Magdaléna sa tentoraz ako prvá stretla s naším Pánom. Sotva uplynul týždeň od jej slávneho odchodu, keď oplatila svojej sestre’predchádzajúcu láskavú službu a prišla na rad so slovami: “Milovaný je tu a volá po tebe”A Ježiš jej zabránil, zjavil sa a povedal: “Poď, moja hostiteľka, príď z vyhnanstva, budeš korunovaná.” (Raban. De vita B.M. Magd. et S. Marthæ, xlvii) Hostiteľka Pána má byť teda Marta’vznešeným titulom v nebi, tak ako to bolo jej výsadné meno na zemi.
Do ktoréhokoľvek mesta alebo mestečka vstúpite, povedal Človek-Boh svojim učeníkom, spýtajte sa, kto je v ňom hodný, a tam zostaňte. (Mt 10, 11) Svätý Lukáš rozpráva, že keď išli, sám náš Pán vošiel do istého mesta a istá žena menom Marta ho prijala vo svojom dome. (Lk 10, 38) Ako by sme mohli viac vyzdvihnúť Magdaléninu sestru, než spojením týchto dvoch textov svätého evanjelia?
Toto isté mestečko, kde bola uznaná za hodnú poskytnúť Ježišovi príbytok, táto dedina, hovorí svätý Bernard, (Kázeň 2 v Assump. Beatæ Mariæ Virginis) je naša nízka zem, ukrytá ako neznáma štvrť v nesmiernosti majetku nášho Pána . Boží Syn zostúpil z neba, aby hľadal stratené ovce; prišiel na svet, ktorý stvoril, a svet ho nepoznal; Izrael, jeho vlastný ľud, mu nedal ani toľko ako kameň, na ktorý by si mohol položiť hlavu, a nechal ho v smäde žobrať vodu od Samaritána. My, pohania, ktorých takto hľadal uprostred protivenstiev a únavy, nemali by sme podobne ako On prejaviť svoju vďačnosť tej, ktorá, odvážne znášajúc súčasnú nepopularitu a budúce prenasledovanie, zaplatila náš dlh voči Nemu?
Chvála teda tejto dcére Sionu, kráľovského pôvodu, ktorá, verná tradíciám pohostinnosti odovzdávaným od patriarchov a prvých otcov, bola v uplatňovaní tejto vznešenej cnosti požehnaná viac ako všetci ostatní! Títo predkovia našej viery, sami pútnici a bez stáleho bydliska, viac či menej nejasne vedeli, že Vytúžený Izrael a očakávaný národov sa má zjaviť ako pocestný a cudzinec na zemi; a budúceho Spasiteľa si uctili v osobe každého cudzinca, ktorý sa predstavil pri dverách ich stanu; tak ako si my, ich synovia, vo viere v tie isté teraz splnené prisľúbenia uctievame Krista v hosťovi, ktorého nám posiela jeho dobrota. Tento vzťah medzi tým, ktorý mal prísť, a pútnikom hľadajúcim prístrešie urobil z pohostinnosti najčestnejšiu služobnicu božskej lásky.
Boh viackrát prejavil svoj súhlas tým, že dovolil, aby sa anjeli zabávali v ľudskej podobe. Ak takéto nebeské návštevy boli poctou, ktorej naša zem nebola hodná, o čo väčšia bola výsada Marty’pri poskytovaní pohostinnosti Pánovi anjelov! Ak pred Kristovým príchodom bolo veľkou vecou uctiť si ho v tých, ktorí ho predobrazovali, a ak teraz poskytnúť mu prístrešie a slúžiť mu v jeho mystických údoch si zaslúži večnú odmenu, o čo väčšia a záslužnejšia bola možnosť prijať osobne toho Ježiša, na ktorého samotná myšlienka dáva cnosti jej veľkosť a zásluhu.
A tak, ako Krstiteľ prevyšoval všetkých ostatných prorokov tým, že poukázal na prítomnosť Mesiáša, ktorého ohlasovali ako budúceho, tak Marta tým, že slúžila osobe Slova, ktoré sa stalo telom, sa radí nad všetkých ostatných, ktorí kedy konali skutky milosrdenstva.
Kým teda Magdaléna drží svoju lepšiu časť pri nohách nášho Pána’nesmieme si myslieť, že údelom Marty’treba pohŕdať. Ako v jednom tele máme mnoho údov, ale všetky údy nemajú rovnaký úrad, (Rimans 12,4), tak každý z nás má v Kristovi iné dielo podľa milosti, ktorú dostal, či už je to prorokovať alebo slúžiť. A apoštol vysvetľujúc túto rôznorodosť povolaní hovorí: Milosťou, ktorá mi bola daná, hovorím všetkým, ktorí sú medzi vami, aby neboli múdrejší, než sa patrí, ale aby boli múdri k triezvosti a podľa toho, ako Boh každému rozdelil mieru viery. (Rímskym 12,3) Koľkým stratám v dušiach, dokonca koľkým stroskotaniam by mohla zabrániť rozvážnosť, strážkyňa učenia a matka čností.
