zrejme videl podobne. Musel zostať, odpovedal na moju otázku, prečo nemohol zomrieť. Ako pamätník autentického Ježišovho posolstva, ako svetlo na hore. "Nakoniec Kristus zvíťazí," dodal.
kath.net: Prekvapil vás vývoj, ktorý sa teraz objavuje vo Vatikáne?
Seewald: Pápež František sa od prvého dňa svojho pontifikátu snažil dištancovať od svojho predchodcu. To, že títo dvaja mali nielen protichodné temperamenty, ale aj protichodné názory na budúcnosť Cirkvi, nebolo žiadnym tajomstvom. Bergoglio vedel, že svojou teologickou brilantnosťou a vznešenosťou nemôže Ratzingerovi ani zďaleka konkurovať. Sústredil sa na efekty a mal podporu médií, ktoré sa nechceli pozerať príliš zblízka, aby tiež nevideli, že za pápežom, ktorý bol vykresľovaný ako otvorený a pokrokový, sa skrýva niekedy veľmi autoritatívny vládca, akým bol Bergoglio známy už v Argentíne.
Niektorí novinári si z inscenovania "pápeža reformátora" robia biznis model pre svoje knihy: "bojovníka vo Vatikáne", ktorý bojuje proti "vlkom", najmä proti "tieňovému pápežovi" Benediktovi a jeho reakčnej klike. V skutočnosti však žiadny tieňový pápež nikdy neexistoval. Benedikt sa ako emeritný pápež vyhýbal všetkému, čo by mohlo čo i len vzdialene vzbudzovať dojem, že vládne pontifikátu svojho nástupcu. A ak by sa človek chcel poobzerať po "vlkoch", vidí, že všetci padli na ústupe.
kath.net: Hovorilo sa, že medzi bývalého a súčasného pápeža sa nezmestí ani kúsok papiera.
Seewald: No, to bolo skôr zbožné želanie. Bola tam fotografia z prvého stretnutia. Dvaja muži v bielom. Dvaja pápeži, a obaja živí. To bol šok, s ktorým sa bolo treba vyrovnať. Bergoglio podporoval obraz harmónie tým, že sa občas pozitívne vyjadril o svojom predchodcovi. Benedikt mu dôveroval. Naopak, František sa neštítil škrtom pera zlikvidovať jeden z obľúbených projektov svojho predchodcu.
kath.net: Čo tým myslíte?
Seewald: Apoštolská exhortácia "Summorum Pontificum". Liberalizovala prístup ku klasickej liturgii. Ratzinger ňou chcel upokojiť Cirkev bez toho, aby spochybnil platnosť omše podľa Rímskeho misála z roku 1969. "Práve v zaobchádzaní s liturgiou," vyhlásil, "sa rozhoduje o osude viery a Cirkvi". Na druhej strane František nazýva tradičné formy "nostalgickou chorobou". Existuje "nebezpečenstvo" spiatočníckej reakcie na modernitu. Akoby sa trendy, túžby, potreby dali kontrolovať zakazujúcimi dekrétmi. O to sa už márne pokúšali boľševici.
kath.net: Údajne sa uskutočnil prieskum, podľa ktorého sa väčšina svetového episkopátu vyslovila za odstúpenie.
Seewald: To nie je pravda. Po prvé, na prieskum odpovedalo len niekoľko biskupov vôbec a po druhé, pokiaľ viem, v žiadnom prípade sa väčšinovo nevyjadrili proti Benediktovmu "Summorum Pontificum". Výsledky neboli nikdy zverejnené. A aké absurdné, že sa emeritný pápež musel o zmene dozvedieť z "L'Osservatore Romano". Pre neho to bolo ako bodnutie do srdca. Nikdy sa z toho zdravotne nezotavil. Krátko po jeho smrti mohol celý svet sledovať, ako Bergoglio ešte viac sprísnil
kath.net: Hovoríte o Gänsweinovom prípade?
Seewald: Bergoglio si tým nijako nepomohol. Robí ho to nedôveryhodným. Nemôže stále hovoriť o bratskej láske, vzájomnej úcte a milosrdenstve s Bibliou v ruke a zároveň tieto cnosti pošliapavať. Brutalita a verejné poníženie, s akými bol odkopnutý zaslúžilý človek ako Gänswein, nemá obdobu. Dokonca nebol dodržaný ani zvyk ponúknuť odchádzajúcemu zamestnancovi slovo vďaky, ako je to zvykom v tých najmenších spoločnostiach.
kath.net: Mediá hovoria o "akte pomsty" voči Gänsweinovi.
