Povoľte nám dnes osláviť jasnú hviezdu, ktorá kedysi urobila Compostellu takou žiarivou, že sa toto neznáme mestečko stalo, podobne ako Jeruzalem a Rím, centrom príťažlivosti pre zbožnosť celého sveta. Pokiaľ trvala kresťanská ríša, hrob svätého Jakuba Veľkého sa svojou slávou vyrovnal hrobu samotného svätého Petra.
Ako medzi Božími svätcami niet nikoho, kto by zjavnejšie ukázal, ako si vyvolení aj po smrti udržiavajú záujem o diela, ktoré im zveril náš Pán. Život svätého Jakuba po jeho povolaní na apoštolát bol len krátky a výsledok jeho práce v Španielsku, ktoré mu bolo pridelené, sa zdal byť neúspešný. Sotva sa v rýchlom slede zmocnil krajiny Pyrenejského polostrova, netrpezlivo sa napil kalicha, ktorý by uspokojil jeho neustálu túžbu byť v blízkosti svojho Pána, mučeníckou smrťou otvoril nebeský sprievod Dvanástich, ktorý mal uzavrieť druhý Zebedejov syn.
O Salome, ktorá si ich obidvoch dala svetu a predložila Ježišovi ich ctižiadostivú modlitbu, raduj sa s dvojitou radosťou: nie si odstrčená; Ten, ktorý stvoril srdcia matiek, je tvojím podnájomníkom. Či si nevyvolil, vylučujúc všetkých ostatných okrem Šimona, svojho námestníka, tvojich dvoch synov za svedkov najväčších skutkov svojej moci, nepripustil ich ku kontemplácii svojej slávy na Thabore a nezveril im svoj smútok až po smrť v záhrade svojej agónie? A dnes sa tvoj najstarší urodzený stáva prvorodeným v nebi posvätného kolégia; protomartyr apoštolov odpláca, nakoľko v ňom spočíva, osobitnú lásku Krista, nášho Pána.
Ale akože bol poslom viery, keď meč Heroda Agripu tak rýchlo ukončil jeho poslanie? A ako ospravedlnil svoje meno syna hromu, keďže jeho hlas počula len hŕstka učeníkov v púšti nevery?
Toto nové meno, ďalšiu zvláštnu výsadu oboch bratov, Ján realizoval vo svojich vznešených spisoch, v ktorých ako bleskami zjavil svetu hlboké veci Božie; v jeho prípade to bolo rovnaké ako v prípade Šimona, ktorého Kristus nazval Petrom a zároveň ho urobil základom Cirkvi: meno, ktoré mu dal Človek-Boh, bolo proroctvom, nie prázdnym titulom.
Teda ani v prípade Jakuba sa Večná Múdrosť nemohla mýliť. Nech si nemyslí, že by meč nejakého Herodesa mohol prekaziť zámery Najvyššieho s mužmi, ktorých si vybral. Život svätých nikdy nie je skrátený; ich smrť, vždy vzácna, je ešte vzácnejšia, keď v Božej veci akoby prišla predčasne. Vtedy môžeme s dvojitým dôvodom povedať, že ich skutky ich nasledujú; sám Boh je povinný v úcte, kvôli sebe i kvôli nim, starať sa o to, aby nič nechýbalo ich plnosti.
“Ako obeť zápalnej obety ich prijal,”hovorí Duch Svätý,“a v čase bude mať voči nim úctu. Spravodliví budú žiariť a budú sa rozbiehať sem a tam ako iskry medzi trstinou. Budú súdiť národy a vládnuť nad ľuďmi a ich Pán bude kraľovať naveky.” (Múd 3,6-8) Ako doslova sa toto božské proroctvo malo naplniť v súvislosti s naším svätcom!