“Kto,” hovorí svätý Gregor so svojou zvyčajnou rozvážnosťou,“sa úplne odovzdá Bohu, musí dbať na to, aby sa celý nevylial do skutkov, ale musí sa napnúť aj do výšin kontemplácie. Napriek tomu je tu veľmi dôležité všimnúť si, že existuje veľká rozmanitosť duchovných temperamentov. Niekto, kto by sa mohol pokojne venovať kontemplácii Boha, by bol rozdrvený prácami a padol by; iný, ktorého by v dobrom ţivote udrţiavali všetky beţné ľudské zamestnania, by bol smrteľne zranený mečom kontemplácie nad svoje sily: buď pre nedostatok lásky, ktorá by zabránila, aby sa odpočinok zmenil na letargiu, alebo pre nedostatok strachu, ktorý by ho chránil pred ilúziami pýchy alebo zmyslov.
Ten, kto chce byť dokonalý, si preto musí najprv na rovine privyknúť na praktizovanie cností, aby mohol bezpečnejšie vystúpiť do výšin a zanechať za sebou každý podnet zmyslov, ktorý môže myseľ len odvádzať od jej cieľa, každý obraz, ktorého obrysy sa nemôžu prispôsobiť beztvarému svetlu, ktoré chce vidieť. Najprv teda činnosť, potom kontemplácia. Evanjelium chváli Máriu, ale neviní Martu, lebo zásluha činného života je veľká, hoci zásluha kontemplácie je väčšia.” (Moral. in Job v. 26, passim)
Ak by sme chceli hlbšie preniknúť do tajomstva dvoch sestier, všimnime si, že hoci sa dáva prednosť Márii, predsa len nie v jej dome, ani v dome ich brata Lazára, ale v dome Marty’sa usídľuje Človek-Boh s tými, ktorých miluje. Ježiš, hovorí svätý Ján, miloval Martu, jej sestru Máriu a Lazára. (Ján 11,5)
Lazár, predstaviteľ kajúcnikov, ktorých jeho všemohúce milosrdenstvo denne povoláva zo smrti hriechu do božského života; Mária, ktorá sa už v tomto živote odovzdáva povolaniu v budúcom živote; a Marta, ktorá sa tu spomína ako najstaršia, ako prvá v časovom poradí mysticky, podľa toho, čo hovorí sv. Gregor hovorí, a tiež ako tá, od ktorej závisia ostatné dve v tom dome, o ktorý sa stará.
Tu spoznávame dokonalý typ Cirkvi, v ktorej s oddanosťou bratskej lásky a pod dohľadom nebeského Otca má činná služba prednosť a zastáva miesto vlády nad všetkými, ktorí sú milosťou priťahovaní k Ježišovi. Môžeme pochopiť, že Boží Syn dával prednosť tomuto požehnanému domu; oddaná pohostinnosť, ktorej sa mu tam dostalo, ho osviežila od únavy z ciest, ale ešte viac ho osviežil pohľad na taký dokonalý obraz Cirkvi, pre ktorej lásku prišiel na zem.
Martus teda očakávaním pochopil, že ten, kto zastáva prvé miesto, musí byť služobníkom, ako Syn človeka neprišiel, aby mu slúžili, ale aby slúžil; a ako sa neskôr Ježišov vikár, knieža prelátov vo svätej Cirkvi, mal nazývať služobníkom Božích služobníkov. Ale tým, že slúžila Ježišovi, ako s ním a pre neho slúžila aj svojmu bratovi a sestre, kto môže pochybovať, že mala najväčší podiel na týchto prísľuboch Človeka-Boha: “Kto mi slúži, bude ma nasledovať, a kde som ja, tam bude aj môj služobník a môj Otec ho bude ctiť.”
A to krásne pravidlo starovekej pohostinnosti, ktoré vytváralo vzťah podobný vzťahu medzi hostiteľom a raz prijatým hosťom, nemohol náš Emanuel pri tejto príležitosti obísť, pretože evanjelista hovorí: Ako mnohých, ktorí ho prijali, dal im moc stať sa Božími synmi. (Ján 1,12) A on sám vyhlasuje, že kto ho prijíma, prijíma aj Otca, ktorý ho poslal.