Seewald: Ale pomsta za čo? Za to, že tu niekto pri dodržiavaní lojality neprejavil mentalitu poddaného, ale tú zrelosť, ktorú Bergoglio vždy vyžaduje? Pretože vydal knihu, ktorá je dôležitá a potrebná vzhľadom na pretrvávajúce skresľovanie diela a osoby nemeckého pápeža? Mimochodom, knihu, v ktorej František vystupuje inak ako zle? Pápež odtajnil Gänsweina, ale mal na mysli toho, za kým Gänswein stojí. A jeho odkaz, ktorý chce niekto odsunúť nabok, ako odsunul svojho najbližšieho spolupracovníka. Pri preklade Gänsweinovej knihy do nemčiny Herder-Verlag, ako mi bolo povedané z vydavateľských kruhov, nesmel použiť prekladateľov pre Vatikán ako zvyčajne. Táto práca im bola prísne zakázaná.
kath.net: Ešte raz k osobnému prípadu Fernándeza, budúceho prefekta pre vieru. Keď sa mal stať rektorom Pápežskej katolíckej univerzity v Argentíne, objavili sa výhrady.
Seewald: Kongregácia pre náuku viery mala doktrinálne výhrady a Kongregácia pre výchovu ho považovala za nevhodného na takú dôležitú vedúcu funkciu. Potom ho presadil vtedajší arcibiskup Buenos Aires: Jorge Mario Bergoglio. Bergoglio mu teraz ako pápež uvoľňuje cestu do Ríma tým, že nanovo definuje úlohy prefekta dikastéria viery. Nejde mu ani tak o zachovávanie doktríny, ale o rastúce chápanie pravdy, "bez toho, aby sa zaviazal k jedinej forme vyjadrenia". Jednoducho povedané: bez zaväzovania sa.
Nie je potrebná ani tak kuratela, napísal František do Fernándezovho zápisníka, ale propagátor charizmy teológov, nech už to znamená čokoľvek. Skutočnosť je vždy dôležitejšia ako idea. Jednoducho povedané: to, čo je v danom momente žiadané. Fernández by mal predovšetkým "brať do úvahy najnovšie magistérium" - teda to Františkovo. Bergoglio už rozmenil na drobné článok o poriadku dikastéria vydaný Jánom Pavlom II, ktorý sa týkal ochrany "pravdy viery a neporušenosti mravov".
kath.net: Ako možno vnímať Františkove slová o "nemorálnych opatreniach" zo strany bývalej Kongregácie pre náuku viery?
Seewald: To je neslávne známe. Vyhlásenie má zdiskreditovať vysokú úroveň Kongregácie pod vedením kardinála Müllera a Ratzingera aby sa relativizmus stal nádejným. Je hrozné, že sa pritom spája s čítaním antiklerikálnych médií o "tankovom kardinálovi" a "tvrdom" Josephovi Ragthingerovi.
"Spiegel" sa okamžite chopil šablóny a opäť hovoril o bývalom "policajtovi viery", ktorý bol zodpovedný aj za odobratie učiteľskej licencie Hansovi Küngovi. Úplný nezmysel, rovnako ako drvivá väčšina zaužívaných klišé o bývalom kardinálovi. Ako prefekt Kongregácie pre náuku viery sa Ratzinger považoval za všetko iné, len nie za prenasledovateľa a už vôbec nie za niekoho, kto operuje "nemorálnymi metódami".
Hneď po jeho nástupe do funkcie sa urážlivým biskupom, teológom a kňazom už nevyhováral, ako to bolo zvykom predtým, ale vo významných prípadoch ich pozýval do Ríma, aby sa s nimi osobne zaoberal odlišnými názormi. Ratzinger posilnil práva autorov a po prvýkrát dal teológom obvineným z dogmatickej úchylky právo brániť sa. Nikdy tiež neexistoval, ako hovorí čierna legenda, formálny zákaz mlčania voči Leonardovi Boffovi. Spor sa tiež netýkal teológie oslobodenia, ale Boffových pochybných kristologických výrokov.
kath.net: Namiesto Cirkvi zhora alebo Cirkvi zdola Ratzinger odporúčal "Cirkev zvnútra".