Takmer osem storočí, ktoré sú pre nebeských občanov len ako jeden deň, uplynulo nad tým hrobom na severe Španielska, kde dvaja učeníci tajne uložili apoštolovo’telo. Za ten čas krajinu jeho dedičstva, ktorú tak rýchlo prešiel, obsadili najprv rímski modloslužobníci, potom Ariánski barbari, a keď sa zdalo, že sa blíži deň nádeje, polmesiac ohlásil hlbšiu noc. Jedného dňa sa nad šípkami, ktoré pokrývali zanedbaný pamätník, mihli svetlá; pozornosť sa upriamila na miesto, ktoré odteraz nieslo meno polie hviezd. Ale čo sú to za náhle výkriky, ktoré sa nesú z hôr a ozývajú sa v údoliach? Kto je ten neznámy náčelník, ktorý proti obrovskej armáde mobilizuje malý vyčerpaný oddiel, ktorého hrdinská udatnosť ho včera nedokázala zachrániť pred porážkou?
Rýchly ako blesk a s bielou zástavou s červeným krížom v jednej ruke sa s vytaseným mečom vrhá na panikou zmietaného nepriateľa a nohy svojho jazdca farbí krvou 70 000 zabitých. Sláva veliteľovi svätej vojny, o ktorej sme sa tak často zmieňovali! Svätý Jakub! Svätý Jakub! Vpred, Španielsko! Je to opätovné zjavenie sa galilæanského rybára, ktorého kedysi Človek-Boh povolal z bárky, kde opravoval siete; staršieho syna hromu, ktorý teraz môže slobodne vrhnúť blesk na týchto nových Samaritánov, ktorí predstierajú, že si ctia jednotu Božiu tým, že z Krista nerobia nič viac než proroka. (Boj pri Clavijo, za vlády Ramira I., okolo roku 845)
Odteraz bude Jakub pre kresťanské Španielsko ohnivou zástavou, ktorú videl prorok, “pohlcujúcou všetky národy naokolo, napravo i naľavo, až kým sa Jeruzalem opäť neobjaví na svojom mieste v Jeruzaleme.” (Zachariáš 12,6)
A keď sa po šesť a pol storočí trvajúcich bojoch podarilo jeho vlajkonosičom, katolíckym kráľom, zahnať hordy neveriacich za moria, statočný vodca španielskych vojsk odložil svoje žiarivé brnenie a zabíjač Moors sa opäť stal poslom viery.
Ako rybár ľudí nastúpil na svoju bárku a zhromaždil okolo nej udatné flotily Krištofa Kolumba, Vasca di Gamu, Albuquerqueho a viedol ich cez neznáme moria do krajín, ktoré ešte nikdy nepočuli meno Pána. Za svoj príspevok k práci Dvanástich Jakub vytiahol na breh svoje dobre naplnené siete zo západu, východu a juhu, z nových svetov, čím obnovil Petrov údiv pri pohľade na takéto úlovky. On, ktorého apoštolát sa v čase Herodesa III. zdal byť rozdrvený v zárodku skôr, ako priniesol nejaké ovocie, môže povedať so svätým Pavlom: Nijako som sa nevyrovnal tým, ktorí sú nad mieru apoštolov, lebo som sa z Božej milosti namáhal hojnejšie ako oni všetci. (2 Kor 12,11, 1 Kor 15,10)
Prečítajme si teraz riadky zasvätené Cirkvou na jeho počesť:
James, syn Zebedeov a vlastný brat apoštola Jána, bol Galilæan. Bol jedným z prvých, ktorí boli spolu so svojím bratom povolaní k apoštolátu, a keď zanechal svojho otca a svoje siete, nasledoval Pána. Ježiš ich oboch nazval Boanerges, teda synmi hromu. Bol jedným z troch apoštolov, ktorých náš Spasiteľ najviac miloval a ktorých si vybral za svedkov svojho premenenia a zázraku, ktorým vzkriesil dcéru predstaveného synagógy, a ktorých chcel mať pri tom, keď sa odobral na Oliviovú horu, aby sa modlil k svojmu Otcovi, skôr než ho Židia zajali.