Pokoj prisľúbený každému domu, ktorý bol uznaný za hodný prijať apoštolských poslov, ten pokoj, ktorý nemôže byť bez Ducha prijatia synov, spočinul na Marte s nadovšetko plnosťou. Príliš ľudská prudkosť, ktorú spočiatku prejavovala vo svojej horlivej starostlivosti, dala nášmu Pánovi príležitosť prejaviť svoju božskú žiarlivosť na dokonalosť takej oddanej a čistej duše. Posvätná blízkosť Kráľa pokoja zbavila jej živú povahu posledných zvyškov nepokojnej úzkosti; zatiaľ čo jej služba sa stávala ešte aktívnejšou a dobre sa mu páčila, jej vrúcna viera v Krista, Syna živého Boha, jej dávala pochopiť jedinú nevyhnutnú vec, tú lepšiu časť, ktorá mala jedného dňa patriť jej. Aký majster duchovného života sa tu Ježiš ukázal; aký vzor rozvážnej formality, trpezlivej sladkosti, nebeskej múdrosti pri vedení duší k najvyšším vrcholom!
Ako radil svojim učeníkom, aby zostali v jednom dome, sám Človek-Boh až do konca svojej pozemskej kariéry neustále vyhľadával pohostinnosť v Betánia: práve odtiaľ sa vydal na cestu, aby vykúpil svet svojím bolestným umučením; a keď opúšťal tento svet, práve z Betánie vystúpil do neba. Vtedy sa tento príbytok, tento raj na zemi, ktorý poskytol útočisko samotnému Bohu, jeho panenskej Matke a celému kolégiu apoštolov, zdal jeho obyvateľom príliš osamelý. Svätá Cirkev nám teraz povie, ako Duch Letníc v láskavej dobrote k nám pohanom zaviedol do Galie túto požehnanú rodinu priateľov nášho Pána’
Na brehu Róny bola Marta stále rovnaká: plná materinského súcitu s každou biedou, vynakladala sa na skutky dobroty. Vždy obklopená chudobnými, hovorí staroveký historik o dvoch sestrách, ich s nežnou starostlivosťou živila pokrmami, ktorými nebo hojne zásobovalo jej dobročinnosť, zatiaľ čo ona sama, jediná, na ktorú zabudla, sa trápila s bylinami; a ako v slávnej minulosti slúžila hlave Cirkvi osobne, tak mu teraz slúžila v jeho údoch a bola plná láskavej dobroty ku všetkým.
Medzi tým sa vyžívala v praktikách pokánia, ktoré by nám naháňali strach. Takto tisíckrát umučená Marta zo všetkých síl svojej svätej duše túžila po nebi. Svoju myseľ stratila v Bohu, celé noci trávila pohltená modlitbou. Stále sklonená zbožňovala toho, ktorý slávne kraľuje v nebi a ktorého videla bez slávy vo svojom vlastnom dome. Často tiež cestovala po mestách a dedinách a ohlasovala ľuďom Krista Spasiteľa.
Avignon a ďalšie mestá provincie Vienne boli takto evanjelizované vďaka nej. Vyslobodila Tarascon od starého hada, ktorý sa v podobe ohavného netvora neuspokojil s tyranizovaním ľudských duší, ale požieral aj ich telá. (Život svätej Marty)
Práve tu v Tarascone, uprostred spoločenstva panien, ktoré založila, počula nášho Pána, ktorý ju pozval, aby od neho prijala pohostinnosť v nebi, ako odplatu za to, čo mu dala na zemi. Tu stále odpočíva, ochraňuje svoj ľud z Provensálska a prijíma cudzincov na pamiatku Ježiša. Pokoj blahoslavenej, ktorý akoby dýchal z jej vznešeného obrazu, napĺňa srdce pútnika, keď bozkáva jej apoštolské nohy; a keď vystupuje zo svätej krypty, aby pokračoval vo svojej ceste v tejto krajine vyhnanstva, odnáša si so sebou ako vôňu svojej vlasti spomienku na jej jednoduchý dojímavý epitaf:
Marta sa narodila zo vznešených a bohatých rodičov, ale ešte viac ju preslávila pohostinnosť, ktorú poskytla Kristovi, nášmu Pánovi. Po jeho nanebovstúpení ju zajali Židia spolu s jej bratom a sestrou, Marcelou, jej slúžkou, a Maximou, jednou zo sedemdesiatich dvoch učeníkov nášho Pána, ktorá pokrstila celú rodinu, a mnohými inými kresťanmi. Naložili ich na loď bez plachiet a vesiel a nechali ich bezmocných na otvorenom mori, vystavených istému stroskotaniu. Boh však loď viedol a všetci bezpečne dorazili do Marseille.
Tento zázrak spolu s ich kázaním priviedol obyvateľov Marseille, Aix a okolia k viere v Krista. Lazár sa stal biskupom v Marseille a Maximín v Aix. Magdaléna, ktorá sa zvykne venovať modlitbe a sedieť pri nohách nášho Pána’aby si užila to lepšie, čo si vybrala, teda kontempláciu nebeských radostí, odišla do opustenej jaskyne na veľmi vysokej hore. Tam žila tridsať rokov, odlúčená od všetkých ľudských kontaktov, a každý deň ju anjeli vynášali do neba, aby počula ich chválospevy.