Seewald: Najmä v nestabilných časoch, vysvetlil, musí Cirkev dvojnásobne silno uvažovať o sebe samej. Len vďaka svojej rozhodnej etike sa môže stať skutočným radcom a partnerom v ťažkých otázkach modernej civilizácie. Na rozdiel od iných teológov, súdil liberálny mníchovský teológ Eugen Biser, "ktorí odhadzovali kameň za kameňom zo starej stavby, pretože sa im nehodil do novej budovy", Ratzinger zostal vždy "verný pôvodu". Vzal vážne Ježišovo večné varovanie svojej Cirkvi, ktoré Kristus podľa Markovho evanjelia vyjadril dramatickým slovom Petrovi: "Preč s tebou, satan! Chceš ma zvrhnúť, lebo nemáš na mysli to, čo chce Boh, ale čo chcú ľudia."
kath.net: Hovorí sa, že Fernández pôvodne odmietol vymenovanie za prefekta viery.
Seewald: Svoj súhlas dal až vtedy, keď ho pápež ubezpečil, že sa nebude musieť zaoberať sexuálnym zneužívaním v Cirkvi. Opäť jasný rozdiel v orientácii. Kým Fernández sa zriekol zodpovednosti za zneužívanie, Ratzinger ako prefekt ho vtiahol do svojej oblasti, pretože videl, že inde sa trestné činy zametajú pod stôl a obete nechávajú na pokoji. Fernándezovi však táto problematika nie je cudzia. Argentínske noviny "La Izquierda Diario" o budúcom prefektovi pre vieru napísali, že ako arcibiskup La Platy zatajil najmenej jedenásť prípadov sexuálneho zneužívania kňazmi "v rôznych formách". Najznámejším prípadom bol prípad bývalého väzenského kaplána Eduarda Lorenza, ktorý v roku 2019 spáchal samovraždu, aby sa vyhol zatknutiu políciou.
kath.net: Je vyrovnávanie sa so zneužívaním negatívnou stránkou Bergogliovho pontifikátu?
Seewald: Dva príklady: Belgický kardinál Godfried Danneels sa v roku 2010 dostal na titulky novín za to, že v čase, keď bol arcibiskupom, kryl zneužívanie detí kňazmi a potom kryl biskupa, ktorý zneužíval vlastného synovca. To však nezabránilo pápežovi Františkovi, aby ho na jeseň 2014 vymenoval za člena synody Konferencie o rodine v Ríme. Danneels bol jednou z hybných síl takzvanej "mafie zo St. Gallenu", skupiny kardinálov, ktorí chceli presadiť Bergoglia za pápeža už na konkláve v roku 2005; čo sa im napokon takmer podarilo.
František nemal problém vymenovať do vatikánskych orgánov ani Theodora McCarricka, bývalého washingtonského arcibiskupa, známeho ako zneužívateľa. Benedikt XVI. proti McCarrickovi zakročil, ale František ho poveril rokovaniami s Čínskou ľudovou republikou. Tie viedli k dohode, ktorá podriadila podzemnú Katolícku cirkev, ktorú Benedikt XVI. stále podporoval, štátnym orgánom. Odvtedy v čínskych kostoloch visia transparenty s nápismi ako "Milujte komunistickú stranu". Začiatkom apríla tohto roku komunisti vymenovali nového biskupa pre Šanghaj bez účasti Vatikánu. Kardinál štátny sekretár Pietro Parolin protestoval, ale pápež František sa rozhodol "napraviť nezrovnalosť kanonického práva", t. j. prikývnuť.
kath.net: Aký trvalý účinok môže mať voľba nových kandidátov, ktorí budú vymenovaní za kardinálov na konzistóriu v septembri?
Seewald: Približne 70 percent budúcich pápežských voliteľov už František medzičasom povýšil do úradu. "Na rozdiel od svojich predchodcov Jána Pavla II. a Benedikta XVI.", analyzuje vatikánsky pozorovateľ Ludwig Ring-Eifel z KNA, "František do kolégia kardinálov povolal zväčša takých mužov, ktorí sú na jeho teologickej línii". Kolégium kardinálov sa stáva "čoraz viac odrazom jeho myslenia a jeho zázemia".
Zarážajúci je nielen prudký nárast podielu Hispáncov, ale aj vek nových nositeľov purpuru. Väčšina z nich má okolo 60 rokov a mali by ovplyvniť nielen nasledujúce konkláve, ale niekedy aj to nasledujúce. Ako je však známe, Duch Svätý má k tomu ešte čo povedať. A mnohí, ktorí sa dnes radujú, že sa František zbavuje Benediktovho dedičstva, by nad tým zajtra mohli horko plakať.
kath.net:
Ďakujem za rozhovor.