Po nanebovstúpení Ježiša Krista do neba Jakub hlásal jeho božstvo v Judei a Samárii a mnohých priviedol ku kresťanskej viere. Čoskoro sa však vydal do Španielska a tam urobil niekoľko konverzií na kresťanstvo; medzi nimi bolo aj sedem mužov, ktorých potom svätý Peter vysvätil za biskupov a ktorí boli prvými, ktorých poslal do Španielska.
James sa vrátil do Jeruzalema a okrem iných poučil o pravdách viery aj mága Hermogena. Herodes Agrippa, ktorý bol dosadený na trón za cisára Claudia, si chcel získať priazeň Židov, preto odsúdil apoštola na smrť za to, že otvorene vyhlásil Ježiša Krista za Boha. Keď muž, ktorý ho priviedol pred súd, videl odvahu, s akou išiel na mučenícku smrť, vyhlásil, že aj on je kresťan.
Keď sa ponáhľali na popravu, prosil Jakuba’ o odpustenie. Apoštol ho pobozkal a povedal: “Pokoj s tebou.” Tak boli obaja sťatí; Jakub krátko predtým vyliečil ochrnutého. Jeho telo potom previezli do Compostelly, kde si ho uctievajú s najväčšou úctou; z každého kúta sveta sa tam schádzajú pútnici, aby ukojili svoju zbožnosť alebo zložili sľuby. Spomienku na jeho natalis slávi Cirkev dnes, v deň jeho preloţenia. Ale práve v blízkosti sviatku Paschy ako prvý zo všetkých apoštolov prelial svoju krv, a to v Jeruzaleme, ako svedok Ježiša Krista.
Patrón Španielska, nezabúdaj na veľkolepý národ, ktorý ti vďačí za svoju nebeskú vznešenosť i pozemský rozkvet; chráň ho, aby nikdy nezmenšoval tie pravdy, ktoré z neho v jeho svetlých časoch urobili soľ zeme; maj na pamäti hrozné varovanie, že ak soľ stratí svoju chuť, nie je už na nič dobrá, len na to, aby ju ľudia vyhodili a pošliapali. (Matúš 5,13)
A zároveň pamätaj, apoštol, na osobitný kultus, ktorým si ťa ctí celá Cirkev. Či ona až dodnes neudržiava pod bezprostrednou ochranou rímskeho pápeža aj tvoje posvätné telo, tak šťastne znovuobjavené, (Litteræ Leonis XIII, diei I November 1884, ad Archiep. Compostella) a sľub, že sa vydá na púť, aby si uctil tieto vzácne relikvie?
Kde sú teraz dni, keď tvoju úžasnú energiu expanzie do zahraničia prekonala tvoja sila priťahovať všetkých k sebe? Kto iný než Ten, ktorý počíta hviezdy na nebeskej klenbe, by mohol spočítať svätých, kajúcnikov, kráľov, bojovníkov, neznámych každého stupňa, večne sa obnovujúci zástup, ktorý sa neprestajne presúva k tomu poľu hviezd, odkiaľ si vrhol svoje svetlo na svet, a späť?"
Naše staroveké legendy nám rozprávajú o tajomnom videní, ktoré sa dostalo zakladateľovi kresťanskej Európy. Jedného večera po celodennej námahe, Charlemagne stojac na brehu Frízskeho mora, uvidel dlhý pás hviezd, ktorý akoby rozdeľoval oblohu medzi Galiou, Nemeckom a Talianskom a prechádzajúc cez Gaskoňsko, Baskicko a Navarru sa tiahol až do ďalekej provincie Galícia. Vtedy si sa mu zjavil a povedal si: “Táto hviezdna cesta ti vyznačuje cestu, aby si išiel a doručil môj hrob; a všetky národy pôjdu za tebou.” (Pseudo-Turpin. De vita Car. Magn.) A Karol, prechádzajúc cez hory, dal signál celému kresťanstvu, aby podniklo tie veľké križiacke výpravy, ktoré boli záchranou i slávou latinských rás, tým, že zahnali späť Musulman mor do krajiny svojho zrodu.