Ale Marta, keď si získala lásku a obdiv obyvateľov Marseille svätosťou svojho života a obdivuhodnou dobročinnosťou, odišla v spoločnosti niekoľkých cnostných žien na miesto vzdialené od ľudí, kde žila dlhý čas, veľmi známa svojou zbožnosťou a rozvážnosťou. Svoju smrť predpovedala dlho predtým, ako nastala, a nakoniec, preslávená zázrakmi, prešla k nášmu Pánovi 4. augustovej kalendy. Jej telo, ktoré leží v Tarascone, sa teší veľkej úcte.
Keď si spolu s Magdalénou navždy vstúpila do vlastníctva lepšej časti, tvoje miesto v nebi, Marta, je veľmi krásne. Falebo tí, čo dobre slúžili, hovorí svätý Pavol, získajú si dobrý stupeň a veľkú dôveru vo vieru, ktorá je v Kristovi Ježišovi. (1Tim 3,13) Tú istú službu, ktorú diakoni, na ktorých tu apoštol naráža, konali pre Cirkev, ty si preukazoval hlave a manželke Cirkvi’dobre si spravoval svoj vlastný dom, ktorý bol predobrazom tej Cirkvi, tak drahej Božiemu Synovi.
Ale Boh nie je nespravodlivý, aby zabudol na tvoju prácu a lásku, ktorú si preukázal v jeho mene, ty, ktorý si slúžil a slúžiš svätým. (Hebrejom 6,10) A sám svätý svätých, tvoj dlžný hosť, nám dal pochopiť niečo o tvojej veľkosti, keď hovoriac len o vernom sluhovi, ktorý je ustanovený nad rodinou, aby v pravý čas rozdeľoval jedlo, zvolal: (Matúš 24,46-47)
O Marta, Cirkev jasá v tento deň, keď ťa náš Pán našiel takto pokračovať v službe v osobách tých maličkých, v ktorých nám káže ho hľadať. Nastala chvíľa, aby ťa prijal na večnosť. Odteraz ťa Hostiteľ, najvernejší zo všetkých zákonom pohostinnosti, usádza za svoj stôl vo svojom dome a opásaný ti slúži tak, ako si ty slúžila jemu.
Zprostred tvojho pokojného odpočinku ochraňuj tých, ktorí teraz vykonávajú Kristove záujmy na zemi, v jeho mystickom tele, ktorým je celá Cirkev, a v jeho unavených a trpiacich údoch chudobných a trpiacich. Požehnaj a rozmnož diela svätej pohostinnosti; nech rozsiahle pole milosrdenstva a lásky prináša stále väčšiu úrodu. Nech horlivosť, ktorú prejavuje toľko štedrých duší, nestratí nič zo svojej chvályhodnej činnosti; a preto nás všetkých, ó, sestra Magdaléna, nauč, ako ťa učil náš Pán, aby sme nad všetko ostatné kládli na prvé miesto jednu nevyhnutnú vec a oceňovali jej skutočnú hodnotu lepšiu časť. Po slove, ktoré ti bolo povedané, kvôli nám i kvôli tebe, kto by chcel vyrušovať Magdalénu pri Ježišových nohách alebo jej zakazovať, aby tam sedela, zaslúžil by si, aby jeho dielo bolo zmarené urazeným nebom.
Dovoľte nám, aby sme si v jednote s Cirkvou uctili pamiatku svätých Simplicia a Faustína, umučených počas Diokleciánovho prenasledovania, spolu s ich sestrou Viatricou (Beatrix), ktorej meno bolo po odchode do neba milostivo zmenené na Beatrice. Sestry stihli pochovať svojich bratov; po vlastnom boji ju vedľa nich uložil posledný zo slávnych Lucinovcov.
Hodina triumfu Cirkvi ešte nenastala, napriek tomu hrob tejto slávnej trojice v samotnom háji Dea Dia Arvales ohlasuje Kristovo víťazstvo nad najstaršími poverami Ríma. Svätý pápež Felix, ktorý sa podieľa na poctách vzdávaných tejto slávnej spoločnosti, trpel v čase ariánov.
Modlitba
Daj, prosíme ťa, Pane, aby tak, ako sa tvoj kresťanský ľud spoločne teší z časnej slávnosti tvojich mučeníkov Felixa, Simplicia, Faustína a Beatrice, mohol sa z nej tešiť aj vo večnosti a účinne dosiahnuť to, čo oslavuje v túžbe. Skrze nášho Pána, t.j.
Tento text je prevzatý z Liturgického roka, ktorého autorom je Dom Prosper Gueranger (1841-1875). LifeSiteNews je vďačný Ecu-Men webovej stránke za jednoduché sprístupnenie tohto klasického diela online.