Keď si uvedomíme, že dva hroby tvorili akoby dva krajné body či póly tohto pohybu, ktorý nemá v dejinách národov obdobu: v jednom odpočíval Bohočlovek v smrti, v druhom ležalo tvoje telo, syn Zebedejov, nemôžeme nezavolať spolu so žalmistom: Tvoji priatelia, Bože, sa stali nadmieru čestnými! (Psalmy 138,17) A akým znakom priateľstva obdaril Syn človeka svojho pokorného apoštola tým, že sa s ním podelil o svoje pocty, keď vojenské rozkazy a Hospitálske rády boli na hrôzu polmesiaca zriadené len preto, aby na začiatku zabávali a chránili pútnikov na ich ceste k tomu či onomu z týchto svätých hrobov?
Nech nebeský impulz, ktorý sa teraz tak šťastne prejavuje v návrate k veľkým katolíckym púťam, opäť zhromaždí v Compostelle synov tvojich bývalých klientov. My aspoň napodobníme svätého Ľudovíta pred múrmi Tunisu, šepkajúceho svojimi umierajúcimi perami Kolektív tvojho sviatku; a na záver zopakujeme: “Buď, Pane, posvätiteľom a ochrancom svojho ľudu; aby sa ti, chránení ochranou tvojho apoštola Jakuba, svojím správaním páčili a slúžili ti s bezpečnou mysľou.”
Meno Krištof, ktorého pamiatka umocňuje slávnostnosť syna hromu, označuje toho, kto nesie Krista. Kristína nám včera pripomenula, že kresťania majú byť na každom mieste dobrou vôňou Krista; (2 Kor 2,15) Krištof nám dnes dáva na vedomie, že Kristus skutočne prebýva vierou v našich srdciach. (Ef 3,17) Pôvabná legenda, ktorá sa viaže k jeho menu, je dobre známa.
Podobne ako sa iní muži mali neskôr posvätiť v Španielsku stavbou ciest a mostov, aby uľahčili pútnikom prístup k hrobu svätého Jakuba, tak Krištof v Lýkii prisľúbil z lásky ku Kristovi, že bude na svojich silných pleciach prenášať pocestných cez nebezpečný potok.
Náš Pán v posledný deň povie: “Čo ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, pre mňa ste urobili.”Jednej noci, keď ho zobudil hlas dieťaťa, ktoré žiadalo, aby ho preniesol na druhý breh, sa Krištof ponáhľal vykonať svoju obľúbenú úlohu dobročinnosti, keď sa zrazu uprostred rozbúrených a zdanlivo rozochvených vĺn sklonil pod svojím bremenom, ktoré teraz bolo ťažšie ako sám svet, obor, ktorý sa nikdy nezhýbal pod najväčšou ťarchou. “Nečuduj sa, ” povedal tajomné dieťa, “nesieš toho, ktorý nesie svet.” A zmizol, požehnal svojho nosiča a zanechal ho plného nebeskej sily.
Kristopher bol korunovaný mučeníckou smrťou za vlády Décia. Pomoc, ktorú od neho vedeli naši otcovia získať proti búrkam, démonom, moru, nehodám všetkého druhu, spôsobila, že ho zaradili medzi svätých nazývaných pomocníkmi. Na mnohých miestach sa v tento deň požehnávali plody ovocných sadov pod spoločnou záštitou svätého Krištofa a svätého Jakuba.
Daj, prosíme ťa, všemohúci Bože, aby sme sa my, ktorí slávime sviatok tvojho mučeníka Krištofa, na jeho príhovor posilnili v láske k tvojmu menu. Prostredníctvom t.j.
Tento text je prevzatý z Liturgického roka, ktorého autorom je Dom Prosper Guéranger (1841-1875). LifeSiteNews ďakuje Ecu-Men webovej stránke za jednoduché sprístupnenie tohto klasického diela online.